Umelo inteligentná Salome

Umelá inteligencia (AI) ako invazívny fenomén dneška preniká do všetkých sfér verejného i súkromného života. Jedni ju vnímajú ako príčinu budúceho konca ľudskej civilizácie, iní ako novodobého spasiteľa. V r. 2017 vznikla v Kalifornii dokonca náboženská organizácia Way of the Future uctievajúca AI. Aj o nej sa zmieňuje bulletin novej inscenácie Straussovej Salome, ktorú v opernom dome v Rige naštudoval zahranične renomovaný lotyšský režisér Alvis Hermanis.

Už počas príchodu divákov do sály Lotyšskej národnej opery a baletu to na odkrytom javisku žije. Pri vernej kópii jeruzalemského Múru nárekov (v kontexte inscenácie je dobré spomenúť, že ide o pozostatok vonkajších hradieb chrámu, ktoré zveľadil Herodes Veľký, otec Herodesa zo Straussovej opery) sa modlia židia – a neprestanú do konca operného večera, držiac sa svojich tradícií, nech sa okolo nich deje, čo sa deje. Po scéne sa prechádzajú aj ženy v nikáboch, reprodukovaný hlas muezína zvoláva ich mužov k modlitbe. Divadelnú ilúziu rozrušujú biele plastové stoličky, dva výstražné kužele upozorňujúce na nebezpečné miesto (o chvíľu zistíme, že je to jama s väzneným Jochanaanom) a záznam z bezpečnostnej kamery, ktorý sa v zaseknutej slučke (loading) premieta na projekčnom plátne. Vzápätí ho vystriedajú titulky vovádzajúce divákov do režijnej koncepcie Alvisa Hermanisa. Jeho Salome sa odohráva v blízkej budúcnosti, v roku 2030. Štát Izrael viac neexistuje, Jeruzalem ako mesto rôznych náboženstiev spravuje Herodes. Jochanaan je humanoidom (napoly človekom, napoly robotom), vytvoreným na jeruzalemskej univerzite – prvá umelá inteligencia, ktorá sa vymkla spod kontroly, a preto sa jej činy už nedajú predvídať. 

V rovine idey ide o priam geniálny nápad: aj historický Ján Krstiteľ bol „chybou v systéme“, narušiteľom náboženského i politického poriadku, errorom určeným na elimináciu. No v divadelnej realizácii nebolo jednoduché zvyknúť si na jeho robotický kostým (svietiace drôty, elektronická prilba na hlave) a strojový herecko-pohybový slovník, ani sa odosobniť od nechcene komického vyznenia postavy. Ide o obvyklé riziko podobne originálnych koncepcií, ktoré lepšie fungujú na papieri než na javisku. 

Odhliadnuc od tejto výhrady, Hermanisova koncepcia podprahovo otvára pálčivo aktuálne otázky. Prečo sa dnešné deti radšej rozprávajú s umelou inteligenciou než s vlastnými rodičmi? A naozaj môže niekto veriť tomu, že sa AI stane novodobým vykupiteľom? Jeho podobu vytvorí algoritmus na premietacom plátne vo chvíli, keď dvaja židia zo Straussovej partitúry ohlasujú príchod Eliáša – fyzicky krásny humanoid so svätožiarou okolo prilby, v ktorého podobe sa skĺbili ľudské predstavy o Ježišovi a Jánovi Krstiteľovi, sa uhrančivo pozerá do obecenstva.

Umelá inteligencia totiž v inscenácii figuruje nielen v podobe stelesnenej Jochanaanom, je tiež dôležitou spolutvorkyňou výtvarnej zložky. Na malom plátne v rohu javiska sa ňou vytvorené obrázky humanoidných spasiteľov striedajú s variáciami podoby Salome. Jej herecko-vokálna predstaviteľka nie je tým pádom nútená do žiadnych erotických póz, všetko za ňu odohrá vygenerovaný obraz krásnej mladej ženy, ktorá má počas Tanca siedmich závojov nahé poprsie. Živá Salome dostala kostým a masku speváčky Amy Winehousovej: podobnosť s bratislavskou inscenáciou Hansa-Joachima Ruckhäberleho, ktorý titulnú hrdinku Straussovej opery rovnako spojil s touto kontroverznou speváčkou židovského pôvodu, je zrejme len náhodná, no o to prekvapujúcejšia. 

