Temná Carmen

Riga, metropola Lotyšska, nepatrí k obvyklým zastávkam slovenských operných turistov. Pritom ide o letecky ľahko dostupné mesto s krásnym divadlom, ktoré ponúka bohatý program aj zvučné umelecké mená. 

V budove postavenej v r. 1863 podľa návrhu pobaltsko-nemeckého architekta Ludwiga Bohnstedta sa nachádza sála pre 952 divákov. Hrá sa v nej takmer každý deň, na plagáte popri večeroch spravodlivo rozdelených medzi oba súbory Lotyšskej národnej opery a baletu figurujú tiež koncerty. Pestrý operný repertoár pokrýva tvorbu od baroka po klasiku 20. storočia, udržiavajúc balans medzi repertoárovými bonbónikmi a populárnymi titulmi. Druhú skupinu diel reprezentuje aj osem rokov stará, no i na recenzovanej repríze vypredaná Bizetova Carmen v réžii Marie-Eve Signeyrolovej. 

V mladosti úspešná filmová a činoherná francúzska režisérka sa čoraz intenzívnejšie presadzuje v opernom divadle. Počnúc Janáčkovými Príhodami líšky Bystroušky vo francúzskom Montpellier (2012) dominujú jej diáru operné produkcie vo významných domoch, naposledy Pucciniho Turandot v Semperoper Dresden (2024), Gounodov Romeo a Júlia v Theater an der Wien (2024) či Verdiho Macbeth v Deutsche Oper Berlin (2025). 

Operný rukopis Marie-Eve Signeyrolovej je rozpoznateľný a čitateľný. V ideovej rovine ho definuje aktualizujúci spoločensko-kritický pohľad, v rovine divadelnej poetiky je nasiaknutý oboma jej pôvodnými profesiami: hojne využíva filmovú techniku a na interpretov má činoherné nároky. Všetky tri zmienené aspekty platia aj pre Bizetovu Carmen, ktorú v r. 2017 vytvorila v Lotyšskej národnej opere a balete, hoci osem rokov od premiéry sa už negatívne podpísalo najmä na hereckej zložke. Bezpochyby i preto, že málokto zo súčasného obsadenia prešiel rukami náročnej režisérky. A na to sú koncepcie tohto typu zvlášť citlivé.

Z premiérového obsadenia ústredných postáv ostal len Jānis Apeinis, ktorého Escamillo bol najlepším výkonom recenzovaného večera: jeho mužný zjav, sebavedomé mačovstvo aj zvučný, virilný basbarytón sa výborne hodili do drsnej Signeyrolovej koncepcie. Tá je od začiatku do konca čierno-biela vo všetkých zložkách – v kostýmoch, scéne, svietení aj filmových projekciách – a v drastickosti jej môže konkurovať asi len Bieitova Carmen vo Wiener Staatsoper, ktorá sa odohráva na španielsko-marockej hranici v severoafrickej Ceute. Režisérka situovala dej na bezútešné, ošarpané, grafitmi počmárané sídlisko – rovnako by mohlo byť postsocialistické lotyšské ako hoc na špinavej periférii Marseille či v newyorskom Bronxe. Vládne tu hrubá mužská sila: kto je brutálnejší, ten vyhráva. Dievčatá sa stávajú ženami znásilnením, čistota a láska tu nemajú šancu. 

Inscenáciou sa vinie línia mladej dievčiny v baletnej sukničke (činoherno-tanečná postava). Počas predohry ju, vydesene utekajúcu cez sídlisko, prenasleduje kamera do pivnice činžiaku, po chvíli z nej vyjde s krvavou škvrnou na bielom tyle. Počas deja sa drží blízko Carmen, akoby sa chcela utiekať pod ochranu staršej družky v neradostnom ženskom údele. Alebo je to tieň Carmeninej mladosti, pripomienka chvíľ, keď ešte nebolo všetko stratené a všetci zatratení? Ľúbostné tanečné dueto dievčiny a mladého chlapca v intermezze je jediným svetlým momentom v tejto temnej dystópii.

