Svetový život Juraja A. alebo Namiesto nekrológu 

Violončelista JURAJ ALEXANDER (11. 9. 1944–22. 11. 2025) bol kľúčovou postavou legendárnej zostavy Slovenského komorného orchestra pod vedením Bohdana Warchala. Jeho umelecký odkaz zachytávajú desiatky albumov, v ktorých účinkuje nielen ako člen SKO, ale aj sólista či v rôznych komorných ansámbloch. Od druhej polovice 90. rokov bol koncertným majstrom v Orchestri Opery SND a v Slovenskej filharmónii, od roku 2000 publikoval u nás v Hudobnom živote a objavoval sa v hudobných reláciách Rádia Devín. S Petrom Zagarom sme o Jurajovi četovali aj ako o nezabudnuteľnom človeku s iskrou, šarmom a humorom, ktorý podopieral širokým rozhľadom. Informácia o jeho smrti zaplavila koncom novembra sociálne siete našej hudobníckej bubliny a mnohí si všimli, že Juraj Alexander zomrel na Sviatok sv. Cecílie, patrónky hudby. Bez komentára – alebo akoby povedal Juraj: „Svetové!“ 

ANDREA SEREČINOVÁ: Ahoj, Peter, jedno z našich posledných stretnutí sa odohralo na ortodoxnom židovskom cintoríne v Bratislave. Bol to pohreb violončelistu Juraja Alexandra a to, že tam obaja pôjdeme, bolo pre nás oboch prirodzené... 

PETER ZAGAR: Obaja máme spomienky na osobné stretnutia s Jurajom. Pre mňa to boli vždy intenzívne zážitky... 

AS: Áno, mali sme ho radi a obaja sme ho stretali aj pracovne. Premýšľam, kedy som sa s ním prvýkrát stretla osobne. Muselo to byť v roku 2000, bola som mladá redaktorka Hudobného života, a vďaka našim debatám, v ktorých Juraj náruživo rozprával o svojej neustále sa rozrastajúcej zbierke CD, mi napadlo, že by som mu navrhla spoluprácu s časopisom. Chcela som vytvoriť nejakú zaujímavú rubriku stĺpčekov, a tak vznikli Jurajove Poznámky diskofila. Ty si spomínaš na začiatky vášho osobného kontaktu? 

PZ: Vnímal som ho dlho „iba“ ako violončelistu, člena Slovenského komorného orchestra, neskôr koncertného majstra Slovenskej filharmónie či komorného hráča. Keď chodieval do Hudobného centra, pretože prispieval do Hudobného života, vždy sa zastavil aj u mňa. Začali sa naše rozhovory, ktoré mi zostali v pamäti najviac. Dozvedel som sa o jeho vášni pre nahrávky a o tom, že dôverne pozná nielen violončelový repertoár, ale celý základný kánon 18., 19. a sčasti aj 20. storočia, teda pozná a miluje (s tromi výkričníkmi!!!)... 

AS: Áno, to si vystihol: tri výkričníky!!! Jurajova reč bola vždy plná vzruchov, slovných i intonačných. V tých výkričníkoch sa prejavovala jeho vášeň – pre umenie a život. Rád používal superlatívy a azda najčastejším bolo slovo SVE-TO-VÉ!!! O tom ťažko písať, to bolo treba počuť a zažiť... 

PZ: A dosť často takto nahlas slabikoval aj šťavnatejšie slovo, ktoré tu radšej nezopakujem… 

AS: ...ale v kontexte nikdy nevyznelo vulgárne, lebo Juraj takto podčiarkoval svoj úžas z KRÁSY... Tú šťavu života. 

PZ: Spočiatku ma na ňom najviac prekvapovalo, že od hudby zrazu prešiel do osobných zážitkov, postrehov, citových pohnutí, letmých glos jeho známych, a všetko to pôsobilo autenticky, neteatrálne. Cítil som, že počúvam reálnu emóciu, že vidím človeka za opisovanou udalosťou. A pritom o mne nevedel toľko, koľko mi dával vedieť o sebe. Bol otvorený a išiel s kožou na trh, dovolil si poodhaliť svoje vnútro. Vyžarovala z neho citová hĺbka, ktorá nepotrebuje obdiv. Nehovoril preto, aby ma ohúril, chcel sa podeliť s radosťou z hudby. 

AS: Tú autentickosť, ktorú spomínaš, podčiarkujem a s ňou aj jeho emotívnosť. Juraj miloval operu – dvakrát počas svojej kariéry sa s radosťou a hrdosťou ocitol v orchestrálnej jame, na začiatku a v záverečnej časti svojej kariéry. Myslím si, že mu sedela tá emotívnosť operného javiska a žánru, lebo sám bol plný emócií. Nehanbil sa dojať, rozplakať uprostred debaty... Ale nemôžeme si nárokovať na to, že vieme, aký naozaj bol, aký bol jeho život, lebo každý tomu druhému prezentuje len istý „úžitkový povrch“, ako píše Pavel Vilikovský. 

