Slovenská filharmónia: Hudba a osobnosti v premenách siedmich desaťročí

Sedemdesiatpäťročný príbeh Slovenskej filharmónie, spojený s mnohými ikonickými vrcholmi, ale aj pádmi, sa začal odvíjať v posledných októbrových dňoch roku 1949. Vtedy, vo večerných hodinách  dňa 27. októbra 1949, sa v dnešnej historickej budove Slovenského národného divadla na slávnostnom koncerte pod taktovkou dirigenta Ľudovíta Rajtera začala písať história domáceho národného profesionálneho orchestrálneho telesa, ktoré slovenská hudobná kultúra naliehavo potrebovala.

Ustanovením orchestra Slovenská filharmónia tak vyvrcholili dlhoročné snahy našich hudobných dejateľov o založenie národnej koncertno-symfonickej inštitúcie. Paradoxne sa tak udialo na prahu obdobia brutálnej politickej neslobody našej krajiny, keď sa „zdivočená“ zem ponárala do čoraz hlbšieho teroru a surového potláčania ľudských práv. Československá republika, kedysi ostrov demokracie v stredoeurópskom priestore, vtedy už zažívala prvé dôsledky tzv. "víťazného" Februára, spojené s prenasledovaním a trýznením stoviek svojich občanov v pracovných táboroch či väzniciach a mala za sebou už aj prvé popravy odbojných politických protivníkov.

Otcovia-zakladatelia, pripravujúci zrod filharmónie (patrili medzi nich najmä vrcholní predstavitelia domácej hudobnej moderny Eugen Suchoň či Alexander Moyzes, no tiež osvietený vtedajší povereník školstva, vied a umení Ladislav Novomeský), však v novej povojnovej republike išli premyslene za svojou víziou. Využili spoločenskú a politickú objednávku vládnucej komunistickej verchušky a tlak nového režimu na založenie nových kultúrnych inštitúcií (je známe, že v danom období vznikli aj nové umelecké vysoké školy a spoločenskovedné ústavy) a podarilo sa im dosiahnuť svoj cieľ.  Vzápätí sa stalo čosi nevídané: funkciu umeleckého šéfa začínajúceho orchestra ponúkol povereník Novomeský legendárnemu českému dirigentovi Václavovi Talichovi, ktorý v povojnovej Prahe čelil hlbokej nepriazni a zákazu umeleckej činnosti zo strany vtedajšieho ministra školstva a kultúry Zdeňka Nejedlého a české orchestre nesmel dirigovať. Odvážnu ponuku slovenského politika však Talich prijal a na Slovensko prišiel s koncepciou komorného orchestra, ktorej filharmonici veľkoryso vyšli v ústrety. Česká dirigentská ikona sa v Bratislave zanietene pustila do práce, pričom domáca politická moc ju umelecky či ideologicky nijako nelimitovala (o dvadsať rokov neskôr, v čase nastupujúcej „normalizácie“, sa táto situácia v kultúrnej oblasti čiastočne zopakovala). Vďaka netradičnému pedagogickému prístupu sa dirigentovi v krátkom čase podarilo dosiahnuť u mladého súboru jednoliaty zvuk a markantne zvýšiť jeho technickú hráčsku úroveň. Trojročné Talichovo pôsobenie v Slovenskej filharmónii zavŕšilo v r. 1952 slávnostné uvedenie Beethovenovej 9. symfónie v Košiciach (nemnohí žijúci pamätníci si pripomínajú, že basové sólo vo vokálnom kvartete vtedy spieval neskorší populárny člen činohry SND František Zvarík).

Po Talichovom odchode sa umeleckého vedenia orchestra ujal Ľudovít Rajter, noblesný a profesionálne dokonale pripravený odchovanec viedenskej dirigentskej školy. Sekundovali mu dvaja poslední Talichovi bratislavskí žiaci: introvertný, praktizujúci katolík Zdeněk Bílek a dynamický  a impulzívny Ladislav Slovák, ktorý sa k Slovenskej filharmónii pripojil po absolvovaní postgraduálneho dirigentského štúdia u Jevgenija Mravinského v Leningrade. Trojica sa osobnostne i umelecky významne dopĺňala: Rajter orchestru vštepoval základy interpretácie nemeckého hudobného klasicizmu a romantizmu, Bílek rozvíjal meditatívne črty moderného českého symfonizmu (najmä v dielach Josefa Suka a Vítězslava Nováka) a Slovák zoznamoval naše publikum s poslednými orchestrálnymi dielami Dmitrija Šostakoviča (v Leningrade sa so slávnym skladateľom osobne zoznámil) a tiež  s veľkými symfonicko-vokálnymi freskami hudobnej histórie, s ktorými mal skúsenosť ešte ako zbormajster Miešaného zboru Československého rozhlasu (za všetky treba uviesť niekoľkonásobné veľkolepé uvedenie Honeggerovho oratória Jana z Arku s nezabudnuteľnou Emíliou Vášáryovou v hlavnej úlohe).

