Triptych v meste Guggenheimovho efektu
Milovníci Pucciniho Triptychu to donedávna nemali jednoduché. V repertoároch divadiel sa síce sporadicky objavovali jeho jednotlivé časti, no zažiť Plášť, Sestru Angeliku i Gianniho Schicchiho počas jedného večera sa dalo zriedkakedy. Situáciu zmenila storočnica skladateľovho úmrtia. K divadlám prispievajúcim k inscenačnej renesancii Triptychu sa pár dní pred pucciniovským výročím zaradil aj operný dom v Bilbau.
S baskickou metropolou sa spája termín Guggenheimov (tiež Bilbao) efekt – revitalizácia miesta a následný turistický boom ako dôsledok výstavby ikonickej architektonickej pamiatky. V dovtedy turisticky nezaujímavom, primárne priemyselnom Bilbau vyrástlo na prelome milénií Guggenheimovo múzeum: opulentný, architektonicky uchvacujúci kolos od Franka Gehryho poskytol domov špičkovému modernému výtvarnému umeniu.
Avšak nielen za ním (prípadne za populárnym futbalom) sa oplatí do Bilbaa vycestovať. Popri Madride, Barcelone či Valencii sa tu nachádza ďalšie, o čosi menej známe španielske operné divadlo: ABAO/Bilbao Opera. História pomerne mladej inštitúcie sa začala písať v r. 1953 Pucciniho Toscou. Spočiatku sa hrávalo v menšej budove na okraji Casco Viejo (staré mesto), v r. 1999 sa divadelná prevádzka presunula do moderného kongresového centra Palacio Euskalduna. V sezóne 2024/2025 je na programe päť operných inscenácií (popri Pucciniho Triptychu aj Donizettiho Don Pasquale a Favoritka, Wagnerov Tristan a Izolda a Verdiho Otello), od polovice októbra do konca mája sa v blokoch odohrá dvadsať predstavení.
Požiadavkou kompletného uvádzania Triptychu, ktorý pozostáva z námetovo i žánrovo diametrálne odlišných diel, postavil Giacomo Puccini inscenátorov pred dilemu: buď pojmú každú časť ideovo autonómne, alebo nájdu tému, ktorá ich prepojí. Hlavný tvorca bilbaoskej inscenácie, čerstvý päťdesiatnik Paco Azorín, ktorý je tiež činoherným režisérom a uznávaným scénografom, zvolil druhú z možností. Kontrastné jednoaktovky sa pokúsil zastrešiť motívom lásky a smrti („ukazujú nám tu tri rôzne tváre“) a tiež situovaním sujetov do povojnového roku 1945: „do času, keď násilie, bieda a bezútešnosť čiernych a bielych rokov, v ktorých sa Európa ocitla, vyvolávali v ľuďoch to najlepšie i najhoršie. Na jednej strane sa objavuje súcit, sesterstvo a empatia, na druhej strane závisť, sebectvo a zrada.“ (citáty z bulletinu)
Každú z častí otváral útly, asi sedemročný chlapček. Na proscénium priniesol fotografie, ktorých náladové, v patchworkových zostavách sa meniace čierno-biele projekcie budú definovať miesto aj atmosféru odohrávajúcich sa dejov (parížske ulice s dominantnou Eiffelovkou a predmestské prístavné doky v Plášti, sakrálne diela toskánskych renesančných maliarov v Sestre Angelike, priečelia florentského Santa Maria del Fiore v Giannim Schicchim). Dieťa zároveň reprezentovalo dôležitý emocionálny prvok: v predohre k Plášťu za ním naťahoval ruky plačúci otec Michele, v úvode Sestry Angeliky sa s ním lúčila nešťastná matka prichádzajúca do kláštora, v Giannim Schicchim sa stal nezbedným spojencom mladého Rinuccia.
Zo zmienených pólov (láska – smrť; dobro – zlo) sa napokon na javisko dostali skôr temnejšie stránky života. Giorgetta z Plášťa (Ángeles Blancas) sa po smrti synčeka opustila: na rozťahanom modrom tielku nosí džínsové montérky, pije zarovno s chlapmi a je až vulgárne vyzývavá, najviac smerom k Luigimu (Marco Berti). Keď však na ňu žiarlivosťou frustrovaný milenec vytiahne nôž, všetka vášeň je preč: za temperamentnou maskou sa skrýva starnúca žena so zlomeným srdcom. Jej manžel Michele (Carlos Álvarez) sa snaží vystupovať rozvážne, no v skutočnosti ho moria žiaľ za dieťaťom (pripomínala ho prázdna kovová postieľka) i hnev zo straty manželky. Všetci ostatní v príbehu boli štatisti – ako figúrky na šachovnici ich privážala a odvážala točňa. Tak sa odohrala aj Luigiho vražda, po nej protagonistov milostného trojuholníka zasypal čierny popol z projektovaných horiacich fotografií.