Napriek tomu môžeme skúsiť reflektovať Jurajov život v našich spomienkach a cez dostupné informácie. Vedel si, že sa Juraj ako novorodenec v roku 1944 ocitol s mamou v terezínskom koncentračnom tábore? 

PZ: To som sa dozvedel až na pohrebe... 

AS: Juraj tie bolestné informácie týkajúce sa dopadov holokaustu na rodinu svetu dávkoval veľmi opatrne, až vo vyššom veku. Nikdy z toho nechcel vytĺcť žiaden „kapitál“. Jeho rodinný príbeh zaznamenala ako oral history organizácia Post Bellum na webovej stránke Memory of Nations. Juraj sa až ako 15-ročný dozvedel, že jeho biologický otec zahynul v čase holokaustu, tak ako aj väčšina rodiny z maminej strany. Ničnetušiaci vyrastal v spokojnom rodinnom prostredí s nevlastným otcom a bratom. 

Bratislavská rodina, z ktorej pochádzala jeho mama, priala hudbe; mama chodila od mladosti pravidelne do Opery a jej sestra, ktorá zahynula počas vojny, bola výbornou klaviristkou. Juraj mi vravel, že s mamou len tak-tak unikli smrti a domov ho doniesla totálne podvyživeného. O mame hovorieval s veľkou láskou. Pre Post Bellum povedal, že podľa jeho brata bola mama presvedčená, že Juraj zachránil ju, lebo to malé dieťa ju držalo pri živote v tej hrôze. 

PZ: K tomu niet čo dodať... 

AS: Z toho na smrť vyhladovaného dojčaťa vyrástol napokon dobre „stavaný“ muž. Juraj bol vysokej, robustnej postavy, typický chlap s kilami navyše, ktoré mu pridávali na tom povestnom srdečnom, žoviálnom šarme a charizme. Kilá navyše súviseli s jeho neustálou chuťou do jedla. Boj s diétami bol častou témou – viac či menej zábavnou, lebo si pamätám obdobie, keď sa mu darilo schudnúť, ale zároveň bol naňho smutný pohľad, keďže s ubúdajúcimi kilami klesala aj jeho nálada. Už pár dní čítam Jurajove zápisníky zo zahraničných ciest s „warchalovcami“. Juraj tam – okrem milých glos svojich hudobných a cestovateľských zážitkov – často píše o tom, čo kde jedol, čo si uvaril. Keď mu po prílete do Austrálie roku 1987 na letisku zhabali „maďarský salám“ (lebo pred prevratom sa v našich orchestroch horlivo šetrilo na diétach prípravou vlastnej stravy), zaznamenal si nielen tento moment, ale v denníčku za salámou smútil ešte niekoľko dní. A v zápiskoch z turné po Číne roku 1984 si zaznamenal, že mu jedlo „nechutí,“ a že dúfa, „že pri tom aj zostane!“ 

PZ: O období pred nástupom do SKO som sa ním nikdy nerozprával. Ty hej? 

AS: Z našich debát a záznamu pre Post Bellum viem, že Juraj bol spokojný so štúdiom u Gustáva Večerného na bratislavskom Konzervatóriu, tvrdil, že mu dal dobrú výbavu. Musel patriť k veľkým nádejam, pretože roku 1965 absolvoval s orchestrom v Redute. Údajne bol prvým študentom, ktorý končil s celým Dvořákovým Koncertom. Profesor Veselý bol vraj sklamaný, keď sa dozvedel, že Juraj v poslednom ročníku išiel na konkurz do operného orchestra. Tlačil ho do štúdia na VŠMU, mal s ním „plány“. Juraj sa aj na VŠMU dostal, no napokon ho po roku zo štúdia vyhodili, pretože zostával zamestnaný v Opere. 

Ale toto nikdy neoľutoval. Miloval operu a aj hranie v „jame“. Dosvedčuje to milá poznámka v denníčku. Počas letu do Austrálie roku 1987 si zaznamenal, že sedí na sedadle 16B, počúva Macbetha, je to SVETOVÉ (hm, ako inak...), obsadenie produkcie z MET je s Leonie Rysanekovou, Leonardom Warrenom, Erichom Leinsdorfom a: „Vďaka, že som hral v opere, nie je nič krajšieho!“ 

PZ: Viem, že do SKO prišiel až v druhej vlne, keď sa pôvodná zostava rozpadla, pretože členovia sa necítili finančne zabezpečení a museli si vybrať medzi filharmóniou a SKO... 

