Katarzná Krútňava v Košiciach
Slováci si po vzniku Slovenského národného divadla museli na svoju národnú operu počkať bezmála tridsať rokov – toľko delí otváracie predstavenie Smetanovej Hubičky (1. 3. 1920) a svetovú premiéru Suchoňovej Krútňavy (10. 12. 1949). Strádanie sa vyplatilo, Krútňava naplnila kritériá rodinného klenotu vrchovatou mierou. Z ľudového žriedla vytryskol prameň európskych kvalít, dráma archetypov s nosnou ideou odpustenia a silným emocionálnym účinkom. Nová košická inscenácia ju vyzlieka z krojov a prináša hereckú presvedčivosť.
Ideologické manipulácie, hon na kresťansko-humanistický étos diela aj odpor voči jeho špecifickej dramaturgii, kde realistický príbeh lásky, viny a odpustenia rámcuje dvojica alegorických činoherných postáv Básnik a Dvojník, to celé v tieni démona súhlasu – taký je skratkovitý obraz krížovej cesty, ktorou si Krútňava a Eugen Suchoň prešli. Po tom, čo v r. 1963 banskobystrická opera rehabilitovala cenzúrou odmietnutý pôvodný záver a Katrenino dieťa vrátila jej manželovi Ondrejovi Zimoňovi, a najmä po premiére Vladimírom Bokesom rekonštruovanej pôvodnej verzie s Básnikom a Dvojníkom (opäť Štátna opera v Banskej Bystrici, 2008), sa kruh uzavrel. Dnes sú k dispozícii tri autorizované podoby Krútňavy: prvá s Ondrejovým otcovstvom, Básnikom a Dvojníkom, druhá s rovnakým záverom, no bez činoherných postáv, a tretia, „chalabalovská“, kde je otcom dieťaťa Katrenin milý, zavraždený Jano Štelina.
Pár dní pred 75. výročím svetovej premiéry k nim v Národnom divadle Košice pribudla interpretácia, ktorú by sme s trochou hyperbolizácie mohli označiť za ďalšiu verziu. Podpísali sa pod ňu nemecko-bulharská režisérka Vera Nemirova, dramaturg opery Stanislav Trnovský a šéfdirigent súboru Peter Valentovič. S Básnikom a Dvojníkom či bez nich? S chlapčekom ako potomkom zabitého Jana či jeho vraha Ondreja? Košičania neponúkajú jednoznačnú odpoveď. No paradoxne, aj vďaka tajomnej ambivalentnosti zreteľných náznakov a ich následného zahmlievania sa Suchoňovo dielo stáva ešte pôsobivejším a výpovednejším.
Nemirova operu vyzliekla z krojov a situovala ju do malomestského prostredia prelomu štyridsiatych a päťdesiatych rokov, teda do doby jej vzniku. Ruka v ruke so Suchoňom podčiarkla morálny imperatív aj emocionálnu hĺbku Krútňavy, bok po boku autorovi predlohy Milovi Urbanovi predostrela príbeh i jeho postavy v ich archetypálnosti. Na malom košickom javisku sa láska a bolesť, nádej a zúfalstvo, vina a trest, túžba po pomste i sila odpustiť koncentrujú s dych vyrážajúcou dramatickou účinnosťou. Od úvodného čísla (čierno odetý, v tienistom prítmí stojaci zbor na bielom pozadí javiska obkľučuje čistinku, na ktorej sa milujú Katrena s Janom) až po záverečný 6. obraz (zmiereného Ondreja, prijatého Katrenou a rozhrešeného Štelinom, sprevádza chór v ústrety osudu – poprave?) si intenzívne uvedomujeme euripidovský rozmer Suchoňovej drámy i jej postáv.
