Umenie pomalého načúvania

Český skladateľ, multiinštrumentalista a improvizátor IAN MIKYSKA patrí

k  najpodnetnejším postavám súčasnej hudby v našom regióne. Jeho otec

pôsobil ako český veľvyslanec, vďaka čomu Ian vyrastal v Havane a  Lime – sám sa však cíti byť svetoobčanom. Popri komponovaní sa venuje prekladateľstvu, žurnalistike, poézii či tvorbe videí. S Ianom sa pravidelne stretávam na festivaloch súčasnej hudby a  predovšetkým na jeho koncertoch v  Novej Synagóge v  Žiline, kde ma ako skladateľ i  interpret opakovane presviedča o svojej výnimočnej citlivosti a kreativite. 

Napriek tomu, že si ročník 1994, hovoríš o sebe ako o československom hudobníkovi. Čo tým myslíš?

V niečom som typické česko-slovenské dieťa: otcova rodina je z Čiech a Moravy, mamina z východného Slovenska (Ubľa a  Snina), hoci mama už vyrastala v Bratislave. V inom ohľade však moje detstvo úplne typické nebolo. Vyrastal som najskôr v kubánskej Havane, čo si v podstate nepamätám, a napokon v peruánskej Lime, kde som prežil detstvo. Do Prahy som sa „vrátil“, keď som mal desať rokov a, samozrejme, som si tu nepripadal úplne doma. Keď sme boli v Peru, vracali sme sa každý rok domov a nejaký čas som vždy strávil aj u dedka a  babky v Bratislave, takže určitý vzťah k Slovensku som mal, no nikdy som sa nepokúšal rozprávať po slovensky. O niekoľko rokov neskôr zomrela babka a potom aj dedo, na Slovensku som nebol niekoľko rokov, a keď som sa potom dostal projekt spolu s VENI ACADEMY a Danom Matejom, zrazu som začal rozprávať po slovensky. Bol to pre mňa celkom zásadný moment – od tej doby sa snažím v slovenčine zdokonaľovať a  hovorím po slovensky nielen s kamarátmi, ale napríklad aj s  mamou a  rodinou zo Slovenska.

Slovenské a české hudobné prostredia sú dnes už dvoma odlišnými svetmi. Napriek spoločnej histórii stačili tri desaťročia na to, aby si naša generácia musela k sebe znovu hľadať cestu k  umeleckým prienikom. Vnímaš to podobne?

Vlastne nie. Možno je to viac cítiť zo slovenskej strany, lebo množstvo mladých ľudí zo Slovenska ide študovať do Česka, kde niektorí aj zostanú, takže slovenských umelcov a hudobníkov mám okolo seba veľa a tí potom prirodzene vytvárajú aj väzby s kultúrou na Slovensku. Rovnako mám pocit, že na Slovensku je veľký záujem o českých hudobníkov a hudobné skupiny – v podstate so všetkými projektmi, ktoré robím alebo na ktorých spolupracujem, sa aspoň občas predstavíme aj v  Bratislave či Žiline, niekedy aj v Nitre alebo Košiciach… Obávam sa však, že v opačnom smere to už také samozrejmé nie je – máloktorý český promotér alebo kultúrny priestor aktívne vyhľadáva slovenských umelcov.

Aké sú tvoje súčasné väzby na slovenské hudobné prostredie – spolupracuješ so slovenskými umelcami a kde sa s tvojím umením môžu najbližšie stretnúť slovenskí poslucháči?

Medzi mojich najbližších slovenských umeleckých priateľov patrí skladateľ Adrián Demoč a skladateľ a dirigent Matej Sloboda. Obaja napísali skladby pre môj ansámbel Prague Quiet Music Collective, ktoré s radosťou hráme – Adriánovu skladbu sme už viackrát uviedli aj na Slovensku, lebo si ju organizátori vyslovene vypýtali. S Matejom som v minulosti vystupoval ako interpret, v Topoľčanoch sme hrali krásny program s hudbou Demoča či Juraja Vajóa. EnsembleSpectrum, ktorého je Matej umeleckým vedúcim, minulý rok uviedol moju novú skladbu Forest/Trees. Zaznela v rámci projektu Renewable Music a okrem EnsembleSpectrum ju hrali aj tri ďalšie ansámble: Hashtag Ensemble vo Varšave, UMZE Ensemble v Budapešti a Orchestr Berg v Prahe. Bolo skvelé mať možnosť porovnať tieto rôznorodé súbory zamerané na súdobú hudbu: Hashtag bol najviac organizovaný „zdola“, samotnými hudobníkmi, UMZE pôsobil najviac „inštitucionálne“ a Berg s EnsembleSpectrum boli niekde medzi. K EnsembleSpectrum mám dlhodobý rešpekt vzhľadom na to, ako dokážu spájať mladých hudobníkov s ozajstným nadšením pre súdobú hudbu, ktorí sú skutočnými členmi ansámblu, nielen nájomnými hráčmi – a  navyše, Matej je silná umelecká aj organizačná osobnosť. 

Ako dieťa si vďaka otcovej práci precestoval takmer celý svet a „z prvej ruky“ spoznával rôznorodosť kultúr. Ako sa táto multikultúrna skúsenosť odráža v tvojom nazeraní na svet a  tvorbu? Bola by tvoja hudba iná bez nej?

