V znamení naturalizmu

Bizetov evergreen Carmen patrí k najhrávanejším operám vôbec. Divácky úspešný titul zaradila do svojho repertoáru aj Štátna opera v Banskej Bystrici, v minulosti známa uvádzaním skôr netradičnejších diel opernej literatúry. V zložitom čase spoločenských premien a komplikovaného finančného zázemia kultúry takýto dramaturgický ťah vôbec neprekvapí.

Štátnu operu v Banskej Bystrici nemožno podozrievať z dramaturgickéhopopulizmu. Veď ktorý slovenský operný dom priniesol divákom toľko u nás takmer alebo úplne neznámych operných opusov ako súbor sídliaci v Národnom dome. V čase podvyživeného financovania kultúry je logické, že aj banskobystrická dramaturgia siaha po titule, ktorý vyvolá zvýšený záujem kultúrnej verejnosti. Divadlá dnes viac myslia aj na diváka, v ktorého hodnotovom rebríčku kultúra, osobitne opera, nestojí v popredí. Carmen je titul výsostne divácky. Dielo považované za prvú lastovičku operného realizmu, verizmu či naturalizmu, ktoré sa už 149 rokov hráva po celom svete, čelí problému, že jeho mimoriadne časté repetície vyúsťujú do inscenačného klišé. Dnes sa inscenátori rôznymi spôsobmi snažia prelomiť tento stereotyp, raz rozvážne, raz absurdne. 

Banskobystrická inscenácia je jednoznačne poňatá v duchu naturalizmu. Felsenstein a Zeffirelli zosadili pred polstoročím operných hrdinov z Olympu a zobrazovali ich v prozaických či tragických situáciách ich bežného života. Dana Dinková išla podstatne ďalej. Je to jednak tým, že je aj choreografkou a vášnivou stúpenkyňou dnes tak adorovaného pohybového divadla, ale hlavne tým, že za posledné polstoročie sa výrazne zmenila spoločnosť. Otvorenosť v exponovaní brutality a eroticky motivovanej nahoty v umení súvisí s dobou, v ktorej sa menia odveké morálne normy, rúcajú sa tabu, relativizujú sa pojmy krásy a škaredosti, dobra i zla. Umelci by si však mali dať pozor, aby príliš nepodliehali dnešnému divákovi, vkusovo ovplyvnenému masovou kultúrou.

Režisérka sa vo svojej koncepcii opiera o Meriméeho novelu (v minulosti pre čitateľa exotickú, dnes skôr nezáživnú) tým, že inscenáciu rámcuje popravou Dona Josého na začiatku i na konci predstavenia. Opúšťa historický, nie však geografický pôdorys príbehu, takže španielskosť popri hudobných rytmoch a tanečných kreáciách umocňuje aj výtvarnou (viac scénickou než kostýmovou) zložkou. Zadný horizont scény Lucie Šedivej tvoria kubistické obrazce evokujúce obrovského býka, medzi ktorými nechýbajú ani Picassove reprodukcie. Inak sú scénické lokality definované len minimom prostriedkov. V prvom dejstve najprv ako ubytovňa vojakov, potom prázdne námestie, ilúziu lesa v treťom dejstve navodil vyvrátený veľký koreň stromu (a nevedno prečo aj hrob s krížom) a v dejstve poslednom pribudol v pozadí len drevený vchod do arény. Aj vzhľadom na malú hĺbku javiska sa na scénické aranžmány masových výjavov využívajú aj bočné priestory po bokoch orchestriska. Kostýmy Ľudmily Várossovej variujú medzi štýlovo neutrálnymi a ojedinelo akcentujúcimi španielsky kolorit, raz sú jednoduché, raz honosné (pantomimická postava Carmen a spievajúca Carmen pripravená na „sobáš so smrťou“), pri tanečniciach zvlášť zvýrazňujúc telesnú zmyselnosť. V režijnom uchopení príbehu nasýtenom brutalitou a erotikou režisérka občas používa aj symboly a zahlcuje javisko neustálym dianím, pričom niekedy azda aj nadbytočne (exponovanie postavy smrti v úzadí počas kartovej árie, skôr muzikálovo efektný príchod toreadora).