V uvoľnenej spoločenskej atmosfére šesťdesiatych rokov minulého storočia renomé Slovenskej filharmónie stúpalo aj v medzinárodnom kontexte. Frekvencia výjazdov orchestra do zahraničia sa zvýšila, jeho umelecká úroveň rástla a za filharmonickým dirigentským pultom sa začali objavovať majstri taktovky svetového mena (Kurt Masur, Dean Dixon, Franz Konwitschny, János Ferencsik, Serge Baudo a najmä Claudio Abbado). Omamné šesťdesiate roky vyvrcholili v lete 1968 koncertným zájazdom orchestra do sicílskej Taorminy, na ktorom sa spolu s hráčmi zúčastnili (dovtedy nevídaná vec!) aj rodinní príslušníci hudobníkov. Práve tam filharmonikov zastihla správa o okupácii krajiny. Návrat do vlasti bol dramatický a plný chaosu, trauma sa podpísala aj na koncertnej sezóne 1968/69, keď došlo k tvrdému bojkotu hudobných skladieb ruskej a sovietskej proveniencie.

V máji 1969 stál v Bratislave po prvýkrát za dirigentským pultom Slovenskej filharmónie Zdeněk Košler, český dirigent medzinárodného formátu, účastník renomovanej dirigentskej súťaže Dimitra Mitropoulosa v USA, na ktorej zvíťazil spoločne s Claudiom Abbadom.  Košler na protest proti invázii vojsk Varšavského paktu do Československa opustil na jeseň 1968 lukratívne miesto hlavného dirigenta berlínskej Komickej opery a vrátil sa do Prahy, kde však preň nebolo uplatnenie, zodpovedajúce jeho umeleckým kvalitám. Bratislava mu v osobe riaditeľa SF Dr. Ladislava Mokrého ponúkla vzácnu umeleckú príležitosť na sebarealizáciu. Post šéfdirigenta filharmonického orchestra bol však v tom čase obsadený, Košler teda prijal rovnakú funkciu v opere SND, no zároveň sa začal intenzívne zapájať do procesu zvyšovania umeleckej úrovne SF, najmä v oblasti interpretácie diel českej národnej hudby. Plodom tejto dlhoročnej spolupráce boli nielen výnimočné symfonické koncerty, ale aj frekventované nahrávky pre domáce a zahraničné hudobné vydavateľstvá. Košlerovo meno otvorilo orchestru nové príležitosti aj na medzinárodnej hudobnej scéne: Slovenská filharmónia pod Košlerovým vedením po prvýkrát vycestovala do Japonska a koncertné turné absolvovala premiérovo aj v teritóriách, kde dosiaľ neúčinkovala.

Gradujúca umelecká úroveň orchestra začala do Bratislavy lákať aj ďalšie dirigentské osobnosti európskeho formátu. V máji 1971 Slovenskú filharmóniu v našej metropole pohostinsky dirigoval mladý, sľubnú kariéru začínajúci Riccardo Muti a vzápätí spoločne s legendárnym klaviristom Alfredom Brendelom zažiarili na koncerte Pražskej jari. Ešte väčším hviezdnym okamihom v histórii orchestra bolo unikátne bratislavské hosťovanie svetoznámeho dirigenta Sergiu Celibidacheho v máji 1973. Koncerty, v rámci ktorých zaznela Ravelova skica Alborada del gracioso, Stravinského suita z baletu Vták Ohnivák a Koncert pre orchester Bélu Bartóka, mali svoju festivalovú repetíciu v Prahe a dodnes patria k nezabudnuteľným, doslova vrcholným interpretačným výkonom nášho reprezentačného orchestrálneho telesa.   

Na konci sezóny 1980/1981 odišiel zo zdravotných dôvodov po dvadsiatich rokoch zo šéfdirigentského postu orchestra Ladislav Slovák a na jeho miesto nastúpil rešpektovaný český dirigent Libor Pešek, interpret, ktorý si svojou nenapodobiteľnou ľudskou i umeleckou charizmou získal filharmonických hráčov i bratislavské publikum. Od prvej chvíle jeho účinkovania vládol medzi telesom a ním dokonalý súlad a obojstranná sympatia. Pre Peška znamenala spolupráca so Slovenskou filharmóniou životný umelecký zážitok: podľa jeho vlastného vyjadrenia malo naše teleso jedinečný a neopakovateľný zvuk, s akým sa v žiadnom inom orchestri dovtedy nestretol. Nádejná spolupráca výnimočného dirigenta a entuziastického orchestra sa však po roku z vyslovene politických dôvodov nečakane skončila. Vtedajšie Ministerstvo kultúry si totiž v minulosti ako zriaďovateľ SF vyžiadalo od sovietskej strany „dodanie“ skúsenej dirigentskej osobnosti pre náš orchester a tá mu po čase veľkomyseľne vyhovela.