Celý svet som neprecestoval tak, ako si to väčšinou predstavujeme – skôr som vyrastal na veľmi odlišných miestach a v dosť odlišných kultúrach. Myslím si, že to bolo zásadné pre všeobecný náhľad na to, že ľudia žijú v radikálne rozdielnych podmienkach a s odlišnými hodnotami. Stále je pre mňa napríklad ťažké pochopiť, prečo sme v rámci nášho stredoeurópskeho blahobytu takí zamračení – chýba mi tu určitá vrelosť a otvorenosť. Hoci sa už vyše desať rokov cítim doma v Prahe a niekoľko rokov tu aj naozaj žijem, stále sa v istom zmysle považujem za svetoobčana. Preto je pre mňa prirodzené pristupovať k tradíciám iných kultúr – napríklad Japonska, Číny či Indie – s rovnakým rešpektom, záujmom a vážnosťou ako k západnej kultúre, hudobnej aj tej intelektuálnej.

Pracuješ s rôznymi hudobnými žánrami – od jazzu cez súčasnú vážnu hudbu až po voľnú improvizáciu. Ovplyvňuje ťa táto rozmanitosť aj pri komponovaní?

Áno, ale skôr než ako nejaký veľký mix všetkého pre mňa žánre, podobne ako aj lokálne hudobné kultúry, slúžia ako dobrá metóda, ako rozpoznať jednotlivé oblasti či prednosti rôznych hudieb alebo umenia všeobecne. Ciele severoindickej klasickej hudby sú iné ako ciele Beethovenovej symfónie a funkcia punkovej hudby je iná než funkcia spevov tibetských mníchov. Špecificky voľná improvizácia napríklad poskytuje úplne iný druh kontaktu medzi hudobníkmi než čiastočne komponovaná hudba.

Treba tiež povedať, že mnohé z týchto rozdielov vnímam najmä ako interpret. Keď hráš jazz, je to úplne iné mentálne nastavenie než pri voľnej improvizácii. U klasickej alebo notovanej hudby je to zas iný svet – a tam sme s naším súborom Prague Quiet Music Collective prišli na to, aká zásadná je miera, do akej je v danej kompozícii definovaný čas: či máš možnosť sám podľa svojho hudobného cítenia rozhodnúť, kedy zahráš. Aj keď je materiál veľmi presne definovaný, ak nemáš časovú os (a je celkom jedno, či sú to sekundy na stopkách alebo hudobný pulz), do hrania sa dostáva pocit slobody – ale zároveň aj zodpovednosti za vlastné rozhodnutia, nielen zodpovednosti za správne vykonanie inštrukcií.

Jedným z tvojich nedávnych úspechov je spolupráca so švajčiarskym skladateľom Jürgom Freyom, ktorý pre tvoj ansámbel napísal rozsiahlu, 35-minútovú kompozíciu Longing Landscape. Nahrávku práve vydal prestížny label Another Timbre. Ide o hudbu, ktorá pracuje s tichom a veľmi pomalým časom. Zdá sa, že takéto pomalé načúvanie je v súčasnej hudbe čoraz populárnejšie. Čím si to vysvetľuješ?

Pre mňa je dôvod jasný: príchod informačného veku a ekonomiky pozornosti. Ekonomika pozornosti je koncept, ktorý sa dá dobre vysvetliť na príklade sociálnych médií: ak je niečo – napríklad Facebook alebo Instagram – zadarmo, je to preto, že produktom si ty. Nie tvoje dáta, ale predovšetkým tvoja pozornosť, ktorú tieto platformy predávajú inzerentom. Tento proces sa začal už v 19. storočí v Amerike, keď sa začali vydávať prvé lacné noviny pre širokú verejnosť, ktoré stáli len pár centov a zarábali hlavne na reklame. V 20. storočí sa to ešte urýchlilo – najskôr rozhlasom, potom televíznym vysielaním a napokon internetom. Za posledných pätnásť rokov sa internet zmenil z konkrétneho miesta (musel si si sadnúť za počítač) na niečo, k čomu sme neustále pripojení pomocou malej „tehličky“, ktorú nosíme stále so sebou. Ľudská vôľa by sa nemala preceňovať, v istom zmysle je pre mňa samozrejmé, že túto bitku prehrávame. Pomalá hudba, tak ako meditácia, joga či prechádzky v prírode, je spôsob, ako sa brániť tomuto neustálemu útoku na našu pozornosť.

Ian Mikyska (1994) 

je skladateľ, hudobník a medziodborový umelec so zázemím v Prahe, ktorý sa pohybuje medzi hudbou, divadlom a vizuálnym umením. Štúdium kompozície absolvoval na Guildhall School of Music & Drama v Londýne, časť štúdií strávil na pražskej FAMU a na berlínskej Universität der Künste. Neskôr pokračoval magisterským štúdiom réžie alternatívneho divadla na DAMU. Vo svojej tvorbe spája hudbu s inštaláciou, videom, kresbou či performanciou a často spolupracuje s divadelníkmi, tanečníkmi a výtvarníkmi. Jeho skladby uviedli popredné európske ansámble, ako Klangforum Wien, UMZE Ensemble, Hashtag Ensemble, Spółdzielnia Muzyczna, Janáčkova filharmonie Ostrava či VENI Ensemble. Pre šestinotónové harmónium napísal štyri diela premiérované Miroslavom Beinhauerom. Mikyska vedie Prague Quiet Music Collective a je spoluzakladateľom improvizačného súboru Stratocluster. Okrem komponovania píše poéziu, prekladá českú literatúru do angličtiny, pôsobí ako zástupca šéfredaktora Czech Music Quarterly.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 09/2025.)