ŠKO Žilina, Cabejšek, Praženica, Svárovský
13. 6. 2024
Žilina, Dom umenia Fatra
Štátny komorný orchester Žilina
Libor Cabejšek, Pavol Praženica, Leoš Svárovský
Milhaud – Ravel – Beethoven
Posledný koncert 50. sezóny ŠKO vzhľadom možno označiť ako brisknú kódu jubilejného abonentného radu. Konal sa aj s reprízou, čo je vždy indikátorom zvýšeného záujmu publika.
Magnetom bola, ako inak, Beethovenova „Osudová“, no ďalšími nespornými lákadlami boli aj dvaja sólisti večera.
Na úvod znela efektná „prskavka“, niekoľkominútový Koncert pre bicie a malý orchester od Daria Milhauda. Skladba z kompozičnej stránky úsporná, lakonická, v zmysle štruktúry až triviálna (princíp kontrastných tém, motivická obsesia aj predvídateľnosť…), no výsledok auditórium spontánne zdvihol zo sedadiel. A to vďaka výsostne spriaznenej interpretačnej simultánnosti. Sólistu, výnimočného hráča na bicích, zakladajúceho člena ŠKO, vyhľadávaného hráča a pedagóga Libora Cabejška netreba osobitne približovať: v jeho osobe sa snúbi niekoľko zásadných ľudských aj umeleckých prívlastkov. Ich bazálnym svorníkom je spontánna invenčnosť, ľudská prívetivosť a zmierlivosť s dávkou fantázie a umeleckej kreativity. O jeho parte v Milhaudovej miniatúre by sa dalo veľa hovoriť. Príkladne, s príslovečným nasadením rozozvučal svoje nástroje (ktoré, mimochodom, v ten večer doslova spievali), dávkoval, čaroval aj šarmantne vtipkoval. Do procesu vtiahol celé svoje milieu a spoločne s ansámblom a empatickým dirigentom vytvorili epikurejský prológ ku koncertu.
Ďalším poslucháčskym lákadlom bol druhý sólista večera, mladý klavirista, ktorý vzišiel zo žilinského hudobného prostredia, Pavol Praženica. V súčasnosti pokračuje vo vzdelávaní sa v Prahe, a to nielen v oblasti klavírnej hry, ale rovnako sa angažuje aj vo sfére vokálnej hudby. Bližšie známa je však jeho pianistická tvár: po stvárnení koncertantných opusov v minulosti (Haydn, Saint-Saëns, Grieg…) to bola jeho kreácia partu v náročnom Koncerte G dur Mauricea Ravela. Praženica má popri značnej dávke talentu aj zdravú ambíciu dosahovať ciele a nebáť sa stále vyšších mét. Ravelov koncert je toho ukážkou. Hneď od prvých taktov vtiahne sólistu doslova do deja, nepoľaviac v exponovaní priam konfrontačných virtuóznych pasáží, prívalu sekvencií a epizód. Sebavedomá technická brilantnosť je „bežnou“ devízou, zaujal však najmä v strednej časti Adagio, kde sólista nemôže kamuflovať ani predstierať, naopak, hudobný text ho privádza k očistnej spovedi, k stíšenému, nepredstieranému odhaleniu pravdivého privatissima. Zaujal ma prirodzený, kontemplatívny ponor, „trpezlivé“ a pravdivé vykreslenie krehkých kontúr. A napokon, znova brilantnosť a živelná hravosť, jas efektného finále. Ravel, aký vo svojej nápaditosti a v peknej interpretácii poteší. V Praženicovom tlmočení bol svieži, živý, v dobrom zmysle juvenilný, a tým aj „klasicky“ perspektívny.
A čo dodať k záverečnému, ale nie zanedbateľnému Beethovenovi? Piatu symfóniu možno počúvať stále a v každej interpretácii niečo schvaľovať, s niečím diskutovať. Tá v stvárnení žilinského orchestra vedeného Leošom Svárovským podala znova priaznivý dôkaz o peknom umeleckom pochopení, o schopnosti hráčov aj dirigenta počúvať sa a vzájomne sa rešpektovať. Počúvať a zmysluplne tvoriť…