Raiskin: Žiadna kultúra nemá národnosť

Počas piatich sezón uviedol viac než sto koncertov, splnil predsavzatie intenzívne sa venovať domácej hudbe a  orchester veľakrát vyviezol do zahraničia. Pri nástupe na pozíciu šéfdirigenta Slovenskej filharmónie bol konfrontovaný s  novou realitou hudobného života v  čase pandemického lockdownu a  už svoj inauguračný koncert dirigoval v  internetovom prenose bez publika. Rodák z  Petrohradu odmietol v  deň začiatku ruskej vojny proti Ukrajine uviesť Prokofievovho Alexandra Nevského. DANIEL RAISKIN, hudobný riaditeľ Winnipeg Symphony Orchestra a  dezignovaný šéfdirigent Janáčkovej filharmónie sa začiatkom júna lúčil so šéfdirigentským postom v Slovenskej filharmónii, no s orchestrom zostáva aj naďalej v  intenzívnom kontakte.

Stretávame sa po skončení vášho päťročného pôsobenia vo funkcii šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Výsledky vašej práce sú hmatateľné – filharmonický stream plný krásnych záznamov, nové CD, stopu ste vyryli s Mahlerom, Brahmsom či Beethovenom, ale aj s dielami slovenských skladateľov, a nezabudnuteľné sú vaše kreácie Šostakovičových symfónií (4, 5, 6, 7, 9, 10). Podarilo sa vám počas piatich rokov vybrúsiť zvuk orchestra?

Nejde o  vylepšenie, ale skôr o spôsob, akým sprostredkúvame obsah, ako orchester hrá, keď si ten obsah uvedomuje. Dešifrovanie partitúry vytyčuje len určitý smer. Dôležité sú  príbehy,  to, čo je medzi riadkami. Ja som sa snažil o  zrozumiteľné posolstvo. A hovorím to aj z úplne čerstvej skúsenosti, z  mojich posledných koncertov v Redute (18. 6. a 19. 6.) a  z  nahrávania Schmidtovej 4. symfónie. Cítil som, že hoci bola táto hudba pre umelcov úplne nová, keďže ju hrali po prvýkrát a  boli pod určitým časovým tlakom, všetko išlo veľmi harmonicky, smerom, ktorý som si predstavoval. Dúfam, že publikum aj odborná verejnosť vnímajú, ako sa orchester orientuje v  rôznych skladateľských svetoch. Táto flexibilita bola pre mňa veľmi dôležitá.

Slovenská filharmónia bola kvalitná a  vybudovala si tradíciu už predtým, ako som ju v roku 2010 po prvýkrát dirigoval. Aj môj vzťah k  nej sa tvoril dávno predtým, ako som sa stal šéfdirigentom. Išlo o to, aby sme veciam dali vlastnú pečať a zároveň zachovali tradíciu a dosť špeciálny individuálny zvuk. Tá zmes slovanských, ale aj stredoeurópskych prvkov – keďže Viedeň a  Budapešť sú tak blízko a  v  minulosti vytvárali aj kultúrnu históriu Bratislavy –, je jedinečná. Chcel som túto tradíciu naďalej pestovať. V našej digitálnej dobe, keď je všetko také globalizované a  unifikované, je to dôležité. Všetko je často bezduché, hoci technicky dokonalé – to je tiež dôležité, lenže samotná dokonalosť bez duchovnej sily nemá veľkú hodnotu...

Ako fungovala spolupráca pri tvorbe dramaturgií?

Programy boli výsledkom spoločných reflexií. Som rád, že moje koncerty mali dramaturgické prepojenie a filharmónia prijala moje návrhy na zapojenie sólistov, akými boli napríklad Alexei Volodin, Vadim Gluzman, Simone Lamsma, Jan Lisiecki, Benjamin Schmid, Mario Brunello, Dejan Lazic, Marianna Shirinyan, Andrei Gugnin a Yekwon Sunwoo, aby som spomenul aspoň niektorých.


Žiaden zahraničný dirigent neuviedol toľko slovenských hudobných diel ako vy...

