Gitarové impulzy  z Mexika a Kostariky 

Karol Samuelčík patrí už roky k elite klasickej gitary na Slovensku. Jeho intenzívne koncertné produkcie, pedagogické aj organizačné aktivity sú všeobecne známe a cenené. Menej však verejnosť vie o jeho už opakovaných výjazdoch (aj) do vzdialenejších krajín, ktoré však so svetom gitary bytostne síce súvisia. V konfrontačných pohľadoch znamenajú priestor, v ktorom sa dá nájsť mnoho impulzov.

Popri domácich aktivitách a európskych cestách neraz prekvapia vaše účinkovania mimo starého kontinentu, obzvlášť v krajinách, ktorých hudobná kultúra je bytostne prepojená s gitarou. V októbri minulého roka ste sa po rokoch vrátili do krajín Južnej Ameriky, tentoraz do Mexika a Kostariky, kam ste exportovali sériu koncertov, prednášok, pôsobili ste ako lektor na majstrovských kurzoch... 

Projekt Concert Tour – Mexico & Costa Rica 2025 sa zrodil a začal sa vyvíjať v priebehu minulého roka, keď som v týchto krajinách nadviazal perspektívne kontakty. Koncerty aj podujatia edukačného typu som absolvoval vďaka podpore FPU. V priebehu troch týždňov išlo dovedna o päť koncertov, štyri dni interpretačných majstrovských kurzov, ku ktorým som začlenil aj prednášku, v Kostarike som bol porotcom na gitarovej súťaži. 

Môj program sa začal v mexickom meste Oaxaca na pôde Facultad de Bellas Artes, Universidad Autónoma Benito Juárez de Oaxaca (UABJO), následne som viedol majstrovské kurzy pre frekventantov univerzity, pokračoval som koncertom a tiež kurzami v rámci významného týždňového festivalu GuitaREDUV 2025 na Universidad Veracruzana v Xalape. 

Pre kostarickú časť môjho programu bolo významné nadviazanie kontaktov s usporiadateľmi festivalu Concurso Nacional de Guitarra v hlavnom meste San José; participoval som na ňom koncertom a prednáškou na tému rozvoja malíčka pravej ruky v rámci gitarovej hry, ktorou sa zaoberám a rozvíjam ju v praxi už dlhší čas. A znova nasledovalo vedenie majstrovských kurzov, ale aj účasť v porote – v najvyššej kategórii. Séria mojich koncertných a pedagogických aktivít vyvrcholila na VIII. Festival Internacional de Guitarra de Guanacaste v meste San Ramón a, napokon, v Auditorio de Tilarán. 

Vaše turné sa nieslo v znamení komprimovaného programu, evokuje trojtýždňovú anabázu plnú ruchu, tempa poklusu, premien. 

Turné celkovo vnímam pozitívne, mal som však aj možnosť zažiť situácie a okolnosti ovplyvňujúce interpretačný výkon, slovom, „atrakcie“, aké u nás v Európe nemám šancu zažiť. Človek musí v prvom rade počítať so zmenami jednak klimatickými, jednak s posunom času, so zmenami prostredia. Presun na opačnú stranu zemegule je únavný, harmonogram a program som mal postavený pomerne náročne. Objektívne sťažené podmienky sú však, paradoxne, skvelou skúsenosťou, ktorá obohacuje a posilňuje bezprostredne mňa, ale sekundárne z nej môžem čerpať aj v pedagogickej praxi. Cením si nielen získavanie nových skúseností, ale i do budúcnosti získaných kontaktov – pre mňa aj pre ďalších gitaristov zo Slovenska. 

