Rchmaninoff For Two

Rachmaninoff For Two

S. Babayan, D. Trifonov

Deutsche Gammophon 2025

Netreba hľadať kľúč ani návod, už pri prvom pohľade na dvojalbum nás osloví jednotiaca obsahová šifra, ktorá prepája všetkých zúčastnených aktérov záznamu. Pocítime, že nejde len o umenie klavíra, ale aj o niečo, čo možno nazvať osudovou spriaznenosťou.

Sergej Rachmaninov bol po celý život bytostne zviazaný s klavírom, sám výnimočný interpret mu venoval značnú časť kompozičnej tvorby. Jeho klavírna štylistika je „usadená“ a idiomatická, stále obľúbená, prítomná v repertoároch najlepších majstrov nástroja. Po začiatkoch v rodnom Rusku, no aj v zahraničí, nasledovali sínusoidy úspechov aj regresov, až napokon prišlo osudové rozhodnutie utiecť z domoviny (rok 1917), ktoré reflektovala jeho následná tvorba.

Osobitnú symboliku môžeme čítať aj z väzieb špičkových klaviristov: pôvodom Armén Sergei Babayan s Daniilom Trifonovom z Ruska sa stretli na Clevelandskom hudobnom inštitúte, kde mladší Trifonov navštevoval lekcie klavíra u Babayana. Ich vzájomný vzťah a rešpekt postupne prerástli do pevného kamarátstva a   navzájom sa inšpirujúcej spolupráce. 

Hudba komponovaná pre dva klavíry je v literatúre zastúpená pomerne solídne. Keď sa stretnú obdarení jedinci s citom pre komornú hru, tak ako v tomto prípade, možno očakávať len a len klenot.

Úvod dvojalbumu tvorí jediná v dramaturgii zaradená transkripcia (D. Trifonov), časť Adagio z Rachmaninovovej 2. symfónie, dojímavo kantabilná, všeobecne obľúbená hudba, ktorá ohlasuje majstrov klavíra par excellence.

V 1. suite „Fantaisie-tableaux“ op. 5, inšpirovanej romantickými básnikmi, necháva skladateľ vyznievať melancholické motívy, kresbu zvukomalebných detailov, plastické rytmické vzorce. Nadovšetko však vynikajú klenuté melódie, v ktorých počujeme echo Čajkovského romantizmu, ruského pátosu a príchuť nostalgie. V záverečnej časti v majestátnych pohyboch graduje zvuk veľkonočných zvonov (preferovaný motív autora). Interpreti prenikli až na dreň im blízkej mentality, absolútne sa zžili so sugestívnou poetikou, tvarujúc krehké subtílne situácie až po mysteriózne, priam symfonicky budované „kvadro-efekty“. 

2. suita pre dva klavíry op.   17 (1900) je kompozične „cieľavedomejšia“, orientovaná na výraz vznešených tancov, aj rytmicky rozvibrovaných impresií. Interpretov tieto zdroje „nakazili“ odľahčeným vtipom a nechali ich plnými dúškami dotvárať a vychutnávať farbisté synchróny.

Oblúk Rachmaninovových kompozícií pre dva klavíry v brisknej, fenomenálnej interpretácii uzatvárajú Symfonické tance (1940). Ich prvej orchestrálnej verzii dal autor vzápätí aj podobu klavírneho dua, pričom je vzrušujúce porovnávať dve emancipované inkarnácie jednej skladby. Hudba je v porovnaní s   predchádzajúcimi kompozíciami progresívnejšia, hýri harmonickými prekvapeniami, razantnou kontúrou rytmov a ich majstrovskými modifikáciami.

Pod kompletom dvojalbumu s delikátnym výberom sú podpísaní dvaja výsostne kompetentní interpreti, nezávislí klaviristi, ktorí sa stretli pri konsenzuálnej spolutvorbe skvostných opusov hudby Sergeja Rachmaninova.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 07-08/2025.)