Tvrdo som pracoval na tom, aby som to robil v najvyššej možnej kvalite a nielen na Slovensku. Som presvedčený, že záleží od šéfdirigentov a hudobných riaditeľov, či hrajú hudbu danej krajiny, najmä, keď ste v krajinách ako Slovensko, Kanada či Švédsko. Netýka sa to Nemecka, Rakúska, Francúzska ani Fínska, pretože ich hudba znie ako repertoárový základ všade na svete. A kto iný ako šéfdirigent by to mal robiť?

Hrali ste veľmi veľa diel Bellu a  Schmidta, ale boli to aj Zeljenka, Krák, Dusík, Rajter, Suchoň či Moyzes. Ktorá slovenská skladba vás najviac oslovila? A  čo nové diela?


Najviac ma oslovila Óda na radosť od Jána Cikkera. Skombinovali sme ju s Beethovenovou Deviatou. Nazdával som sa, že je správne spojiť absolútne neradostnú Ódu na radosť s Deviatou. Pretože šťastie je taká iluzórna vec, takmer nedosiahnuteľná, ale dá sa dúfať, že ho dosiahneme, ako to vyjadrujú Beethoven, Schiller, ale aj Cikker. Veľmi zaujímavé bolo naštudovanie skladby Ľubice Čekovskej, pretože som s  autorkou komunikoval od začiatku do konca. Jej dielo Pri Bellovom okne odznelo v Stuttgarte, v Kolíne nad Rýnom aj v Českej republike. Rád by som dirigoval kanadskú premiéru Čekovskej diela Toy Procession, ktoré si objednal Juraj Valčuha pre Houston Symphony.

Budem rád, keď budem naďalej hrať slovenskú hudbu na Slovensku a v zahraničí a podielať sa aj na zahraničných turné a nahrávkach, a tak spoluvytvárať históriu Slovenskej filharmónie. Keď vidím, koľko slovenskej hudby som hral a nahral, či už pre archívne streamy alebo na CD, som naozaj hrdý.

Sprostredkovali ste väčšinu turné, o.  i. dva zájazdy v  Dubaji, v  Južnej Kórei, v  Stuttgarte,  Kolíne nad Rýnom a v Musikvereine vo Viedni. Čo vás čaká budúcu sezónu?

Teším sa, že po mnohých rokoch sa Slovenská filharmónia vydáva na významné turné do Španielska. Podarilo sa mi presvedčiť najväčšiu španielsku umeleckú agentúru Ibermusica a  jej šéfa Llorença Caballera o  kvalite orchestra. Budeme mať šesť koncertov v Madride, Barcelone, Zaragoze, Valencii a Alicante, kde hrávajú svetové orchestre. Na budúcu sezónu to bude aj turné v Japonsku a  Rakúsku, konkrétne vo Festspielhause v Salzburgu.

Ako zmenila virtuálna realita svet? Máme mobilné telefóny, nahrávky, fotografie, všetko dostupné online...

Živý koncert je nenahraditeľný a  publikum sa postupne vracia do sál. Pandémia veľmi zmenila naše vnímanie sveta. Musím úprimne vyjadriť svoju veľkú vďaku vtedajšiemu vedeniu SF, pánovi Lapšanskému a celému tímu, že sa od začiatku rozhodli hrať čo najdlhšie, hoci aj v prázdnej sále bez publika a  s danými obmedzeniami. Takto umožnili filharmónii prežiť. Spoločne sme to zvládli a dnes máme viac abonentov ako pred pandémiou. Vďaka dnešnému vedeniu sme sa zas stali oveľa modernejšími prácou so sociálnymi médiami, viac sa zameriavame na mladšiu generáciu, vznikli projekty open air koncertov na Námestí slobody alebo v  Prezidentskej záhrade a  aj rozhovory s  umelcami pred koncertom...

Existuje dnes ešte špecifický zvuk Českej filharmónie, Viedenských filharmonikov, amerických orchestrov či Slovenskej filharmónie?