Tie nenájdu pokoj, kým svoju bolesť naplno neprežijú, neprekonajú ju a neodpustia tým, čo ju spôsobili. A čo viac, dovtedy ani nebožtíkom nedoprajú večný odpočinok. Zabitý Jano sa zjavuje v každom obraze. Katrena ho fyzicky cíti, keď prelieva slzy v árii Žiale bôľne (2. obraz), vidí ho i starý Štelina utešujúci utrápenú skoro-nevestu. Ondreja prenasleduje Janov prízrak dlho predtým, než ho v 5. obraze „zmáta“ na čistine. V 3. obraze sa pod závojom sošnej postavy, ktorý ženích odkryje pri svadobnom zvyku hľadania nevesty, skrýva Janova tvár; v 4. obraze, keď Ondrej – viac pre seba než pre dojčiacu Katrenu – spieva Vrav dievča, kde si krásu vzalo?, sedí Jano vedľa neho na pohovke a jatrí jeho podozrievavosť: Na koho sa chlapček podobá? A my, spoločne so starým Štelinom, ktorý sa počas návštevy u Zimoňovcov stáva svedkom prekáračiek klebetnej Marky a Zuzky, mudrovania Školnice aj následného výbuchu Ondrejovej žiarlivosti, šípime, že veru asi skôr na Jana.
Túto domnienku umocňuje repetícia úvodnej scény milovania v 5. obraze, pointovaná pantomímou, počas ktorej Jano bozkáva Katrenino bruško. V originálnej verzii tu na scénu vstupuje Dvojník, aby zadržal Ondreja, keď sa pod ťarchou svedomia rozhodne ísť sa udať. Postavu pokušiteľa košickí tvorcovia nezhmotnili. Zlo, s ktorým musíme bojovať, je ukryté v nás samých – takto sa v ich hudobno-divadelnej koncepcii dá interpretovať horúčkovito parlandovaný monológ, ktorý je v pôvodine dialógom medzi spievajúcim Ondrejom a činoherným Dvojníkom. Zato dobro-poslov plačúcich nad ľudskými hriechmi, no neprestávajúcich veriť v to lepšie v človeku, tých potrebujeme vidieť i počuť. Preto Jano na konci 2. obrazu, keď je zastavené pátranie po jeho vrahovi, recituje verše z textu Básnika; preto – hoci bez slov, no v o to silnejšej a oslobodzujúcejšej katarzii – na záver 5. obrazu objíme Ondreja odchádzajúceho činiť pokánie. A vinník jeho odpustenie prijíma, po krátkom zaváhaní opláca Janovi chlapský stisk.
Nuž a teda, Ondrejovo či Janovo dieťa? Na zdanlivo kľúčovú otázku odpovedá košická inscenácia podobne ako v bulletine citovaný Milo Urban Eugenovi Suchoňovi (hoci, ako uvádzajú tvorcovia, v čase príprav koncepcie túto príhodu nepoznali): Čo na tom záleží. Podstatné je, že Katrena sa muža zastane a synčeka mu prisúdi pred celou dedinou, aj keď je v tej chvíli už odsúdeným outsiderom; Janov prízrak Katrena viac nevidí, nebohého milenca prepúšťa do večnosti. Aj starý Štelina sa po ťažkom vnútornom boji zmieruje s Ondrejom, preberajúc od mŕtveho Jana dreveného koníka pre Katreninho chlapčeka. Božie mlyny zamleli, teraz sú na rade Jeho milosrdenstvo a ľudské odpustenie.
Opísaná koncepcia v sebe nesie nemalé riziko, že vyústi do banálnosti, ba až gýču. Nemirova však toto nebezpečenstvo v plnej miere eliminovala. Každú mizanscénu príbehu rozohráva – v súlade s hudbou (!) – od jej zrodu po posledný akord. Charaktery sú vykreslené s psychologicko-realisticky motivovanou pravdivosťou, speváci-herci ich stvárňujú s u nás zriedkakedy vídanou uveriteľnosťou.
