Život a svet Johanna Nepomuka Hummela

Johann Nepomuk Hummel

Život a svet hudobníka

(úryvky z knihy Marka Krolla)

Štúdium u Mozarta

Mozart slovo dodržal. Z Hummela urobil plnohodnotného člena domácnosti, živil ho a hostil a za hodiny či akúkoľvek inú formu hudobného vzdelania si nikdy nič nevyžiadal. Tento štedrý počin však o nejakých päťdesiat rokov neskôr viedol k trpkej roztržke meadzi Hummelovou manželkou a Constanze Mozartovou, ktorou sa budeme zaoberať na konci kapitoly. 

V Mozartovom hektickom živote plnil Hummel aj množstvo užitočných úloh. Jednou z nich bola neoficiálna funkcia domáceho klaviristu. Mozart musel hodnotiť klavírne schopnosti svojho žiaka dosť vysoko, keďže ho často žiadal o predvedenie svojich najnovších skladieb i diel iných skladateľov, ba pozýval ho aj verejne vystupovať spolu s ním. Seidel uvádza, že Mozart Hummela „brával všade, dával mu hrať, hral s ním duetá a vyhlasoval, že ako klavirista ho chlapec čoskoro prevýši.“ Vraví tiež, že keď počas jedného z týchto výletov hralo duo štvorručný program, Mozart sa vraj postavil a vyhlásil pred zhromaždeným publikom, že jeho desaťročný žiak bude čochvíľa patriť medzi najväčších klaviristov. 

Samotné Hummelovo štúdium u Mozarta však bolo sotva režimom pravidelných hodín a prísneho cvičenia, ktorý Hummel neskôr uplatňoval u svojich žiakov a odporúčal vo svojej Klavírnej škole. Nemalo by nás to prekvapiť, ak vezmeme do úvahy Mozartovu temperamentnú povahu; pozornejšie preskúmanie Hummelových zážitkov z tohto obdobia nám ponúkne zaujímavé poznatky o Mozartovej povahe a jeho životnom štýle. Podľa jednej historky, ktorú uvádza Jahn, keď sa jedného večera Mozart vrátil s manželkou neskoro domov, našiel Hummela spiaceho na dvoch stoličkách. Hneď povedal Constanze, aby „Hansa zobudila a dala mu pohár vína,“ a rozospatého chlapca potom požiadal, aby mu zahral.

Podobné príhody neboli neobvyklé, Mozartova domácnosť bola zvyčajne scénou riadeného chaosu. Joachim Daniel Preiser, herec z Kráľovského divadla v Kodani, takto opísal jedno popoludnie s Mozartom v auguste 1788: „Tento drobný muž a veľký majster dvakrát improvizoval na pedálovom klavíri; bolo to také úžasné, také úžasné! – až som sa rozplýval… Jeho žena strúhala brká pre kopistu, žiak komponoval, malý, štvorročný chlapec sa prechádzal po záhrade a spieval recitatívy.“ Tým „žiakom“ bol najskôr Hummel.

Beethovenova nevraživosť

Nevieme, aké ďalšie príkoria Hummel ešte zažil zo strany Beethovena počas raného viedenského obdobia, ale asi sa mu uľavilo, keď sa presťahovaním do Eisenstadtu roku 1804 od temperamentného génia trochu vzdialil. K narušeniu „beethovenovského prímeria“ však došlo 10. septembra 1807, keď Beethoven prišiel do Eisenstadtu kvôli predvedeniu svojej Omše C dur op. 86 pod Hummelovým vedením. Koncert sa uskutočnil 13. septembra na počesť menín kňažnej Esterháziovej, Márie von Liechtensteinovej. 

Ako sme videli, knieža obdivovalo Haydnove omše (bol to jeden z dôvodov, prečo tak pochvalne hodnotilo Hummelove príspevky do tohto žánru). Beethovenova Omša však bola iná než čokoľvek, čo Mikuláš Esterházi dovtedy počul. S rozpakmi či obyčajnou nespokojnosťou pristúpil k Beethovenovi a opýtal sa ho: „Nuž, milý môj Beethoven, čo ste nám to zas vyviedli?“ Beethovenovu reakciu si môžeme len predstavovať, ale nablízku stojaci Hummel sa podľa viacerých prameňov dopustil tej chyby, že sa zasmial. Schindler to označil za „osudný smiech“ („das fatale Lachen“) a tvrdí, že roztržka medzi Beethovenom a Hummelom sa datuje odvtedy („von dort datirt das Zerfallen mit Hummel“). Schindlerovi treba uznať pokus o ospravedlnenie Hummela tvrdením, že sa pravdepodobne nesmial z Beethovena, ale skôr s ním „na nezvyčajnom spôsobe, akým knieža Esterházi kritizoval práve vypočutú Omšu.“ Hummelov smiech mohol byť určený kniežaťu ešte z iného dôvodu. Keďže Hummel už dovtedy využil niekoľko príležitostí na otvorené vyjadrenie svojej nízkej mienky o kniežaťových schopnostiach, smiechom mohol opäť prejaviť svoje pohŕdanie nedostatočným hudobným vkusom Mikuláša Esterháziho. 