Myslím si, že áno. V západnej Európe je po páde Berlínskeho múru markantný príliv hudobníkov z  celého sveta. Ak sa zvuk Berlínskej filharmónie jednoznačne zmenil, súvisí to najmä s  dirigentmi, ktorí ju formovali – Abbado po Karajanovi, Rattle po Abbadovi, Petrenko po Rattlovi. Ide o zvuk, nie o kultúru hrania. Myslím si, že americké orchestre majú typický zvuk, vychádzajúci z  tradície pochodových dychových orchestrov, aj ich hoboje i sláčiky sú iné. Debussy, Šostakovič a Mahler sa budú navzájom podobať viac než v  Európe. Nemecké orchestre nemajú problém s nádherným zvukom Brahmsa a Beethovena. Ale môžu mať ťažkosti – možno nie Berlínska filharmónia ani Bavorský rozhlas – s Debussym a Ravelom. A ak by sa pokúsili dirigovať temnejšieho a realistickejšieho Brahmsa vo Francúzsku, bolo by to tiež ťažké, ale úplne ináč precítia Debussyho či  Ravela.

Slovenskú filharmóniu tvoria prevažne slovenskí hudobníci, hoci je tam pár zahraničných umelcov. Blízkosť Českej filharmónie a Viedenskej filharmónie vytvára jedinečnú situáciu, lebo znejú odlišne, ale myslím si, že Slovenská filharmónia sprostredkúva aj tieto dve kultúry. Zároveň  nesie v  sebe dedičstvo Prešporka/Pressburgu/Pozsonyu, ktorý spoluvytváral históriu tejto krajiny a  jej hudbu.

Vraciam sa stále k jazyku, lebo každý jazyk má svoj vlastný zvuk. V  rodnom jazyku sa učíme svoje prvé piesne, čítajú nám nahlas rozprávky, vytvára sa ten neviditeľný základ, ktorý sa potom pre nás stáva kultúrnou existenciou. A zvuky z  toho čerpajú. Môžete sa naučiť kopírovať, chápať a napodobňovať určité veci, ale skutočne vytvoriť niečo z vlastného vnútra, z vlastnej duše, je možné iba vtedy, ak ste s tým spojení úplne prirodzeným spôsobom.

Pochádzate z Petrohradu, máte ruskú hudbu v srdci. Aký máte vzťah k  Rusku? K veľkým Rusom – intelektuálom a umelcom?

Musím povedať dve dôležité veci – po prvé, emigroval som z Ruska ako 20-ročný, keď bol Sovietsky zväz na pokraji kolapsu. Po druhé, pochádzam zo židovskej rodiny a podľa židovskej tradície sa mladý muž považuje za muža v 13 rokoch. Ak sa na to pozriete matematicky, moje roky v Rusku, keď som už bol v  štádiu zrelosti, boli od 13 do 20  rokov. Teraz mám 55 rokov a 35  rokov žijem v Holandsku a  zároveň som nestratil kontakt s mojou rodnou krajinou. Avšak, čo je kultúra? Čo je národná kultúra a čo je národná identita? Má kultúra národnosť? Komu patrí a ako ju možno použiť? Možno ju démonizovať alebo jednoducho zneužiť ako zbraň.

Toto sme si uvedomili po 24. februári 2022. Ale ešte aj predtým, keď sme hovorili o veľkej, nadradenej alebo najväčšej ruskej kultúre, najmä my, ktorí sme žili a vyrastali vo východnej Európe, sme to neustále počúvali. Myslím si, že žiadna kultúra nemá národnosť. Patrí nám všetkým. A prečo hovoríme o veľkej ruskej kultúre? Je oveľa väčšia ako kultúra, ktorú nám priniesli Beethoven, Brahms, Goethe a Schiller? A čo japonská kultúra, alebo perzská, česká, francúzska, čo Shakespeare alebo Leonardo da Vinci? Hovorievame o veľkej talianskej, francúzskej alebo nemeckej kultúre. Ale bolo obdobie, keď sme dokonca hovorili o najväčšej nemeckej kultúre... Môžeme hovoriť aj o veľkej holandskej kultúre, spomeňme Rembrandta a van Gogha. Ak sa snažíte povýšiť jednu kultúru nad druhú, prehrali ste. Skutočnosť, že som vyrastal v krajine, kde sa kultúra a šport využívali ako jasná zbraň, ma vždy veľmi bolela a bránil som sa tomu...