Šľachtičná Angelika (Chiara Isotton), pre nemanželské dieťa odsúdená rodinou na život v kláštore, prežíva peklo. Predstavené ju šikanujú, sestry ňou opovrhujú, v lepšom prípade sa k nej v strachu z trestu boja priblížiť. Jedine Sestra Genovieffa (Naroa Intxausti) je empatickou iskričkou v Angelikinom svete. Jej hlavné svetlo, vieru v opätovné stretnutie so synčekom, zháša La zia Principessa (Karita Mattila) správou o chlapčekovej smrti, podpis pod vzdanie sa dedičstva namiesto zlomenej Angeliky naškriabe podplatená Matka predstavená. Zjavenie Panny Márie sa v tejto inscenácii, samozrejme, nekonalo, katarzia však áno: na umierajúce mamkino telo si ľahol chlapček z prológu, padajúci popol z Plášťa vystriedali biele lupene kvetov.
Obraz úplatnosti, nepoctivosti a chamtivosti bol ad absurdum dotiahnutý v divadelne najvďačnejšej časti Triptychu, Giannim Schicchim. Paco Azorín síce neprišiel s ničím novým (azda okrem toho, že podplatenému notárovi bola po celý čas jasná jeho účasť na falšovaní testamentu), grotesknú frašku však zrežíroval s majstrovským zmyslom pre typovú drobnokresbu, javiskový gag a mizanscénické pointy. Opera dostala vášnivú bodku: zatiaľ čo sa na pozadí Schicchiho epilógu schyľovalo k milostnému zblíženiu Lauretty a Rinuccia, scénu zasypali červené lupene ruží.
Aj keď sa vo výsledku ukázala prvá z režijných ideí (láska a smrť) ako priveľmi všeobecná a tá druhá (rok 1945) sa síce pretavila vo výtvarne pôsobivej i divadelne funkčnej scéne, ale neprenikla do výkladu príbehov, išlo o kvalitný príspevok k renesancii Triptychu. V divadelnej zložke sa tak stalo vďaka činoherne presnému, v motívoch aj dôsledkoch konania postáv absolútne uveriteľnému, gesticky a výrazovo plastickému herectvu všetkých protagonistov. V hudobnej zložke väčšmi než dirigát Pedra Halfftera – farebne málo záživný, v tempách aj artikulácii orchestrálnych fráz chvíľami fádny – rezonovali spevácke výkony. V obsadení, kde nebolo jediného slabého miesta, zažiarili najmä Marco Berti (apartný Luigi s perfektnou, kovovo zuniacou vysokou polohou), Ángeles Blancas (výrazovo plastická, vášnivo dramatická Giorgetta), Chiara Isotton (anjelsky mäkkým, vrúcne rezonujúcim mladodramatickým sopránom disponujúca Angelika), Ioan Hottea (herecky aj spevácky prvotriedna Zita) či Ana Ibarra (perspektívnym lyrickým tenorom vybavený Rinuccio).
Giacomo Puccini
Triptych
Hudobné naštudovanie: Pedro Halffter
Réžia a scéna: Paco Azorín
Kostýmy: Ana Garay
Video art a svetlo: Pedro Chamizo
Plášť
Michele: Carlos Álvarez
Giorgetta: Ángeles Blancas
Luigi: Marco Berti
Frugola: Ana Ibarra
Talpa: Stefano Palatchi
Tinca: Igor Peral
Sestra Angelika
Suor Angelica: Chiara Isotton
La zia Principessa: Karita Mattila
La Badessa: Ana Ibarra
La suora zelatrice: Anna Gomà
La maestra delle novizie: Itxaro Mentxaka
Suor Genovieffa: Naroa Intxausti
Gianni Schicchi
Gianni Schicchi: Carlos Álvarez
Lauretta: Sofía Esparza
Rinuccio: Ioan Hotea
Zita: Ana Ibarra
Gherardo: Josu Cabrero
Nella: Naroa Intxausti
Betto di Signa: Isaac Galán
Simone: Stefano Palatchi
Marco: José Manuel Díaz
La Ciesca: Ainhoa Zubillaga
Maestro Spinelloccio: Juan Laborería
Bilbao
ABAO/Bilbao Opera
23. 11. 2024 (premiéra)