Začnem prozaicky presunom, fenoménom, ktorý dôverne poznajú všetci „putujúci“ interpreti. Prvým šokom pre organizmus je časový posun. V Mexiku som si hneď po prílete prenajal auto, pretože som musel prekonávať veľké vzdialenosti, jednorazovo stovky kilometrov. Pritom sa treba koncentrovať na to, prečo som tu, a výsostne sa sústrediť na jedno – mať silu a kondíciu podávať optimálne výkony. Z tohto pohľadu to dá poriadne zabrať. Navyše, v Kostarike bolo aktuálne obdobie dažďov, ktoré trvá niekoľko mesiacov, čo znamená vysokú vlhkosť vzduchu – 95 % aj viac, na ktorú my inštrumentalisti musíme myslieť a pružne sa adaptovať. Mám pocit, že pre vysokú vlhkosť a tlak strún na drevo sa mi strunové diery na kobylke rozšírili, čím sa začali dotýkať priamo kosti a následne sa začali rezať. Vo finálnom dôsledku mi začalo po natiahnutí trhať strunu, potreboval som ju vymeniť, opakovane niekoľkokrát, ba musel som navštíviť aj tamojšieho nástrojára, pretože som si s tým nedokázal sám poradiť. „Materiál“ reagoval celkom odlišne, bolo to cítiť pod prstami, ktoré sa viac lepili na hmatník, ladenie odchádzalo oveľa rýchlejšie, než sme zvyknutí… Obával som sa, aby to nemalo trvalejší vplyv na nástroj, pričom jeden fakt som si uvedomil až po návrate: moja gitara objektívne oveľa lepšie reaguje pri vyššej vlhkosti, aj rezonancia je oveľa lepšia, zvuk farebnejší. Takže som bohatší o ďalší, zdanlivo sekundárny poznatok. 

V Mexiku, rovnako ako v Kostarike, som stretol množstvo nových kolegov, nadviazal som veľa recipročne osožných kontaktov, čo ma teší, slovom, bolo to intenzívne, pretože (alebo napriek tomu) približne každé tri dni som menil miesto, menili sa a pribúdali ľudia okolo. Hoci v oboch destináciách bolo takmer stále upršané počasie, dostal som sa zblízka k čarokrásnej prírode, na krásne pláže na pacifickej strane kontinentu, navštívil som aktívnu sopku, zaujala ma strava, mentalita ľudí, ich kultúra v autentickej podobe. 

Programy koncertov ste koncipovali dôvtipne, jednak s ohľadom na európsku históriu, ale aj súčasnosť, nevynímajúc našu tvorbu, no aj neodmysliteľnú pre váš repertoár, hispánsku literatúru. Aké boli reakcie? 

Dramaturgia bola zosúladená so všetkými aktivitami, ktoré som tam mal. Koncepčne bola polovica koncertných programov venovaná dielam J. S. Bacha, okrem jeho skladieb som uviedol aj kompozíciu Pavla Malovca Silentium. Ďalšou tematickou jednotkou bola vzorka z projektu, ktorý by som rád v budúcnosti rozvinul. Pozostáva z adaptácie španielskej hudby, konkrétne opusov Isaaca Albéniza, sú to transkripcie jeho klavírnej suity Iberia, uviedol som z nich dve. Hrám na sedemstrunovom nástroji, ktorý má širší basový register, teda transkripcia môže byť, najmä v prípade bachovských opusov, autentickejšia. 

Jednou z vašich dramaturgických sekcií je aj súčasná hudba juhoamerickej proveniencie. Prečo Mexiko a Kostarika? Gitara je súčasťou ich kultúry, no neviem, či práve koncertná gitara, o ktorej hovoríme a ktorú reprezentujete... 

Máte pravdu, mexická či juhoamerická gitara je vo všeobecnom povedomí spájaná s ich folklórom, mali však aj významných autorov, ako napríklad Manuel María Ponce či žijúci Ernesto García de León. V roku 2019 som absolvoval turné v Južnej Amerike, jedným z úmyslov bolo rozšíriť si interpretačný diapazón týmto smerom. Časť organizátorov – vynikajúcich gitaristov – som spoznal ešte skôr, „rozbehnutých“ po Európe, na koncertoch, súťažiach, kurzoch. Vo svojej domovine organizujú vlastné aktivity, dávajú možnosť nazrieť zblízka na ich hudobnú kultúru. Na základe našich pracovných aj ľudských kontaktov vyrástli a rozvíjajú svoje vlastné umelecké projekty. 