Dnes sa ruská hudba, najmä u nás, stále masívne uvádza...

Ruská hudba má málo spoločného s vojnou, napríklad Čajkovskij či Šostakovič. Ale existujú etické hranice, ktoré by sa nemali prekračovať. V deň ruskej invázie na Ukrajinu tu bolo na programe Prokofievovo oratórium Alexander Nevskij. Má to opodstatnenie, keď Rusko zničí Ukrajinu? Okamžite sme zmenili program... Alebo hrali by ste o týždeň po invázii Čajkovského Slávnostnú predohru 1812, ktorá oslavuje víťazstvo nad napoleonským Francúzskom? Z  jasných etických dôvodov to nepovažujem za vhodné.

A  Netrebko a ruskí umelci na celom svete?

Politické rozhodnutia robia politici, zvolení obyvateľmi krajiny. Vždy je to proces voľby a je to otázka etiky. Už viac ako tri roky nesmiem navštíviť mojich takmer 90-ročných rodičov v Petrohrade, pretože mám veľmi jasný postoj k tomu, čo Rusko robí na Ukrajine a nielen na Ukrajine. Existuje dosť umelcov, ktorí považujú za normálne koncertovať v Rusku a v zahraničí a  tvrdia, že by sme mali oddeliť kultúru a politiku. To ale funguje len vtedy, ak sa kultúra nepoužíva ako zbraň. Neprechovávam k nim absolútne žiadny rešpekt. A potom sú tu takí, ako môj blízky priateľ, klavirista Alexei Volodin, ktorý tu často hráva a ktorý bol jedným z prvých po februári 2022, čo vyjadrili veľmi jasný postoj prostredníctvom sociálnych médií a tlače, pričom čo najdôraznejšie odsúdil to, čo sa stalo. A v  Rusku neodohral ani jeden koncert.

Aj ja som zrušil všetky svoje koncerty v Rusku a bolo ich veľa. Ak zničíte divadlo, školu a škôlku v Mariupole na Ukrajine, tanečníci či zboristi z Kyjevskej národnej opery, hudobníci z  ukrajinských orchestrov, univerzitní profesori, divadelní a  filmoví režiséri bojujú za svoju slobodu a bránia vlasť na fronte, zomierajú rukami ruských vojakov a  Rusko pošle orchester Mariinského divadla hrať Čajkovského 5. symfóniu pre tých, ktorí sedia v  tankoch v  Gruzínsku – to je tá veľká ruská kultúra?

Myslím, že existuje repertoár, ktorému by sme sa teraz mali vyhnúť. Jednoducho z úcty k obrovskému utrpeniu a  bolesti, ktoré musí ukrajinský ľud znášať. Pravidelne som dirigoval hudbu ukrajinských skladateľov na Slovensku a  v  zahraničí, a  tak som podporoval ukrajinský ľud. Ale ruská hudba nesmie byť trestaná za to, čo sa deje dnes. Čo má Čajkovského 6.  symfónia, nárek o  osamelosti, spoločné s tým, čo teraz robí Putin? Čo má s  tým dnes spoločné Rachmaninov, ktorý zomrel v Amerike po tom, čo v roku 1917 musel opustiť svoju krajinu pre krvilačných boľševikov? Podporoval Sovietsky zväz počas vojny proti nacistickému Nemecku a rovnako dôrazne v New York Times odsúdil stalinistický teror. Nikdy by som nezdieľal pódium s niekým, kto by nemal odvahu a duchovnú silu zaujať jasný postoj k tomu, čo sa deje. To však neznamená, že by som na svojich posledných koncertoch v Slovenskej filharmónii nedirigoval prvý klavírny koncert Rachmaninova. To je niečo, čo zostalo oveľa čistejšie ako to, čo sa robilo v Rusku.

