Slávka Zámečníková: Byť vždy sama sebou

Sopranistka SLÁVKA ZÁMEČNÍKOVÁ, sólistka Štátnej opery vo Viedni, ktorú čoraz viac vídať na prominentných operných javiskách v Európe, ale i za morom, a ktorá má už aj pozvanie do La Scaly, kde sa v júni budúceho roka predstaví ako Micaëla v novom naštudovaní Bizetovej Carmen, si razí cestu medzi elitou operného sveta s nezvyčajnou kombináciou technickej precíznosti, hereckého inštinktu a umeleckej pokory. V Paríži očarila ako Gilda, vo Viedni sa pripravuje na Mařenku. Spieva s ľahkosťou, za ktorou cítiť roky práce, zmysel pre detail a hlboký vzťah k postave.

Spoznali sme sa v  roku 2017 v  Berlíne, keď si ma ako členka operného štúdia  prišla navštíviť na slovenské veľvyslanectvo. Sledujem ťa od tých čias doma, vo Viedni i v  Paríži. Tento rok sme sa stretli po tom, čo si s  obrovským úspechom debutovala na scéne parížskej Opéra Bastille ako Gilda vo Verdiho Rigolettovi. Recenzenti o tebe písali ako o  objave, prirovnávajúc ťa k Marii Callasovej a  Renate Scottovej. Po troch mesiacoch skúšok a  predstavení v  Opéra Bastille ťa už čakala Musetta v   drážďanskej Bohéme a  potom skúšky na premiéru novej Predanej nevesty vo Viedni. Čo s  tebou spravilo to prirovnanie ku  Callasovej a Scottovej?

Naštudovanie postavy Gildy bolo pre mňa od začiatku obrovskou výzvou. Keď sa ohliadnem za svojou kariérou, po nástupe do Viedenskej štátnej opery ma prirovnávali napríklad ku Gruberovej a Poppovej. Keď som vo Viedni debutovala v  postave Poppey, kritici ma zase nazvali novou Annou Netrebko. Vždy je to obrovská pocta byť prirovnávaná k takýmto významným legendám operného sveta, je to však aj výzva a akýsi vnútorný pocit, že nesmiem túto latku podliezť. V Paríži ma pozitívne reakcie publika a kritiky nesmierne potešili. Gilda bola totiž veľmi významným debutom mojej kariéry a  prirovnanie ku Callasovej a Scottovej bolo niečím, v čo som pri naštudovaní tejto roly vôbec nedúfala. 

Človek po prečítaní týchto pozitívnych reakcií spieva ďalšie predstavenia s ešte väčším pôžitkom. Gilda je veľká verdiovská postava a bola pre mňa najťažším debutom tejto sezóny. Nebola som si istá, či som na ňu dostatočne zrelá, ale nechala som sa viesť vnútorným pocitom, ktorý ma už dlhšie nabádal, aby som si túto rolu konečne zaspievala. A  nemýlila som sa. Ponuka debutovať ako Gilda v  Opéra Bastille prišla pred dvomi rokmi, keď som tam spievala Musettu. Vtedy som sa dlho rozhodovala a radila sa s mojou profesorkou z Berlína Annou Samuilovou, ktorá túto rolu v mladosti tiež spievala. Najťažšie na postave Gildy bolo zaspievať zasnenú, známu áriu Caro nome bezprostredne po dvoch náročných duetách. Človek si musí veľmi sústredene vedieť rozložiť sily, aby rozhodujúcich prvých cca 25 minút na javisku znelo vyrovnane a rovnako bezproblémovo v každom momente napriek tomu, že charakter každého čísla je iný. Našla som si k tomu však svoju cestu, a keď sa teraz za týmto debutom ohliadnem, bola to jedna z mojich najkrajších skúseností na javisku a obrovský pôžitok.

Vo Viedenskej štátnej opere si popri Nanette z Verdiho Falstaffa a  Frasquite z Bizetovej Carmen spievala hlavné roly v  ikonických dielach Monteverdiho – Poppeu a Euridice, ale aj Sophie v  Gavalierovi s ružou, kľúčové Mozartove postavy Zuzanku, Donnu Annu, Grófku, Paminu. A  čaká ťa Mařenka,  medzitým si vzala Iliu v  Idomeneovi na javisku berlínskej Štátnej opery. Predvlani si tvoj repertoár obohatila o Musettu, čo už bol krôčik k  dramatickejšiemu repertoáru. 

Gilda bola určite značným krokom vpred, rozhodne sa však nechcem príliš skoro poberať k rolám mladodramatického repertoáru. Kým sa dá, chcem si užiť lyrické a koloratúrne postavy. Cítim, že výšky sú mojou doménou, môj hlas svieti najviac vo vyššom repertoári a aj ja sa tam cítim dobre. Takže teraz určite nebudem rozmýšľať o ďalšom posune. V januári budúceho roka ma čaká Violetta v  La traviate v Bordeaux, je pre mňa ďalšou latkou, ktorú chcem zdolať a na ktorú sa veľmi teším.