Čokoľvek podnietilo onen „osudný smiech“, podľa Schindlera sa Beethovena reakcia kniežaťa i kapelmajstra tak dotkla, že odišiel z Eisenstadtu neplánovane ešte v ten istý deň, typicky nazlostený. Schindler dodáva, že trvalo niekoľko rokov, kým sa skladatelia úplne zmierili, a uvádza, že Beethovenova „nevraživosť voči Hummelovi bola zakorenená tak hlboko, že v jeho živote neviem o žiadnom podobnom príklade. 

Chopinova náklonnosť

Chopin a Hummel sa prvýkrát stretli počas Hummelovej koncertnej cesty do Varšavy v roku 1828. Už sme uviedli, že Hummel tam vyvolal ako zvyčajne obrovský dojem. V živote mladého a citlivého poľského hudobníka to musela byť významná udalosť. Varšava bola v tých časoch tak trochu na hudobnej periférii a navštevovalo ju len málo umelcov Hummelovho kalibru, azda okrem Szymanowskej a Paganiniho. Isteže, Chopin mal možnosť počuť skvelý spev na pomerne častých operných predstaveniach v Národnom divadle, ale vidieť vo Varšave jedného z najslávnejších klaviristov Európy bolo skôr zriedkavosťou. Hummelove kompozície Chopin dozaista poznal už pred osobným stretnutím s ich autorom. Vo Varšave sa predávali mnohé Hummelove diela a obaja Chopinovi učitelia boli stúpencami Hummelovho kompozičného štýlu. Nebolo ničím nezvyčajným počuť Hummelovu hudbu na piatkových hudobných večierkoch v dome nemeckého klaviristu Josepha Christopha Kesslera, v tom čase žijúceho v poľskom hlavnom meste. Chopin bol pravidelným hosťom na týchto neformálnych posedeniach, kde sa od účastníkov očakávalo, že budú hrať z listu všetko, čo sa im položí na pult. ... 

Podľa Niecksa „Hummel, Field a Moscheles boli klavírni skladatelia, ktorí Chopinovi poskytovali najviac potešenia. Mozart a Bach boli jeho bohovia, ale títo boli jeho priatelia. Gutmann mi povedal, že Hummela mal Chopin obzvlášť rád; Liszt napísal, že Hummel bol jedným zo skladateľov, ktorých Chopin hrával zas a znova, s najväčším pôžitkom; a od Mikuliho sa dozvedáme, že z Hummelových skladieb mal Chopin najradšej Fantáziu, Septeto a koncerty.“ Úcta a obdiv boli medzi nimi vzájomné. Podľa Niecksa „Chopin spomína Hummela vo svojich listoch často… Na druhej strane starší majster svojím záujmom o mladšieho umeleckého brata a jeho navštevovaním dokazuje, že ho má naozaj rád a váži si ho.“ Desiateho decembra 1842, päť rokov po Hummelovej smrti, Chopin vyhlásil, že Mozart, Beethoven a Hummel sú „majstri, ktorých uznávame všetci“, a že Hummelovo Adagio mu ešte stále „znie v ušiach“.

Spisovateľ Edward Holmes o návšteve Hummela
roku 1828 

Weimar je miesto, kde múzy rady „navštevujú čistý prameň, tienistý háj a slnečnú stráň“ [Milton, pozn. prekl.]; zaváňa hudbou a poéziou, lebo tu bývajú Hummel i Goethe a veľkovojvoda je známy ako Maecenas, ktorý k sebe priťahuje najlepších géniov svojej krajiny. Príjemný a neokázalý dvor sa tu udržiava bez nekonečných formalít a javí sa miestom záhrad a pôžitkov v ústraní, kde medzi lesnými nymfami ruch svetských ambícii ustupuje pokoju kontemplácie a radosti z poetickej pohody. 

...