AS: Áno, ale ešte predtým sa v SND rýchlo stal koncertným majstrom a po dvoch rokoch si išiel odslúžiť povinnú vojenskú službu do Vojenského umeleckého súboru. Bohdanovi Warchalovi sa v tom čase rozpadala prvá, už úspešná zostava komorného orchestra, ktorému medzičasom vybavil oficiálny samostatný status na pôde SF. Rozhliadal sa po nových hráčoch a zdá sa, že mal dobrý inštinkt, keď začal loviť medzi nedávnymi absolventmi bratislavského Konzervatória, ktorí hrali v komornom združení pod vedením Jána Praganta. Tí „chlapci“ práve končili vojnu vo VUS-e. Juraj ešte nebol v tomto prvom novom výbere z roku 1967, do SKO sa dostal až o rok neskôr, keď sa Bohdanovi Warchalovi rozpadla čelová sekcia. Tragicky zahynul Milan Tekula a z orchestra odišiel Richard Vandra – vtedy dostal Juraj ponuku stať sa koncertným majstrom v SKO. 

Mal 24 rokov a začalo sa najdôležitejšie obdobie jeho umeleckého života. Takmer 30 rokov so špičkovým komorným orchestrom, ktorý cestoval v čase socializmu po celom svete a veľa nahrával. Musel to byť plnohodnotný umelecký život, aj keď za železnou oponou. 

PZ: Juraj miloval Warchala, spomienka naňho ho vždy dojímala. Keď o ňom hovoril, mal takú intenzitu v očiach... 

AS: Predo mnou o ňom tiež vždy hovoril s takou láskou... Bohdan Warchal mal povesť razantného, nekompromisného lídra s veľkou autoritou a pri takých charakteristikách človeku fantázia pracuje naplno. Občas som Juraja podpichla k nejakej kritickej spomienke na svojho šéfa, no veru, ani raz sa mi nepodarilo ho „vyprovokovať“. Hoci zápisník z posledného zájazdu v Japonsku v roku 1995 (to bol rok Jurajovho odchodu z SKO), odhaľuje isté pracovné frustrácie, azda pocity vyhorenia, a to nielen uňho. 

Pre Post Bellum toto obdobie komentoval v tom zmysle, že orchester „strácal vietor“. Spomínal, že po roku 1989 sa situácia zhoršovala, že štátna agentúrna činnosť ustupovala a orchester nemal manažéra. Do toho sa museli miešať aj zmeny v interpretačných prístupoch k starej hudbe, ktorá bola dôležitým repertoárom SKO. Menil sa dobový vkus a energia orchestra sa zrejme prirodzene vyčerpávala. 

PZ: Neprekvapuje ma, že prišlo obdobie úbytku sily. Všetko má svoje vrcholy a doznenia. Z koncertov z 80. rokov mi zostal v pamäti mäkký, jednoliaty zvuk, teleso budilo dojem dobre zohraného organizmu. SKO bol vtedy pre mňa stelesnením radosti z hry, ale v 90. rokoch som sa o koncerty „warchalovcov“ až tak nezaujímal, bol som ponorený v hudobnej súčasnosti. SKO v mojom ponímaní reprezentoval minulosť, tradíciu, opak vzrušujúcej atmosféry 90. rokov u nás. Typický postoj mladosti... Je fakt, že prišla nová interpretačná generácia, tá poprela „všetko“. Prežíval som to ako prirodzený koniec jednej éry. 

AS: Ja som bola ešte mladšia než ty, spomínam si na tú dobu frflania na „warchalovcov“ v 90. rokoch, ale aj na to, ako to na mňa stále pôsobilo, ako som bola tou profesionalitou a muzikantským nábojom „odvalená“. Bojové pole starej hudby získali interpreti a orchestre poučení o autentickej interpretácii, dobové nahrávky SKO im už dnes nemôžu konkurovať. Ale mňa stále berie napríklad plnokrvná nahrávka s romantickým repertoárom Moments musicaux z roku 1990, mimochodom, aj s krásnymi Jurajovými sólami. 

PZ: Inak, keď hovorím o radosti z hrania, v tých časoch som si vôbec neuvedomoval drinu, ktorá je za tým. 

AS: Warchal vraj dosahoval výsledky veľkým drilom a disciplínou na skúškach. Napokon, na pódiu sme to nielen počuli, ale aj videli – keď všetci ťahali doslova tou istou časťou sláčikov. Juraj sa však nikdy na tvrdú prácu nesťažoval. 

PZ: Vieš, prečo z SKO v roku 1995 odišiel? 