Komplementárnou súčasťou vašej misie boli aj prednášky na tému, ktorej sa detailne teoreticky aj prakticky venujete už dlhý čas. Aké echo vyvolala u účastníkov? 

Viac ako desať rokov sa zaoberám témou rozvoja malíčka pravej ruky v gitarovej interpretácii. Nie je to žiadnou novinkou, priebežne sa k téme vracajú špecialisti už dve storočia, počas ktorých sa prst v hre používal, no časom sa z praxe vytratil, čo je škoda. Všeobecne sú aj dnes akceptované takého „revitalizačné“ trendy. Moje úsilie je zapájať prst do hry nielen „formálne“, teda neakceptovať ho pasívne, ale využiť jeho technickú potenciu v interpretácii emancipovane. 

Napokon, platí tu všeobecne známy fakt fungujúci podobne ako u športovcov: zanedbanie ktoréhokoľvek elementu znamená jeho postupnú atrofiu a znefunkčnenie. 

Aké reakcie vyvolala u publika skladba Pavla Malovca, skladateľa bytostne zžitého s gitarou? 

Skladba Silentium je koncipovaná meditatívne, zaradil som ju na úvod, najmä na mexických koncertoch vyvolala spontánne reakcie. To, že tak výrazne zarezonovala, dosvedčuje aj to, že za mnou prišli poslucháči a žiadali ma o detailnejšie informácie. 

Vstup koncertnej gitary na slovenskú profesionálnu hudobnú pôdu podnietil aj vznik mnohých pôvodných skladieb. Ako vidíte slovenskú tvorbu a kompozičný záujem o nástroj? 

Je to téma, ktorej sa začínam v posledných rokoch venovať oveľa intenzívnejšie. Diela pre gitaru vznikajú, je však trocha náročné ponúknuť ich v programoch smerom do zahraničia. Snažím sa vždy zaradiť vzorku z našej tvorby (M. Budoš, P. Malovec, J. Iršai…), chcem adresne oslovovať interpretov. Momentálne sa venujem nahrávaniu CD so slovenskou tvorbou, obsahuje skladby Pavla Malovca, Mariána Budoša, Jevgenija Iršaia a Ľuboša Bernátha. Je to jedna z mojich dramaturgických línií, ktorej chcem popri iných vyhradiť osobitný čas a priestor. 

Ako sa vám ako pedagógovi javí záujem o gitaru u nás ? 

Záujem, aký bol o tento študijný odbor pôvodne, na našich školách neupadá. Pozitívne vnímam aj interes o štúdium zo strany zahraničných adeptov, máme študentov z Ukrajiny, Česka či zo Srbska. Sympatické je, ako sa vzájomne motivujú konfrontujú a spolupracujú. Myslím si, že naša edukácia je na solídnej úrovni, zatiaľ je to fajn. 

Čo avizuje nastupujúci rok vo vašom kalendári a vo vašich aktivitách? 

Na jeseň som začal s bachovským recitálom, pokračoval som koncertmi s jubilujúcim Moyzesovým kvartetom, komornými recitálmi s Andrásom Csákim. Budúci rok by mali vyjsť až tri CD, dve z nich so slovenskou gitarovou tvorbou, z toho jeden sólový recitál a CD so skladbami Dušana Martinčeka, na ktorom participujem asi tretinovým dielom. Tretie je zamerané už tradične výlučne na dielo J. S. Bacha. Čaká ma zaujímavý projekt s mojimi absolventmi na významnom belehradskom festivale Guitar Art, pripravujeme trio s Ponceho skladbou, kde oni budú hrať prepísaný orchestrálny part, ja sólový, teda niečo na spôsob modelu spolupráce pedagóga a jeho bývalých študentov a už zároveň výborných mladých interpretov. Myslím si, že je to zaujímavá myšlienka, zároveň aj demonštrácia toho, ako by to malo v praxi fungovať. A na prelome mája a júna ma čaká debutové turné v USA vrátane koncertu s orchestrom v New Jersey a minimálne tromi recitálmi v New Yorku, Cedar Rapids a vo Washingtone. 

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 01-02/2026.)