Viac si však cením jej prácu s hercom a priestorom (slávne kvinteto pašerákov je odspievané na troch rôznych miestach javiska), pričom v zborových výjavoch ide o kombinovanie javiskového chaosu, výtvarne zaujímavých konštelácií (druhá časť detského pochodu) po prezentáciu kolektívu na rampe. Hoci je sólistické obsadenie alternované, herci nehrajú podľa seba a každý inak, ale disciplinovane sa podriaďujú režisérkiným zámerom, vyhýbajúc sa tradičnému gestickému klišé. Koho násilie a erotika neosloví, ten ocení práve túto stránku javiskového tvaru v celej jeho dôslednosti a prepojenosti. 

Inscenátori sa jednoznačne nerozhodli ani pre hovorené dialógy, ani pre spievané recitatívy, jedno i druhé buď doplnili, alebo skrátili, či celkom vynechali a hojne škrtali aj v partitúre (zvlášť v treťom obraze). Kvalitné hudobné naštudovanie Igora Bullu malo slabé miesta (najmä na prvej premiére) v prvom dejstve (zvukový nesúlad javiska a orchestrálnej jamy) a tiež v úvode predohry, keď sme namiesto melódie počuli len rytmus. Dirigent odvážne pracoval s tempom (predohra, kvintet) a v dynamike prvých árií Carmen sa držal decentne v úzadí, kým v zborových pasážach (spolu so zbormajstrom Danielom Simandlom) mohol byť umiernenejší. Monika Fabianová má postavu Carmen dobre zažitú už z dvoch rozdielnych bratislavských inscenácií. V postave akcentovala osudovosť, vášnivosť postavy úspešne prenášala aj do speváckeho partu, no chýbalo jej viac vokálnej zaliečavosti a dôslednejšieho nuansovania. Čilský tenorista Diego Godoy je typickým veristickým spevákom. Jeho dramatický hlas dokázal zvládnuť aj lyrické pasáže (kvetinová ária) a jeho výkon kulminoval v závere. Škoda občasného forsírovania vo výškach. Vytvoril však hlasovo i herecky pôsobivú kreáciu zúfalca. Maďarská sopranistka Réka Kristóf nebola ani príliš lyrickou, ani príliš dramatickou Micaëlou, zabodovala však v populárnej árii z 3. dejstva Je dis que rien ne m'épouvante. Filipovi Tůmovi dobre vyšla vstupná ária Escamilla, neskôr už v úlohe, v ktorej sa nedá priveľa muzicírovať, pôsobil menej výrazne. Michaela Šebestová sa spočiatku s partom cigánky Carmen viac pohrávala, výrazovo ho umiernene diferencovala, aby potom postupne odhalila krásu svojho citom nabitého tónu vo vyššej strednej a unikátnej vysokej polohe. Tenorista Jakub Pustina nemal problémy ani s lyrickým, ani s dramatickým spievaním, no na pôsobivosti jeho výkonu mu uberala málo príťažlivá farba hlasu a niektoré naturálne vyznievajúce výšky. Pre ochorenie alternantky sme počuli opäť tú istú Micaëlu, kým v árii toreadora Roman Krško pôsobil trocha ťažkopádne, no bohatý hlasový fond rozozvučal v ďalších obrazoch. Spoľahlivo hrali a spievali aj sólisti v menších úlohách a detský zbor ZUŠ J. Cikkera. Tanečné scény pôsobili divácky atraktívne a funkčne, len v treťom intermezze ma tanec oslovil menej. 

Georges Bizet

Carmen

Hudobné naštudovanie: Igor Bulla

Réžia a choreografia: Dana Dinková

Kostýmy: Ľudmila Várossová

Scéna: Lucia Šedivá

Svetelný dizajn: Marek Červienka

Zbormajster: Daniel Simandl

Dramaturgia: Alžbeta Lukáčová

Carmen: Michaela Šebestová, Monika Fabianová

Don José: Jakub Pustina, Diego Godoy

Micaëla: Réka Kristóf

Escamillo: Roman Krško, Filip Tůma

Frasquita: Katarína Procházková, Mária Tajtáková

Mercedes: Judita Andelová, Carmen Štroffek Ferenceiová

Remendado: Peter Račko, Andrej Vancel

Dancairo: Dušan Šimo, Tomáš Dedič

Morales: Martin Popovič, Zoltán Vongrey

Zuniga: Ivan Zvarík, Dmytro Dubrovsky

Flamenca: Zuzana Čorejová

Manuelita: Mariana Mackurová

Lillas Pastia: Juraj Smutný

Pašerák: Jozef Šamaj

Zbor, orchester a Balet Štátnej opery

Banskobystrický detský spevácky zbor pri ZUŠ Jána Cikkera

Banská Bystrica

Štátna opera

23. a 24. 2. 2024 (recenzované premiéry)