AS: Už som spomínala, že Jurajov zápisník z toho roku dokumentuje zrejme vyhorenie v orchestri. V nahrávke pre Post Bellum spomína okrem zhoršujúcej sa objektívnej situácie na koncertnom trhu aj to, že v tom čase dostával ponuky od Jacka Martina Händlera do orchestra Solistes Européens Luxembourg – ktorý mal vtedy veľmi dobrú úroveň vďaka medzinárodnej zostave a zaujímavé príležitosti –, a že mu Bohdan Warchal občas robil problémy pri uvoľňovaní. Okrem toho vieme, ako sa veľmi zhoršila atmosféra v SF práve v tom čase pod vedením riaditeľa Karola Fajtha. Myslím si, že to nepridávalo na nálade ani Warchalovi. 

Vráťme sa k Jurajovej vášnivej povahe. Jeho zápisníky sa hmýria radostnými poznámkami a výkrikmi, samozrejme, s výkričníkmi – o tom, kde si kúpil aké CD, za koľko, knihy či nedostupnú západnú techniku, ako dobrý walkman alebo fotoaparát. Kto ho poznal, vedel by si k tým písmenám priradiť šťavnatý obraz a zvuk, tú radosť... 

PZ: Toto pochopí len naša generácia a starší od nás... Keď mi o tom rozprával, či keď som si čítal pamäti Kornela Klatta o SKO, živo som si to predstavoval. 

AS: Tú vzácnosť zážitku, podporeného nedostupnosťou... 

PZ: Má to príchuť starých „dobrých“ čias, hoci v skutočnosti sme tie časy prežívali s nevôľou alebo aj s utrpením. A reálnu príchuť starých „analógových“ časov, ktoré dnes celkom zabila digitálna revolúcia... 

AS: Obaja sme mali Juraja aj v rozhlasovom štúdiu. Bol jedným z mojich prvých hostí v relácii Ars musica, ak nie prvým. Jurajovi som dala za úlohu priniesť svoje obľúbené nahrávky. V štúdiu sme sa v živom vysielaní tak príznačne uvoľnili, že to poniektorých kolegov až pohoršilo. A vďaka jeho širokospektrálnemu diskofilskému záberu sme sa dostali aj k jeho srdcovke – jazzrockovej kapele Blood, Sweat and Tears. Pre mňa to bolo SVE-TO-VÉ. 

PZ: Pozval som si ho do štúdia asi trikrát a urobil by som to aj viackrát, lebo on mal chuť vždy, len ma brzdili kolegovia z redakcie... Juraja bolo treba v štúdiu krotiť, alebo inak, museli ste sa umne presadzovať v jeho súvislom prúde nadšeného rozprávania. Doniesol vždy viac materiálu, než sme stihli prebrať, a musel som zaňho držať niť rozprávania, pretože vedel odbočiť do takých nesúvisiacich oblastí, že som sa stratil aj ja, nielen poslucháč. Ale robil to s veľkým šarmom! 

AS: Krotiť som ho musela aj ja ako redaktorka jeho textov pre Hudobný život, tiež boli v origináli rozkošatené, rapsodické a odbiehali spontánne od témy k téme. Písal ich rukou a prepisovala ich jeho manželka Mária. Takže sme sa narobili obe, ale stálo to za to. Kontakt s ním bol pre mňa vždy radosťou. 

PZ: Zaujal ma aj tým, že sa vedel povzniesť nad spor medzi prívržencami starého a nového prístupu ku starej hudbe, resp. prijímal aj prístup súčasných hudobníkov, ak v ňom cítil muzikalitu. 

AS: To ho asi vystihuje – nevedel byť ortodoxným, nemal predsudky. Juraj mal veľa fotiek so známymi hudobníkmi a rád o tých stretnutiach referoval. Mohla som začať hovoriť o hocijakom mne milom hudobníkovi a už som čakala, ako Juraj povie, že sa s ním stretol a aký bol „bohovský“. Fascinovalo ma, ako ho skutočne do vysokého veku napĺňala hudobnícka profesia. Po odchode z SKO bol opäť „v jame“ – vravieval, ako z nej hľadieva s obdivom na spevákov na pódiu, vychutnáva si ich árie. 

Neskôr sa stal koncertným majstrom v Slovenskej filharmónii. Mala som pocit, že z orchestrálneho hrania nikdy nevyhorel. Keď sa dozvedel plán na sezónu, nečakal, kým sa notový materiál objaví v boxoch pre jednotlivé skupiny, ale zohnal si po svojej linke noty s predstihom a už sa na ten part tešil, už cvičil. Bol stelesnením skutočnej hudobníckej vášne! 

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 01-02/2026.)