Katrena dramaticky cítiacej Evy Katrákovej-Bodorovej je v hereckej i vokálnej zložke plnokrvnou postavou: v úvode vášnivá, po Janovej smrti zlomená, v svadobnej scéne sošne tragická, v rodinnom štvrtom obraze rezignovaná voči mužovi a mäkko dcérska k Štelinovi, v závere morálne zocelená. Len prerod, ktorý spôsobil obrat v jej vzťahu k Ondrejovi ústiaci do jeho prijatia, nie je dostatočne zrejmý – jediné slabé miesto inak dokonale vypracovanej inscenácie.
Ondrej Titusza Tóbisza je hrmotný chlap, ktorého zlomila neopätovaná láska k nedosiahnuteľnej žene. Do lyriky sa najhrdinskejší z našich tenorov vtesnáva len ťažko, nádherné Vrav dievča, kde si krásu vzalo? nemá u neho potrebnú vláčnosť ani dojímajúcu „slzu v hlase“, v dráme je však strhujúco autentický. Jozef Benci opätovne potvrdil vynikajúcu formu dozrievajúceho basu, sonórneho v hĺbkach a kovovo rezonujúceho vo vyššej polohe. Čím však prekvapil, to bola detailne vypointovaná herecká kreácia: jeho Štelina bol najplastickejšou, v motiváciách konania i jeho dôsledkoch najčitateľnejšou postavou obsadenia. Výborné, priam luxusné obsadenie prvoodborovými spevákmi dostali i menšie roly, za všetkých spomeňme aspoň Marku (Michaela Várády), Zuzku (Myroslava Havryliuk), Krúpu (Juraj Hollý) či Hríňa (Marián Lukáč); ďalšou farebne bohatou, herecky maximálne disciplinovanou postavou je košický operný zbor rozšírený o členov mužského zboru Štátnej opery v Banskej Bystrici.
Peter Valentovič v bulletinovom rozhovore nazýva Krútňavu splneným dirigentským snom, počas jej prípravy vraj pri klavíri analyzoval každý akord. V hudobnom naštudovaní je minucióznu prípravu poznať. Zreteľne zaznievajúce leitmotívy zvýrazňujú dejové situácie, emóciami nasýtená koncepcia prepája vypracované detaily (napr. sláčiky v Ondrejovej vnútornej dráme v 5. obraze, znejúce ako šľahy bičom svedomia) do dramaticky vlniaceho sa celku. Občas by ten ultimátny zvuk chcel o čosi väčší priestor, než poskytuje historická budova košickej opery, to je však len konštatovanie, nie výčitka.
Rozbúrený slovenský operný rok dostal v košickej Krútňave bodku, akú urgentne potreboval. Katarznú.
Eugen Suchoň
Krútňava
Hudobné naštudovanie a zbormajster: Peter Valentovič
Réžia: Vera Nemirova
Scéna: Stephan Braunfels
Kostýmy: Simona Vachálková
Choreografia: Marek Šarišský
Svetelný dizajn: David Cartwright
Videodizajn: Bea Kolbašovská
Štelina: Jozef Benci/Gustáv Beláček
Jano Štelina: Matej Marušin/Martin Stolár
Ondrej: Titusz Tóbisz/Michal Lehotský
Katrena: Eva Katráková-Bodorová/Gabriela Hrženjak
Zimoň: Mihály Podkopájev
Zimoňka: Viera Kállayová
Zalčíčka: Tatiana Paľovčíková Paládiová
Školnica: Jitka Sapara Fischerová
Marka: Michaela Várady
Zuzka: Myroslava Havryliuk
Pastierik: Aneta Hollá
Krúpa: Juraj Hollý/Anton Baculík
Hríň: Marián Lukáč
Oleň: Marek Gurbaľ
Starejší: Kristián Guttek
Starejšia: Zuzana Orlovská
Zbor Opery NDKE, mužská časť Zboru Štátnej opery v Banskej Bystrici (zbormajsterka Iveta Popovičová)
Balet NDKE
Košice
29. 11. a 30. 11. 2024 (premiéry)
10. 12. 2024 (recenzovaná repríza)