Vynikajúci Valčuha i Ester Pavlů
13. 11. 2026
Bratislava, Reduta
Slovenská filharmónia, Ester Pavlů, Juraj Valčuha
Respighi – Ravel – Prokofiev
O abonentné koncerty 12. a 13. novembra bol enormný záujem. Lákadlom pre publikum nebola však tentokrát ľúbivá dramaturgia, ale hosťovanie nášho skvelého, vo svete pevne etablovaného dirigenta Juraja Valčuhu.
Pretrvávajúci záujem o hudbu Taliana Ottorina Respighiho sa z dnešnej perspektívy môže zdať našincovi dosť nepochopiteľný. Jeho obsiahla tvorba, v ktorej má výsadnú pozíciu aj populárna symfonická poéma Rímske fontány, síce vyrastá z interesantného inšpiračného pozadia s atraktívnymi podnetmi a celým vesmírom inštrumentálnych farieb, vo výsledku však napokon jeho skladby dokážu dnešného poslucháča nudiť nekončiacim redundantným „prežúvaním“ opočúvaných viet a súvetí. Aj takú fazónu mohla mať úvodná kompozícia – hold zameraný na objekty, slávne fontány, sochárske diela, celebrované ako monument a pýcha talianskych majstrov.
Moju osobnú počiatočnú nevôľu či pochybnosti však razantne zmazali už prvé tóny prúdiace z pódia a pod jednoznačným gestom lídra presviedčali čoraz viac a naliehavejšie. Valčuhovo stvárnenie kompozície ani v náznaku nemalo šancu či sklon poblúdiť, upadnúť do stereotypu, naopak, každý krok dával myšlienkam zmysel, novú dimenziu. Z kontúr štyroch častí, no najmä ich obsahu, s danosťou zázračného animátora vybudoval líder príťažlivé obrázky, vychutnávajúc si krehkú, nápaditú debussyovsky nadýchanú koloristiku. Obdivovala som zaujatosť motivovaných hráčov, ktorí, vrátane príkladných sól, hrali s vysokou mierou angažovanosti.
Snový sónický opar v sále Reduty zotrval a rozvíjal sa v pôvabnom opuse Mauricea Ravela, mystickom vokálnom cykle Šeherezáda. Primárna pozornosť, pochopiteľne, patrila sólistke večera, mezzosopranistke Ester Pavlů, známej z českých i zahraničných pódií. Jej hlas má príjemný kultivovaný timbre, je vyrovnaný v polohách, podopretý muzikalitou a citom pre štýl. Obdivuhodná je jej dôkladná a zreteľná artikulácia, rovnako prepracovanosť fráz a detailov. Ťažisko cyklu je na rozsiahlej prvej piesni, kde si autor schuti užil štruktúry, ich modifikácie a odkazy na príznačné orientálne inšpirácie, ktorými napokon bežne a rád sýtil svoju invenciu. Dve ďalšie lakonické piesne v nadľahčenom, éterickom rúchu sa vznášajú v lyrizovanom subtílnom opare, cez ktorý speváčka diskrétne premodulovala do krehkej výrazovej polohy. Ravelov vokálny rozmar potešil, pred zmenou kurzu do ruskej klasiky 20. storočia dožičil nefalšovaný esprit s riadnou dávkou porozumenia a muzikality.
Záver koncertu patril Prokofievovmu bilančnému symfonickému opusu 131, ktorý vytvoril zážitkový klimax večera. Skladateľa po celý tvorivý život sprevádzala forma rozprávky – ako zdroj inšpirácie, ako metafora i paradigma. Dodávala jeho hudbe osobitnú atmosféru, esenciu, zmierlivú príchuť. Aj v poslednej Siedmej symfónii mu poskytla láskavý azyl, nevyčerpateľné, nekončiace žriedlo: radosť, hravosť, iskra, ale aj stíšená melanchólia sú vpísané do ušľachtilej hudby, ktorá ani v temných polohách neprepadne sarkazmu či pesimizmu. Orchester hral ako v inej dimenzii, akoby hypnotizovaný mocnou charizmou dirigenta. Viedli obdivuhodný simultánny dialóg, oslovujúc a recipročne sa inšpirujúc. Valčuhova minuciózna práca s orchestrom berie dych, jeho formulácie udivujú plasticitou, živou kresbou a zvláštnym darom čarovania s dynamikou, s akustikou ako výnimočným fenoménom. Prokofievov posledný symfonický opus zaznel naplno, vo vznešenej podobe, naši filharmonici so skvelým dirigentom jej vtlačili punc krásy. Zážitok, aký len tak skoro nevyprchá...