Všetci sme svojím spôsobom zatiahnutí do vojny. V tejto súvislosti si často kladiem otázky o politike a  umení. Vo svete a aj u  nás sa hrá Florent Schmitt alebo Richard Wagner, ktorí boli veľkými antisemitmi...

Od Wagnera sa absolútne dištancujem. V živote som dirigoval iba jednu jeho skladbu, dosť newagnerovskú – Siegfriedovu idylu. A to robím veľmi zriedka a nie s veľkým potešením. Nedirigoval som žiadne iné Wagnerovo dielo a nikdy nebudem. To isté platí pre Florenta Schmitta a Hansa Pfitznera. Dlho som skúmal osud Franza Schmidta, ktorý údajne podporoval nacizmus a Tretiu ríšu. Bolo to však do značnej miery neopodstatnené. Podozrenie vzniklo len pre jednu skladbu, ktorú mal napísať, ale ju nedokončil. Keď sa pozriete na to, ako osobne trpel a ako mu nacisti zavraždili jeho duševne chorú manželku, je jasné, že to tak nebolo.

Ale vždy je to otázka voľby. Ja sa nemôžem odpútať od toho, že mám židovský pôvod, a ponoriť sa do Lohengrina, Tannhäusera, Majstrov spevákov norimberských či Parsifala, to, čo sa stalo, je pre mňa príliš hmatateľné, nemôžem na to zabudnúť.

Čo si myslíte o úspechu fínskych alebo českých dirigentov?

Ale čo rakúski dirigenti alebo Dudamel z  Venezuely, alebo americkí alebo španielski? A čo maďarský Fischer?

Aj ja som čiastočne produktom fínskej školy. Jorma Panula bol mojím učiteľom. Má to veľa spoločného so vzdelaním a  výchovou. Fínski dirigenti sú úspešní, začínajú totiž veľmi skoro. Sú to hudobníci, ktorí majú tendenciu možno menej hovoriť, ale viac ukázať. A  potom, majú veľmi šikovný marketing. Ja mám rád to, čo robí Jakub Hrůša, je oveľa zaujímavejší ako Mäkelä a  Peltokoski. Vážim si Salonena, ktorý tiež začal veľmi skoro, lebo má skvelé myslenie a  je aj dobrým skladateľom.

Myslím si, že tajomstvom fínskych dirigentov je fakt, že vo Fínsku sa veľa do umenia investuje. Je to rovnako veľká krajina ako Slovensko, ale má 10-krát viac orchestrov ako Slovensko a neporovnateľne viac prostriedkov vynakladá na kultúru. Ak by Slováci investovali toľko na obyvateľa ako vo Fínsku, tak o 15 rokov sa bude hovoriť o slovenských dirigentských zázrakoch.

Mimochodom, slávna ruská husľová, klavírna, dirigentská škola? Vytvorili ju majstri ako Wieniawski a  Vieuxtemps, ktorí učili na konzervatóriu v  Petrohrade, Leopold Auer či Heinrich Neuhaus... A  čo fantastická architektúra v mojom rodnom meste Petrohrad? Podpísali sa pod ňu Rastrelli a  ďalší Taliani či Francúzi. Ak priraďujeme k  osobnostiam národnú identitu, je to vždy prehra.

Ste dezignovaným šéfdirigentom Janáčkovej filharmónie Ostrava od sezóny 2026/2027. Do reálneho nástupu ostáva rok. Prečo nepokračujete v  Bratislave?

Pred päťdesiatimi alebo šesťdesiatimi rokmi bolo bežné, že dirigenti zostali s  orchestrom aj štvrťstoročie. V prípade Mravinského to bolo 50 rokov, alebo Neeme Järviho 24 rokov. Ale tempo našich životov sa zrýchlilo, jeden deň hrám v Bratislave a zajtra môžem byť vo Winnipegu. Tým sa aj životnosť vzťahu medzi orchestrom a  dirigentom skracuje. Napokon, žiaden dirigent od čias Lenárda nezostal dlhšie ako tri či päť rokov. Môj vzťah so SF sa nekončí, mám v budúcom roku viac koncertov ako tento rok. Veľa nahrávam a  koncertujem s orchestrom v  zahraničí. Pre mňa je dôležité, aby sme mohli v pokoji a priateľstve pokračovať.

