Slovenská filharmónia, Raiskin - Rozehnal - Dobračeva - Popov - Mikuláš - Chmelo - Kružliaková, BHS

28. 9. 2023

Bratislava, Reduta

Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor,

Daniel Raiskin, Jan Rozehnal

Evelina Dobračeva, Dmytro Popov, Peter Mikuláš, Vladimír Chmelo, Terézia Kružliaková

BHS, Čajkovskij

Krehký vzťah Bratislavských hudobných slávností a opery v novom miléniu reprezentovala najmä čestná riaditeľka festivalu Edita Gruberová. S jej menom sa spájajú aj posledné dramaturgické počiny z tejto oblasti: v r. 2009 spievala titulnú postavu Belliniho Normy, o dva roky neskôr hlavný part v Donizettiho opernej dráme Lucrezia Borgia. Odvtedy sa operný titul na plagáte BHS neocitol a tento segment hudobnej literatúry zastupovali len sporadické galakoncerty (Lawrence Brownlee, 2017) či prvé dejstvo Wagnerovej Valkýry pod taktovkou Juraja Valčuhu (2018). Posledná opera Piotra Iľjiča Čajkovského Jolanta, ktorej koncertnú verziu uviedli BHS v polčase 58. ročníka (28. 9.), bola teda prvým operným kompletom po dvanástich rokoch.

Riaditeľ SF Marián Turner na úvodnej tlačovej konferencii prezentoval ako jeden z ústredných dramaturgických motívov Slovenský filharmonický zbor, ktorý za svoje účinkovanie v koncertnom uvedení Jolanty na vlaňajšom ročníku festivalu v Baden­‑Badene (Berlínski filharmonici, Kirill Petrenko) získal prestížne ocenenie Oper! Awards ako najlepší európsky zbor roka. Priznám sa, že by som si nádherne šťavnatý, farebne vyladený a dynamicky vycizelovaný zvuk nášho top zborového telesa radšej vychutnala v opuse, ktorý mu dáva väčší priestor než Čajkovského jednoaktovka. Na druhej strane, Bratislava dostala možnosť aspoň hudobne, keď už nie divadelne spoznať dielo, ktoré vo svete v ostatných rokoch zažíva renesanciu, no u nás ho doposiaľ naštudovali len operné štúdio VŠMU (1985) a Štátna opera v Banskej Bystrici (2017).

Jolanta rozpráva príbeh dcéry provensalského kráľa Reného, ktorá je od narodenia slepá. Otec pred ňou hendikep tají a v izolácii od vonkajšieho sveta sa pre ňu snaží vytvoriť pozemský raj. Do podhradia Reného zámku zablúdia burgundské knieža Robert, ktorého v detstve zasnúbili s Jolantou, dnes však miluje grófku Mathilde, a jeho priateľ, rytier Gottfried von Vaudémont. Práve láska k Vaudémontovi, ktorému za odhalenie jej slepoty hrozí smrť, prebudí v Jolante túžbu uzdraviť sa a zachrániť ho. Pod prvým, romanticko­‑rozprávkovým plánom sa tak ukrýva hudobne prekrásna, i v textovej rovine podmanivo poetická metafora o sile túžby, viery a lásky, ktorú dnešní režiséri s obľubou kladú i na freudovskú pohovku.

V titulnej postave sa predstavila v Nemecku domestifikovaná ruská sopranistka Evelina Dobračeva, majiteľka zvonivého, vo výškach panensky krištáľového materiálu. Napriek hlasovým kvalitám ostala však jej kreácia matná, dynamicky i výrazovo jednostrunná, bez reflexie prerodu postavy zo slepého dievčaťa na milujúcu ženu. Pozornosť poslucháčov tak na seba zaslúžene strhli predstavitelia mužských postáv. Moldavský barytonista Andrey Zhilikhovsky ohnivo podanou áriou Roberta vyznávajúceho sa z lásky k Matilde zapôsobil v dovtedy idylickej atmosfére opusu ako blesk z jasného neba. Jeho materiál je pomerne svetlý, no objemovo závažný, nielen vo vysokej polohe dokonale koncentrovaný a dynamicky prierazný – aj bez divadelných kulís a na krátkej ploche zachytil charakter sebavedomého, za svoje šťastie srdnato sa bijúceho mladíka.

Svetovo renomovaný Ukrajinec Dmytro Popov sa prezentoval technicky výborne vystavaným, v každej polohe istým a farebne príťažlivým spinto tenorom, ktorým rovnako plasticky modeloval lyrické frázy aj dramatickejšie akcenty. V dobrej forme sa predstavil Peter Mikuláš ako emocionálne bohatý Kráľ René, k vysokej speváckej kvalite naštudovania prispeli aj ostatní interpreti a interpretky desaťčlenného sólistického ansámblu (Sergej Tolstov, Tomáš Šelc, Jaroslav Březina, Terézia Kružliaková, Zoya Petrova, Michaela Šebestová).

Dirigentská koncepcia Daniela Raiskina stojaceho na čele Slovenskej filharmónie v sebe spojila rešpekt voči vokálnej línii so symfonickou plnokrvnosťou orchestrálneho partu, ktorý očarúval dynamickými i farebnými pointami a premyslene, no plynulo a prirodzene gradoval k apoteóznemu finále.