Priateľský zápas tenorov

17. 12. 2023

Bratislava, Reduta

Michael Spyres, Lawrence Brownlee, Robert Pechanec

Uplynulo trinásť rokov odvtedy, čo agentúra KAPOS koncertom Juana Diega Flóreza otvorila luxusný cyklus Svetové operné hviezdy, v rámci ktorého nachádzajú cestu do Bratislavy najžiarivejšie spevácke osobnosti. Niektoré z nich dokonca opakovane – tak ako americký tenorista Lawrence Brownlee, ktorý sa v tretiu adventnú nedeľu predstavil slovenskému publiku už po tretíkrát. No tentoraz nie sám, ale v dvojici s ďalším skvelým tenoristom Michaelom Spyresom v programe Game of Tenors (Hra tenorov). Koncert bol pôvodne naplánovaný na október 2020, potom presunutý na december 2021, v oboch prípadoch však zasiahla pandémia koronavírusu. Hovorí sa, že na dobré veci sa oplatí počkať – tento idióm sadol na predvianočný večer v bratislavskej Redute ako uliaty. 

Hoci umelcov spája nielen generačná blízkosť (1972 a 1979) či krajina pôvodu (americké Missouri a Ohio), ale aj podobný profilový repertoár (predverdiovské belcanto s dôrazom na tvorbu Gioachina Rossiniho), monotónnosť nehrozila ani náhodou. Kým doménou Lawrenca Brownleeho sú vysoko situované, pohyblivé party s koloratúrami bežiacimi do stratosférických polôh, tak Michael Spyres je majiteľom vzácneho barytenoru, v ktorom sa spája tmavý timber dramatického materiálu so schopnosťou zdolávať „céčkové“ méty. Navyše, obaja speváci sú šoumeni par excellence – vtipní, temperamentní, spontánni, no zároveň citlivo strážiaci hranice vkusu.

Úvodné čísla pochádzajúce z Rossiniho skvostu Otella, ktorý premostil dramaturgiu večera, sa v jeho priebehu ukázali byť „zahrievacím kolom“. Árie Rodriga aj Otella predstavili charakter hlasov svojich interpretov: Brownleeho pohyblivý, ale o čosi menej svietivý a viac „mäsitý“ než pri bratislavskom debute (2012), aj Spyresov tmavý a zamatovo mäkký, i keď v tej chvíli ešte trošku ťažkopádny. No v duete Ah vieni, nel tuo sangue z rovnakej opery, ktoré zaznelo ako posledné číslo ohláseného programu, už boli nedostatočný jas prvého aj istá komótnosť druhého zabudnuté: v excelentnom tenorovom dueli sa páni doslova „obstreľovali“ céčkami, Brownlee útočil na Spyresa laserovými výškami a on ho na oplátku topil v barytónových hĺbkach. Kým k tomuto umeleckému súboju dospeli, publikum si postupne „uvarili“ stúpajúcou kvalitou výkonov a gradujúcou energiou, ktorú do nich vkladali.

Vrcholom oficiálnej časti večera sa stala ária Figara z Barbiera zo Sevilly v podaní Michaela Spyresa. Číslo, v ktorom sa (neraz gýčovito devalvujúc delikátny rossiniovský štýl) predvádzajú barytonisti, sa v jeho podaní zhmotnilo do neuveriteľnej kreácie. Stalo sa prehliadkou celého spektra timbrov zakliatych v tenoristovom fenomenálnom materiáli, od až sopránového jasu po barytónovú virilnosť; bolo pohyblivé, zvučné, plnokrvne komediantské, no pritom vkusné a nadovšetko podmanivé. Publikum v tej chvíli patrilo Spyresovi, takže Brownlee mal čo robiť, aby vyrovnal kolegov náskok. Podarilo sa mu to najneskôr po prestávke v árii Arnolda z Rossiniho Guillauma Tella, keď sa v kavatine prezentoval nádherne vláčnym, čistým hlasom, tečúcim ako hustý malinový sirup, a následne s absolútnym nadhľadom a vokálnou suverenitou „odpálil“ ultra náročnú cabalettu, skomponovanú vo vysokej tessitúre.

Po zmienenom záverečnom duete Rodriga a Otella bolo jasné, že obecenstvo amerických tenoristov len tak ľahko do šatne nepustí. A oni ani nevyzerali, že by sa do nej ponáhľali. Po poldruhahodinovej šnúre čísiel, z ktorých každé by slabšie disponovaného interpreta zložilo na kolená, zazneli až štyri prídavky. Brownlee ponúkol vláčnu, vrúcnu, koncentrovanú kantilénu v árii Artura z Belliniho Puritánov, Spyres zase prekvapujúco subtílny a lyrický tón vo Vojvodovej La donna é mobile (šírka jeho vokálneho diapazónu je priam neuveriteľná), až si napokon spravodlivo podelili vysoké céčka v árii Tonia z Donizettiho Dcéry pluku. A ak v tej chvíli ešte náhodou sedel v sále niekto, koho nezdolali silou svojho umenia a nekonečným prúdom pozitívnej energie, ten musel ostať dojatý Gruberovou Tichou nocou: Brownlee ju precítene zaspieval v materskej reči, Spyres zase v dokonalej slovenčine.

Popri dvoch skvelých tenoristoch mal tento umelecký súboj ešte jedného hrdinu – klaviristu Roberta Pechanca. Odhadujem, že išlo o jeden z najťažších večerov jeho bohatej kariéry – repertoár bol aj v klavírnych partoch vrcholne náročný a čas na zohranie sa so spevákmi krátky. Náš najrenomovanejší korepetítor vyšiel z tejto bitky víťazne, ovenčený uznaním oboch sólistov i potleskom obecenstva. Jedným slovom, bol to koncert, ktorý sa aj v rámci vysoko karátového cyklu započíta k historicky najlepším.