Ani Carmen nie je sebavedomou kráľovnou gangu. K výjazdu, ktorému sa vzpiera pod zámienkou rande s Donom Josém, ju pašeráci drog Dancairo a Remendado nútia s nožom na hrdle. A už vonkoncom nie je sexuálne žiadostivou ženou. Iba jednoducho vie, že ak už musí niekomu patriť, tak teda tomu najmocnejšiemu. Týmto poznaním je motivovaný aj jej vzťah s Escamillom – žiadne očarenie alfa samcom, ale racionálne a bez nadšenia prijatý fakt, že si práve ju vyvolil za novú metresu. 

Muži sa predierajú na vyššie stupne potravinového reťazca pomocou noža či revolveru. Za tri hodiny sa na javisku nazbiera poriadna kopa mŕtvych, aj keby sme nepočítali udusené robotníčky v továrni: zavraždený Morales (len tak z pasie ho odstrelia na začiatku prvého dejstva) i Zuniga (jeho mŕtvolu Don José v rámci prijímania do partie pašerákov poleje benzínom), kde tu nejaký podrezaný sprejer či slabší súper v tanečnej aréne. No a, samozrejme, titulná hrdinka, tú Don José skolí ranou z revolveru a potom odchádza zo scény. Posledné takty partitúry tak Carmen nedrží v náručí žiarlivou láskou zlomený muž, ale dievča v baletnej sukničke. No aj k nej sa už prikráda vrah – veď čo je jedna mŕtvola hore-dole vo svete, kde život nemá žiadnu cenu.

Hoci na detailoch mizanscén bolo cítiť „únavu materiálu“, tak pevná režijná konštrukcia nedovolila inscenácii rozpadnúť sa. Dej plynul v rýchlom, chvíľami až závratnom tempe, a to aj zásluhou dynamickej tanečnej zložky, vyjadrujúcej sa slovníkom breakdancu a hip-hopu (skvelá choreografia Guntisa Spridzānsa). No po speváckej stránke išlo o nevyrovnaný večer. Jeho najslabším ohnivkom bola domáca sopranistka Dana Bramane ako timbrovo ostrá, chvíľami až distonujúca Micaëla. Andris Ludwig (Don José) je typom silového, približne spievajúceho interpreta, ale napriek forsírovaniu a naturálnemu vedeniu hlasu mu vysoké tóny partu vyšli. Titulná predstaviteľka, hosťujúca česká mezzosopranistka Ester Pavlů, bola technicky spoľahlivá, jej hlas znel hladko, vyrovnane, no chýbala mu zmyselnosť. Na jednej strane jej herecký i spevácky chlad korešpondoval s koncepciou Carmen ako zatvrdnutej ženy, ktorá sa snaží prežiť v surovej džungli, na druhej strane by večer nutne potreboval aspoň štipku vokálneho kontrastu a teplejšej farby. Aj orchester hral pod vedením svojho šéfdirigenta Mārtinša Ozoliņša s dramatickou vervou, zatiaľ čo lyrické pasáže vyšli o čosi plochejšie. 

Lotyšské divadlo na svojej webovej stránke deklaruje ideu „vyzdvihovať hodnoty klasického a romantického umenia a zároveň hľadať súčasné formy vyjadrenia“. Niet pochýb o tom, že Signeyrolovej inscenácia Carmen bola do repertoáru nasadená presne s touto ambíciou. 

Georges Bizet 

Carmen

Dirigent: Mārtinš Ozoliņš

Réžia: Marie-Eve Signeyrole

Scéna: Fabien Teigné

Kostýmy: Yashi

Svetlo: Philippe Berthomé

Choreografia: Guntis Spridzāns

Videoart: Artis Dzērve

Carmen: Ester Pavlů

Don José: Andris Ludvigs

Micaëla: Dana Bramane

Escamillo: Jānis Apeinis

Frasquita: Inga Šļubovska-Kancēviča

Mercédès: Ilona Bagele

Remendado: Artem Safronov

Dancaïre: Juris Ādamson

Moralès: Rihards Millers

Zuniga: Viesturs Vītols

Riga

Lotyšská národná opera a balet

2. 3. 2017 (premiéra)

22. 3. 2025 (recenzovaná repríza)