Takáto ponuka sa v období veľmocenskej kultúrnej reglementácie „spriateleného“ štátu len ťažko dala odmietnuť a tak v r. 1982 nastúpil do čela SF ruský dirigent Vladimir Verbickij (na jeho obranu treba uviesť, že prišiel bona fide v domnení, že ide o vakantný post a vôbec netušil, čo tento necitlivý zásah orchestru a hudobnej verejnosti spôsobil). V priebehu svojich dvoch sezón sa Verbickij, našťastie, umelecky orientoval na kvalitný symfonický repertoár (s naším orchestrom po prvýkrát uviedol symfóniu Turangalîla Oliviera Messiaena) a priestor tiež poskytoval skladateľským generačným spolupútnikom svojej krajiny, ktorí boli doma v nemilosti. Po Verbického odchode sa Libor Pešek k orchestru už nevrátil; šéfdirigentskú taktovku po ňom na päť rokov prevzal Bystrík Režucha.

Udalosti novembra 1989 sa, prirodzene, nevyhli ani našej vlajkovej koncertnej ustanovizni. Už v pondelok, 20. 11. 1989, vstúpila Slovenská filharmónia do štrajku na podporu Nežnej revolúcie. Nasledovali turbulentné časy, v priebehu ktorých orchester fakticky prevzal vedenie inštitúcie - chaos sa, napriek príchodu nového šéfdirigenta Alda Ceccata, zvyšoval, umeleckú úroveň koncertov prakticky nikto negarantoval, bolo vidno, že na poste koncertného majstra sa občas striedajú hráči zo zadných sláčikových pultov. Situácia sa stabilizovala až príchodom novej riaditeľky PhDr. Alžbety Rajterovej, ktorá vystriedala v tejto funkcii dlhoročného riaditeľa Ladislava Mokrého. Novým šéfdirigentom (a neskôr hudobným riaditeľom) Slovenskej filharmónie sa na nasledujúce desaťročie stal skúsený Ondrej Lenárd, ktorý s orchestrom úspešne spolupracoval už v minulosti a v krátkom čase si dokázal zjednať disciplínu. Začalo sa pracovať a tvoriť v nových, slobodných spoločenských podmienkach, prestali platiť repertoárové a dramaturgické obmedzenia, orchestru sa otvorili možnosti priamej spolupráce so zahraničnými partnermi, ktoré manažérsky naplno využíval.

Po krátkom riaditeľskom období Karola Fajtha prevzal v r. 1996 vedenie inštitúcie Jozef Tkáčik, rozvážny, zmierlivý a výsostne tolerantný šéf, ktorý vo vedení SF pôsobil už v predrevolučnej dobe a organizáciu dôverne poznal.  Za jeho éry orchester po prvýkrát vycestoval na koncertné turné do USA.

Po odchode Ondreja Lenárda z postu šéfdirigenta v r. 2001 nasledovalo krátke pôsobenie dezignovaného umeleckého riaditeľa Jiřího Bělohlávka na čele orchestra, ktoré sa však v dôsledku nezhôd s rezortným ministerstvom náhle skončilo ešte pred plánovaným nástupom prominentného českého dirigenta do funkcie. V máji 2004 sa nečakane generálnym riaditeľom organizácie stal profesor Marian Lapšanský, rešpektovaný klavírny umelec, úspešný vysokoškolský pedagóg a výnimočne disponovaný kultúrny manažér. V priebehu krátkeho času sa novému riaditeľovi podarilo situáciu v inštitúcii upokojiť a stabilizovať. Lapšanský orchester výrazne omladil, sprísnil pracovnú disciplínu a začal postupne klásť nekompromisný dôraz na zvýšenie interpretačnej kvality telesa, ktorá po príchode nových šéfdirigentov Vladimíra Válka, Petra Feranca a napokon charizmatického Francúza Emmanuela Villauma v r. 2009 zaznamenala markantný výkonnostný vzostup. Nový riaditeľ sa tiež zaslúžil o modernizáciu dlho zanedbávaného nástrojového parku orchestra.