Zanechajme však rapsódie na záhradné rozkoše: ak máme rozprávať o ešte príťažlivejšom spojení vľúdnosti a génia v osobe ľudskej bytosti, musíme sa obrátiť k Hummelovi, Apollovi tohto posvätného miestečka. Tento hudobník, ku ktorého menu by sme mohli pridať prídomok „dobrý“ – rovnakým právom ako ktokoľvek, kto kedy toto označenie získal –, je dôkazom, ako nefalšovaná prostota a vľúdne, láskavé spôsoby veľmi svedčia tomu, kto je hudobným idolom svojich krajanov; „zrelé pocty“ [Shakespeare, pozn. prekl.] mu sedia ako uliate a nosí ich bezstarostne ako ranný župan. Je ozajstným pôžitkom stretnúť sa s veľkým hudobníkom v jeho mentálnom negližé, keď si sadne ku klavíru a štedro ponúka, čo mu ako prvé zíde na um, rozdávajúc idey a krásu so šľachetnou márnotratnosťou. Nazdávam sa, že Hummel je najpodmanivejším a najoriginálnejším improvizátorom na klavíri, aký existuje, lebo som nepočul nikoho, kto by sa mu vyrovnal plodnosťou umu a myšlienkovým rozletom, ktoré sú vo svojich nekonečných vetveniach temer nevyčerpateľné. Mal som to šťastie stráviť s Hummelom niekoľko hodín a so živým záujmom sledovať, ako počas hry narába s každou novou myšlienkou či melodickou pasážou; nikdy som svoj čas nevyužil s väčším zadosťučinením. V hre, akou je Hummelova, počujeme nielen orchestrálneho skladateľa a hlbokého mysliteľa, ale aj číreho klaviristu; mimoriadne ťažké pasáže sa nevynárajú preto, aby ukázal, čo dokáže s prstami, lež preto, lebo jeho ruka vykonáva to, čo plodí jeho hlava, ktorá si niekedy zvolí krivolaký chodníček namiesto rovného. Najskvelejšou osobitosťou Hummelovej mysle je pôvabné plynutie melódie, elegantné frázy, ktoré sa neustále vynárajú a ktoré, hoci ich poslucháč nedokáže predvídať, nie sú nikdy pritiahnuté za vlasy či extravagantné. Kĺzavý, hladký a expresívny štýl; krása tónu, v ktorom sa snúbi sila, jadrnosť a jemnosť; appoggiatury s dušou; dômyselné modulácie: to všetko je pravé Mozartovo dedičstvo. Hummelov prednes je plný a bohatý a uprostred všetkej modernej uhladenosti jeho melódií sa nezanedbávajú organické prvky, ktorými jeho kompozície oplývajú: jeho improvizačnú hru obohacujú imitácie, fugatové pasáže či sekvencie. Keď nasleduje nejakú tému, nestráca sa v blaženej nevedomosti, hoci jeho oko – keď sa mi ho podarilo zahliadnuť – svedčilo o úplnej absencii vnímania vonkajších vecí počas spojenia s duchom Krásy. Hummel mi povedal, že kompozícii a vedeniu opery sa venoval do takej miery, že na klavír mu zostávalo veľmi málo času; okrem koncertných ciest hrával len zriedka a ako dôkaz mi so smiechom ukázal svoje nechty, ktoré narástli do nabuchodonozorovskej dĺžky. To robilo jeho hru ešte úžasnejšou, akoby prosté úsilie vôle zaisťovalo, že trafí všetky vzdialenosti a prekoná všetky mechanické úskalia. Potešilo ho, keď sa dopočul, že istá dáma (Mrs. Andersonová) viackrát verejne hrala jeho klavírne septeto, a poznamenal, že zvládnuť takú skladbu si vyžaduje väčšiu silu ruky, akou klaviristky všeobecne disponujú. Rozprávali sme sa o hudobnom vkuse Viedne, voči ktorému, zistil som, prechovával rovnako málo obdivu ako ja. Vraví sa, že s tým najlepším, čo sa v autorovi nachádza, sa stretávame v jeho spisoch, ale pravdivosť tejto sentencie narušuje mnoho výnimiek – a Hummel je z nich azda najvypuklejšou. Ak na nás dokáže zapôsobiť fyziognómia, tón hlasu, úprimná vľúdnosť a rovnako úprimná neľúbosť, statočné city a ozajstná duševná jemnosť, tohto veľkého hudobníka musíme mať päťdesiatkrát radšej preňho samého než ho obdivovať pre jeho génia. 

*Vydalo Hudobné centrum r. 2024. Preklad: Ivan Koska. Medzititulky: redakcia HŽ