Večer vášne a napätia s J. Valčuhom

28. 9. 2025

Bratislava, Reduta

BHS

NDR Elbphilharmonie Orchester Hamburg, Augustin Hadelich, Juraj Valčuha

Herrmann – Prokofiev – Rachmaninov

Posledný koncert BHS, ktorý som počas víkendového pobytu v Bratislave navštívil, patril Severonemeckému rozhlasovému orchestru z Hamburgu pod vedením Juraja Valčuhu. Na programe zazneli tri pozoruhodné diela v netradičnej kombinácii: americká filmová hudba plus dve skladby ruskej proveniencie.

Úvod patril Bernardovi Herrmannovi, legendárnemu americkému filmovému skladateľovi, ktorého desaťminútová suita z hudby k Hitchcockovmu Vertigu (1958) predstavuje výnimočný prienik medzi filmovou a symfonickou estetikou. Herrmann vytvára psychologicky vrstvený zvukový svet – rozšírenú tonalitu, ostré disonancie, naliehavé rytmické ostinata a sugestívne využitie bicích nástrojov. Hudba evokuje atmosféru úzkosti a fascinácie zároveň, pričom sa nevyhýba ani momentom podvedomého napätia. Azda najúspešnejší a najznámejší slovenský dirigent súčasnosti viedol orchester s absolútnym nadhľadom, vo zvuku prevládala plasticita a jasná štruktúra, ktorá napriek hutnému obsadeniu zostávala priehľadná. Krátky, no intenzívny úvod tak pôsobil ako neobvykle frapantná ouvertúra.

V Prokofievovom Husľovom koncerte č. 2 g mol, ktorý nasledoval, sa zaskvel fenomenálny Augustin Hadelich, huslista nemecko-amerického pôvodu, narodený v  Taliansku. Patrí k najvýraznejším huslistom súčasnosti a jeho interpretácia potvrdila povesť umelca, ktorý spája noblesu, senzitívnosť a spontánny temperament. Hadelichova hra sa vyznačovala zamatovým tónom, dychberúcou intonačnou istotou a fascinujúcou spevnosťou, v ktorej sa poetická zdržanlivosť prirodzene prelínala s virtuózne tancujúcimi figuráciami. V prvej časti (Allegro moderato) dominoval lyrický rozmer s typickou prokofievovskou „motorickou drsnosťou“, druhá časť priniesla krehkú krásu a tichú meditáciu, finále potom odľahčený rytmický švih. Orchester pod Valčuhovým vedením reagoval s dokonalou presnosťou, pružnosťou a citom pre Hadelichove nuansy: sprevádzal ho s empatiou a neomylným tempovým cítením.

Po prestávke zaznelo Rachmaninovovo posledné dielo Symfonické tance op.  45, napísané už v americkom exile. Dielo je osobnou bilanciou skladateľa a spája clivotu po domove s hrozivou energiou neskororomantickej orchestrálnej kultúry. Rachmaninov využíva bohatý farebný aparát, rytmickú údernosť a dôslednú motivickú prácu, v ktorej sa zrkadlí jeho celoživotný kompozičný rukopis. V záverečnej časti zaznie aj známa sekvencia Dies irae, symbol smrti a zániku, no v skladateľovom stvárnení akoby posunutá do katarznej polohy.

Valčuha sa nielen v Rachmaninovovi predstavil ako dirigent s obdivuhodnou schopnosťou modelovať veľké celky a súčasne odhaľovať jemné detaily. Jeho gesto je výrečné, zároveň však koncentrované, vždy v službe hudobného výrazu. Pod jeho vedením znel orchester NDR Elbphilharmonie s fenomenálnou homogenitou a  entuziazmom – dynamické oblúky boli vystavané s vnútornou logikou, menšie, stredné i veľké plochy zneli lahodne, a  pritom plasticky. Treba vyzdvihnúť aj dôsledne a neúnavne tvarované gradácie i vrcholy, ktoré, najmä v záverečných taktoch, doslova elektrizovali.

Publikum odmenilo interpretov dlhým potleskom, ktorý vyústil do prídavku – krátkej, no monumentálnej predohry k  druhému dejstvu Wagnerovho Lohengrina. Po Rachmaninovovi to bola akoby prirodzená bodka: ešte jeden výbuch romantického pátosu a orchestra v plnej sile. V ten večer sa hudba nestala len interpretáciou partitúr, ale naplnením ich vnútorného zmyslu – napätím medzi rozumom a  citom, medzi návratom a zánikom.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 10/2025.)