Zomrel Robert Wilson, divadelný mág a vizionár

Vo štvrtok 31. júla zomrel vo veku 83 rokov v New Yorku americký režisér a výtvarník Robert Wilson. Patril k najvplyvnejším osobnostiam svetového divadla druhej polovice 20. storočia.

Wilson bol známy ako tvorca mimoriadne výtvarného, vizuálne podmanivého divadla. Jeho inscenácie sa vyznačovali pomalým tempom, dôslednou kompozíciou javiskového obrazu a výraznou prácou so svetlom. V divadelnej reči spojil architektonické myslenie, výtvarné cítenie a choreografiu vychádzajúcu z formy, reči a gesta hudby. Kritika i publikum označovali jeho štýl za nadčasový a nadrealistický, často ako „divadlo snov“.

Narodil sa v roku 1941 v texaskom Waco. Študoval architektúru a výtvarné umenie, neskôr začal pracovať s choreografmi, hudobníkmi a performermi. Jeho priekopnícke inscenácie vznikali najmä v Európe. Medzi najznámejšie patrí opera Einstein on the Beach (1976), ktorú vytvoril s Philipom Glassom, alebo The Black Rider (1990) – hudobno-divadelná spolupráca s Tomom Waitsom a Williamom S. Burroughsom.

Na nemeckých javiskách uviedol inscenácie diel Mozarta, Schönberga, Čechova či Tankreda Dorsta, režíroval vo Viedni, Paríži, Miláne, Hamburgu, Zürichu aj v Prahe. Významnú časť svojej kariéry spojil s berlínskym divadlom Berliner Ensemble. Spolupracoval s Heinerom Müllerom i Louisom Aragonom, ktorý ho označil za „zázrak, na ktorý sme čakali“.

V operných domoch režíroval diela ako Wagnerov Lohengrin (Zürich, 1991 a New York, 1998), Parsifal (Hamburg, 1998), Nibelungov prsteň (Zürich, 2002), Mozartovu Die Zauberflöte (Opéra Bastille, Paríž 1991), Pucciniho Madama Butterfly (Opéra Bastille, Paríž, 1993), Bartókov Hrad kiežaťa Modrofúza a Schönbergovo Erwartung (Salzburské slávnosti, 1995), Glassovo Monsters of Grace (Los Angeles, 1998), Gluckove opery Orphée et Euridice a Alceste (Théâtre du Châtelet, Paríž, 1999), Janáčkov Osud (Národné divadlo Praha, 2002), Straussovu Die Frau ohne Schatten (Paríž, 2002), Debussyho Pelléas et Mélisande (Salzburské slávnosti a Opéra Bastille, 1997), Beethovenov Fidelio (Valencia, 2006), Weberov Čarostrelec a Verdiho Otello (Baden-Baden, 2019), La traviata (Linz 2015), Monteverdiho Korunovácia Poppey (La Scala 2015), ...

Robert Wilson zostane v pamäti ako ikona divadelnej režie, ktorej jazyk vychádzal z ticha, obrazu a pohybu. Jeho tvorba formovala generácie režisérov, no zároveň zostávala neuchopiteľná a jedinečná. Každý pokus o napodobnenie pôsobil ako kópia bez duše. Divadlo v ňom stratilo tvorcu, ktorého estetika prekračovala bežné chápanie reality – a premieňala ju na metaforu krásy.