Za Lapšanského riaditeľskej éry sa v rokoch 2009–2011 uskutočnila zásadná rekonštrukcia havarijného stavu budovy Reduty, ktorú sa vďaka jeho motivačnému úsiliu a enormnému osobnému nasadeniu podarilo časovo skrátiť na rekordné minimum. Lapšanského inovatívne podnety našli v renovovanej budove ďalšie, ešte širšie uplatnenie. Návšteva jednej z moderných koncertných siení vo Fínsku vnukla riaditeľovi myšlienku založiť v priestoroch Slovenskej filharmónie audiovizuálne oddelenie so skupinou technických špecialistov, ktorí v podmienkach kompletne vybavenej hudobnej réžie začali snímať symfonické koncerty a ich streamované projekcie, tak ako to praktizujú mnohé európske orchestre, následne ponúkať širokej komunite filharmonických záujemcov. Navyše, stream sa ukázal byť mimoriadne vhodným a účinným médiom na udržanie koncertnej aktivity počas nedávnej pandémie covidu.

Emmanuel Villaume zanechal vo filharmónii stopu predovšetkým ako ideálny interpret veľkolepých symfonických fresiek Gustava Mahlera a Johannesa Brahmsa.  V pamäti filharmonického koncertného návštevníka natrvalo ostávajú jeho kreácie Mahlerovej Druhej, Tretej, Piatej či Šiestej symfónie, Brahmsovej Tretej a Štvrtej symfónie, oratória Kristovo detstvo Hectora Berlioza, Stravinského Persefony a celého radu diel francúzskeho hudobného impresionizmu. Za dirigentským pultom Slovenskej filharmónie sa v čase Villaumovej éry objavili ďalšie významné, na európskej scéne renomované, osobnosti – Pinchas Steinberg, Thomas Sanderling, Vladimir Fedosejev, Jun Märkl, Bertrand de Billy a napokon aj náš vychádzajúci dirigentský fenomén Juraj Valčuha. Po sedemročnom pôsobení na čele orchestra odovzdal Emmanuel Villaume v r. 2017 šéfovskú taktovku ďalšiemu dirigentskému mágovi, Britovi Jamesovi Juddovi, ktorý ďalej rozvíjal dosiahnuté umelecké výsledky najmä uvádzaním u nás menej známych opusov anglickej symfonicko-vokálnej proveniencie (v jeho podaní po prvýkrát zaznelo v Redute veľkolepé oratórium Edwarda Elgara Gerontiov sen). Po Juddovi nasledoval v r. 2020 súčasný šéfdirigent Daniel Raiskin, petrohradský rodák a kvalitný reprezentant ruskej dirigentskej školy, ktorého ťažisko umeleckej práce spočíva v uvádzaní ruskej orchestrálnej hudby 19. storočia (Čajkovskij, Glazunov) a  symfonických diel Dmitrija Šostakoviča, Giju Kančeliho, Gustava Mahlera a Franza Schmidta.

Menovaná trojica zahraničných šéfdirigentov venovala popri svetovej symfonickej tvorbe značnú pozornosť aj orchestrálnym dielam slovenských skladateľov všetkých generácií. Emmanuel Villaume so Slovenskou filharmóniou naštudoval symfonickú báseň Túžby a spomienky Alexandra Albrechta, Suchoňovu Malú suitu s passacagliou a Predohru k Stodolovej dráme Kráľ Svätopluk, Spomienky Jána Cikkera a tiež Koncert pre husle a orchester Ľubice Čekovskej. James Judd uviedol, okrem iného, predohru Jánošíkovi chlapci a partitu Partita na poctu Majstra Pavla z Levoče Alexandra Moyzesa, Žalm zeme podkarpatskej Eugena Suchoňa, symfonickú báseň Ráno Jána Cikkera, koncertantný mýtus podľa Čiladzeho románu Dariačangin sad od Vladimíra Godára, hudobnú esej V parku môjho otca Iris Szeghy a symfonickú skicu Palingenia Ľubice Čekovskej. Azda najväčšiu zásluhu na šírení pôvodnej symfonickej tvorby má však súčasný šéfdirigent Daniel Raiskin: pod jeho taktovkou zaznel koncertne Suchoňov Žalm zeme podkarpatskej a Fantázia pre husle a orchester,  Moyzesova suita Dolu Váhom, Cikkerovo Concertino pre klavír a orchester i oratórium Óda na radosť, realizovala sa kompletná nahrávka symfonicko-vokálnych skladieb J. L. Bellu a nové dielo Ľubice Čekovskej Dom hudby v siedmich obdobiach.

V posledných rokoch pribudli tiež nové koncertné destinácie v zahraničí – Omán, Južná Kórea,  Spojené arabské emiráty, Česká republika, Rakúsko a Spolková republika Nemecko. Zároveň sa Slovenská filharmónia stáva telesom so širokým medzinárodným hráčskym obsadením.

Keď Marian Lapšanský v r. 2022 po takmer 18 rokoch záslužnej manažérskej práce z funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej filharmónie odchádzal, zanechal svojmu nástupcovi Mariánovi Turnerovi filharmonické orchestrálne teleso v znamenitom stave. Pod dnešným kompetentným vedením inštitúcie má teda všetky predpoklady na to, aby sa ďalej úspešne rozvíjalo.