Toninho Horta
29. 11. 2024
Berlín, bar Hotela Myer‘s
Toninho Horta, Rossano Snel, Lucas Etcheverria, Adriano Trinidade, Zé Leônidas, Tiago Ruede, Marie Kühn a ďalší
T. Horta – A. C. Jobim – P. Metheny – D. Caymmi
Koncert brazílskej gitarovej a skladateľskej legendy sa uskutočnil v komornej atmosfére baru hotela Myer's v berlínskej štvrti Prenzlauer Berg. Na rozdiel od veľkých koncertov sú podujatia v takýchto intímnych priestoroch špeciálne tým, že sa človek môže svojich obľúbených hudobníkov doslova dotknúť. Toninho Horta sa vynoril z útrob hotela Myer's asi 4 minúty po 20. hodine. Prešiel popri netrpezlivom publiku, usadil sa na provizórnom pódiu a koncert sa mohol začať.
Toninho Horta je legendárny gitarista, spevák a skladateľ, držiteľ Latin Grammy, ktorý sa najprv preslávil v rodnej Brazílii spoluprácou s Miltonom Nascimentom či Antôniom Carlosom Jobimom, neskôr na medzinárodnej scéne s americkými hviezdami, ako Pat Metheny, Wayne Shorter alebo Herbie Hancock. Okrem svojej fenomenálnej muzikality je aj skvelým bandleaderom a rozprávačom, čo sa ukázalo byť kľúčovým faktorom pre zážitok z jeho berlínskeho vystúpenia.
Na úvod Horta s humorom sebe vlastným porozprával, ako sa pred niekoľkými dňami pri páde zranil (obsah príbehu už taký humorný nebol), a preto, žiaľ, počas koncertu nemohol vôbec hrať na gitare. Koncert teda „iba“ odspieval a odohral na drobných perkusiách, ktorými sprevádzal svojich dvoch brazílskych spoluhráčov – klaviristu Rossana Snela a gitaristu Lucasa Etcheverriu. Títo hudobníci nie sú stálymi členmi jeho kapely a odohrali s ním iba dva koncerty v Berlíne. Na spoluprácu ich oslovil brazílsky gitarista a promotér Adriano Trindade.
V prvej časti odzneli Hortove kompozície Aqui, Oh, Bons Amigos a Meu Canario Vizinho Azul. Ide o skladby z rôznych období jeho kariéry, kombinujúce netradičnú, ale pre Hortu typickú harmóniu, využívajúcu komplexné septakordy (najmä obraty maj7, alterovaných dominantných a sus4 akordov). Najpôsobivejšia je melódia, ktorá často skáče vo veľkých intervaloch, ktoré sa striedajú s malými pohybmi po malej a veľkej sekunde. Tento pre Hortu unikátny kompozičný trik je technicky veľmi náročný, no človek má pocit, že počúva „obyčajnú“ ľudovú melódiu. Toninho každú skladbu uviedol krátkou historkou, nasledovali stručné inštrukcie hudobníkom, ktorým bandleader aj priamo počas hrania adresoval spontánne pokyny, ako napríklad double time na konci skladby Meu Canario Vizinho Azul. Celý koncert sa tak niesol v duchu jam session. Takéto uchopenie koncertnej dramaturgie zvykne vyznieť nepripravene a odfláknute, no vďaka Toninhovmu charizmatickému prejavu sa paradoxne ukázalo byť ideálnym. Rovnako aj jeho spevácky prednes, ktorý má ďaleko od technickej dokonalosti. Toninho má však dar svoj hlas posadiť presne do takej polohy, v ktorej znie najpresvedčivejšie. Podobne ako jazzový trubkár Chet Baker alebo speváci rockových či ľudových piesní. Sám Toninho to počas koncertu viackrát pripomenul, keď povedal, že najlepšia hudba je tá, ktorá z nás vychádza prirodzene.
Nasledovali skladby Francisca a Waiting For Angela, v ktorých sa oproti predchádzajúcim klavírnym sólam zaskvel aj fantastický gitarista Lucas Etcheverria. V jeho improvizáciách bolo počuť zmes tradičného bopového jazyka s modernými prvkami, napríklad široké akordické rozklady v štýle Kurta Rosenwinkela, zaobalené do autentického, latinskoamerického gitarového zvuku. Každú z úvodných piatich skladieb ozdobilo aj klavírne sólo. Rossano Snel neuchvátil publikum hrou, ktorú by sme dovtedy ešte nepočuli. Každá z jeho improvizácií elegantne dopĺňala kompozície zmesou mainstreamového jazzového a latinskoamerického hrania na Jobimov štýl. Bolo počuť, že Snelovi juhoamerická hudba naozaj koluje v žilách, čo napríklad u európskych hráčov často absentuje.
Po tomto krásnom úvode sa koncert prehupol do druhej časti, v ktorej si Horta prizval niekoľko zaujímavých hostí.
Ako prvý sa predstavil mladý brazílsky gitarista a spevák Zé Leônidas. Na úvod ohúril interpretáciou náročnej skladby Moonstone (Toninho Horta/Pat Metheny), ku ktorej sa pridal Toninho so zvyškom kapely. Potom odprezentoval vlastnú skladbu Todas As Coisas. Virtuóznym sprievodom na akustickej gitare a technicky takmer dokonalým spevom publiku doslova vyrazil dych. Kompozične sa táto skladba veľmi ponáša na Hortovu tvorbu, dovolím si však povedať, že z čisto technického hľadiska predbehol aj samotného maestra, ktorý mu to s veľkou úctou sám dával najavo.
Ďalším hosťom bol brazílsky spevák Tiago Rouede, ktorý interpretoval Toninhovu skladbu Saudades da bahia. No a potom, ako sa Toninho dozvedel, že v publiku sedí nemecká speváčka Marie Kühn, pozval na pódium aj ju, aby s ním odspievala duet Jobimovej klasiky Corcovado. To bol moment, od ktorého sa koncert zmenil na ozajstné jam session. O slovo sa ešte úplne spontánne prihlásili dve neznáme speváčky z publika a zaznel napríklad aj najväčší hit juhoamerického kontinentu Girl From Ipanema. K energickej up-tempo skladbe Maracangalha Dorivala Caymmiho, ktorú na gitare sprevádzal aj brazílsky gitarista a organizátor tohto koncertu Adriano Trindade, sa pripojili všetci predchádzajúci hostia a potom aj celé publikum, ktoré z veľkej časti tvorili Hortovi fanúšikovia z Brazílie. Ako som už spomenul, koncert si napriek všetkému udržal štýl a noblesu.
Publikum si búrlivým potleskom ešte vypýtalo prídavok. Horta sa rozhodol pre intímnu interpretáciu skladby Eternal Youth z albumu Moonstone v štýle singer-songwriter, po ktorej sa s publikom rozlúčil opäť raz vtipom, keď na margo dodržiavania nočného pokoja v hoteli Myer's utrúsil vetu „We’ll have to finish, or they are gonna kill us.“
Intímny koncert skladateľského génia Toninha Hortu v Berlíne bol ukážkou sily autentického hudobného prejavu. Nabudúce si ho snáď budeme môcť vychutnať bez zranení a s gitarou v ruke.