Škoda, že sa Alvis Hermanis tak veľmi spoľahol na výtvarný efekt scénografie a väčšmi sa nevenoval charakterom postáv a vzťahom medzi nimi, a to napriek tomu, že k dispozícii bolo skutočne kvalitné vokálno-herecké obsadenie; mohlo ísť v istom zmysle o prelomovú inscenáciu Straussovho diela. Recenzovanému marcovému predstaveniu, tretiemu od februárovej premiéry, dominovala sopranistka Inna Klochko. Jej krásny mladodramatický soprán s vyrovnanými registrami má dostatočnú plnosť a zvučnosť na to, aby obsiahol i dramatický rozmer postavy, no predovšetkým je podmaňujúco svieži a zaliečavo sladký, vytvárajúci autentickú ilúziu mladého naivného dievčaťa. Tak je totiž Salome v Hermanisovej inscenácii koncipovaná – ako od začiatku do konca simplementné, neempatické decko, vedomé si svojej moci nad dospelými. V jej túžbe po Jochanaanovi je pramálo erotiky, je to skôr túžba po čomsi nedosiahnuteľnom. Keď jej prinesú jeho hlavu, snaží sa zavinúť do trčiacich drôtov, akoby sa aj ona chcela stať humanoidnou súčasťou virtuálneho sveta.

Herodesa stvárnil osvedčený predstaviteľ tejto roly, nemecký charakterový tenorista Matthias Wohlbrecht. Tetrarcha v jeho poňatí je prototypom malého človeka na veľkom mieste, syntézou hlúposti a domýšľavosti. Predstaviteľka Herodias Zanda Švēde disponuje mäkko rezonujúcim mezzosopránom, no práve jej postava ostala bez profilu a motivácií, charakterovo indiferentná a nevýrazná. Pomerne tmavý a dramatický barytón Egilsa Siliņša (Jochanaan) sa napriek hutnosti materiálu občas strácal pod vrstvami neempaticky vedeného orchestra. 

Hudobné naštudovanie šéfdirigenta súboru Martinša Ozoliņša bolo totiž najproblematickejšou zložkou inscenácie. Nástrojovo nediferencované a bez erotickej dráždivosti sa zlievalo v opulentnom zvuku, negujúc dekadentnú krásu Straussovej partitúry. Popri prekrývaných spevákoch a zmyselne koncipovaných číslach na túto výrazovú a dynamickú monotónnosť doplatil aj záverečný monológ Salome, ktorého schizofrenická meditácia splynula v dynamicky a výrazovo nediferencovanom hudobnom prúde. 

„Stane sa niečo strašné,“ šepká Herodes, vydesene sledujúc, ako sa Salome snaží pobozkať mŕtve Jochanaanove ústa. Vzápätí malí chlapci privedú na scénu ďalších robotov a Herodes kričí: „Zabite tú ženu!“ No nestane sa vôbec nič. Aspoň zatiaľ nie. Umelá inteligencia už viac nepodlieha ľudskej kontrole. 

Richard Strauss

Salome 

Dirigent: Mārtinš Ozoliņš

Réžia a scéna: Alvis Hermanis

Kostýmy: Jana Čivžele

Svetlo: Oskar Pauliņš

Choreografia: Elza Leimane

Videoart: Ineta Sipunova

Salome: Inna Klochko

Jochanaan: Egils Siliņš
Herodes: Matthias Wohlbrecht
Herodias: Zanda Švēde
Narraboth: Mihails Čuļpajevs

Riga 

Lotyšská národná opera a balet

21. 2. 2025 (premiéra)

20. 3. 2025 (recenzovaná repríza)