Ako budete môcť ovplyvniť tvorivý proces v Ostrave?

Rovnako, ako to bolo so Slovenskou filharmóniou, Ostravu poznám už 10  rokov. Orchester má podobné kvality ako Slovenská filharmónia a môže sa ďalej rozvíjať. Má tiež svoj jedinečný zvuk. Janáčkova filharmónia momentálne prežíva neuveriteľný moment vo svojej histórii s novou sálou, ktorej dokončenie je naplánované na sezónu 2027/2028. Je úžasné byť súčasťou takéhoto procesu. Sála sa už stavia, ja môžem ovplyvniť, čo bude orchester hrať v najbližších dvoch alebo troch sezónach.

V  Bratislave je problém zaplniť našich 700 miest. Aká veľká bude sála v  Ostrave?

Ide o  sálu s  kapacitou 1 350 miest – to je ideálny rozmer. Momentálne využívajú dočasnú sálu so 600 miestami a  tú tiež zapĺňajú dvakrát ako Redutu v Bratislave. Nová Janáčkova filharmónia bude postavená na mieste pôvodného Domu kultúry a rozdelená na tri sály. Publikum bude sedieť okolo pódia ešte vo väčšom počte okolo pódia ako v  Labskej filharmónii. Ide o jeden z najväčších projektov v Českej republike za posledné roky, podporovaný štátom, regiónom a sponzormi.

Zúčastnili ste sa už takýchto „stavebných“ projektov?

Bol som svedkom toho, ako sa takýto proces začal vo Vroclave, ale aj pri sanácii v Koblenzi, aj vo Winnipegu teraz, kde prerábame staré vaudevillové divadlo s 1 500 miestami a rekonštruujeme Umelecké centrum mesta, ktoré by malo byť dokončené v roku 2028. Mimochodom, akustikom v  Ostrave je ten istý odborník ako v Labskej filharmónii v Hamburgu a  vo Philharmonie de Paris – Yasuhisa Toyota.

Slovo na záver?

Život ide ďalej, ľudstvo musí prekonať veľa problémov. Zúria vojny, globálna kríza, svet má nezhody v tom, akým politickým smerom by sa mal uberať, dominuje roztrieštenosť. Je to doba, keď sa ľudia boja otvorene povedať svoj názor, práve preto, že mnohí z tých, ktorí sú pri moci, nie sú práve najvzdelanejší a sú na to hrdí. Byť múdrym je nebezpečné, táto doba priemernosti je nebezpečná. Myslím si, že dôležitosť umenia, predovšetkým hudby, je unikátna v  tom, že je to posledná možnosť spájať ľudí, tento neuveriteľne oddelený svet. Je to proces – keď dvaja ľudia s úplne odlišnými názormi a svetonázormi počúvajú spolu, počúvajú aj jeden druhého.

Celkovo je orchester fantastickým príkladom toho, ako zdanlivo nekompatibilné nástroje môžu hrať v harmónii a  navzájom sa počúvať. Je to skvelý príklad toho, ako rôzne osobnosti a charaktery, ľudia rôznej farby pleti, rôzneho náboženstva či sexuálnej orientácie môžu harmonicky spolunažívať. Orchester nie je ničím iným ako modelom spoločnosti s  rôznymi hlasmi, charaktermi a impulzmi, a  dá sa vidieť ako jej zrkadlo. Som rád, že sa mi počas týchto veľmi intenzívnych piatich rokov podarilo nadviazať vzťah s  týmto štátom, filharmóniou, ľuďmi, slovenskou hudbou, kultúrou a v konečnom dôsledku aj s jazykom, ktorému rozumiem čoraz lepšie. Môžem ďalej pestovať to, čo je pozitívne. 

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 06/2025.)