V  čase, keď mala Edita Gruberová 53 rokov a  bola na vrchole svojej kariéry, povedala mi, že by si rada zaspievala všetky tri Donizettiho tudorovské kráľovné. Vieme, že sa jej to podarilo. Aká je situácia celkom mladej, ale už nie začínajúcej sopránovej hviezdy? Zaujíma sa Štátna opera vo Viedni o  tvoje predstavy? 

Divadlo a jeho manažment vie, aký repertoár spievam a čo je môj odbor. Potešilo ma, že sa  o mne uvažovalo v prípadnom obnovení Korunovácie Poppey, žiaľ, zatiaľ ju Viedenská štátna opera nevedela zaradiť do sezóny. Teší ma však, že ma sledujú a vnímajú. Poppea bola pre mňa určitým odrazovým mostíkom a vedenie opery to má na pamäti. Skutočnosť, že sme ju premiérovali v čase pandémie, tento úspech ešte znásobila. Pre všetkých to bol nádherný zážitok aj preto, že sme po dlhom čase konečne hrali pred publikom.

Viackrát ročne vo Viedni diskutujeme o  tom, ktoré postavy by som si rada naštudovala a zatiaľ vždy vyhoveli mojej predstave. Venujú mi samozrejme pozornosť aj iné operné domy. Málokto z nich však pozorne študuje životopisy, aby presne vedel, v čom sme dobrí. Napríklad by som sa rada viac venovala barokovej hudbe. Tento odbor je však určitou uzamknutou sférou a dostane sa do nej iba okruh umelcov, ktorí sa venujú viac-menej výlučne baroku. K ponukám z tejto oblasti sa teda dostávam iba zriedka, čo je škoda. Barok milujem a stará hudba je pre mňa naozaj niečím mimoriadnym. Odkedy som spievala Poppeu či Euridice, baroková hudba mi prenikla hlboko pod kožu. Vedela by som si predstaviť, že by som sa nejaký čas venovala iba baroku.

Poppeu si robila aj v  Berlíne. Strávila si tam päť rokov, najprv na Vysokej hudobnej škole Hannsa Eislera a  potom v  Medzinárodnom opernom štúdiu Štátnej opery Berlín. Spievala si pod taktovkou Daniela Barenboima či Zubina Mehtu,  spoznala si pedagogičku Annu Samuilovú a  jej manžela Matthiasa. Ako to vnímaš s  odstupom času? 

Berlín bol jedným z najlepších rozhodnutí v mojom živote. Mám na tieto roky iba krásne spomienky, mnohé zásluhou mojej profesorky Anny Samuilovej. Pomohla mi úplne vo všetkom, pobádala ma zúčastňovať sa na súťažiach, predspievaniach a podobne. Verila vo mňa viac, ako som ja verila v seba. Ona vtedy navrhla, aby som vyskúšala predspievanie do operného štúdia, ktoré sa nakoniec podarilo. Pamätám si, že tých šesť rokov bolo pre mňa veľmi intenzívnych. Celé dni som bola v škole a divadle, nemala som čas na nič iné. Dokonca som vtedy uvažovala o prenajatí môjho bytu, keďže som sa tam chodila doslova iba vyspať. (smiech)

A operné štúdio? Keď som mala 25 rokov, predstavila som sa výberovej komisii áriou Amalie Tu del mio Carlo al seno z Verdiho opery I Masnadieri. Zvykla som ju zaradiť aj do súťažných programov a vždy to bol úspech. Všetci uchádzači vo finále predspievania spievali dve árie, odo mňa si vypýtala porota iba túto jednu. Myslela som si, že sa im môj výkon nezdal dostačujúci. Takmer som potom neverila vlastným očiam, keď mi prišiel prijímací email. Byť súčasťou divadla bol vtedy nedosiahnuteľný cieľ a ešte k tomu takého prvotriedneho! Aj mojim študentkám vždy hovorím, že je dôležitejšie spievať hoci aj malú rolu v  dobrom divadle ako veľkú rolu v menej významnom. Do veľkých divadiel chodia dôležití agenti a riaditelia castingu iných divadiel, ktorí si speváka všimnú aj v malej postave. Počas môjho angažmánu v  opernom štúdiu som si zaspievala viacero menších postáv, z toho aj Prvú dámu v  Čarovnej flaute. Všimol si ma tam riaditeľ divadla vo Wiesbadene, ktorý ma potom pozval zaskočiť v role Ilie z Mozartovho Idomenea na Festivale Maifestspiele. Krok na opernú scénu z operného štúdia operného domu je jednoznačne oveľa ľahší ako rovno zo školy.

Veľmi rada spomínam na tie časy. Dovolím si tvrdiť, že berlínske Medzinárodné operné štúdio je jedným z  najlepších. Mali sme fantastické vedenie, výborné majstrovské kurzy, časté hodiny s  výbornými učiteľmi. Najviac ma napĺňalo stáť na javisku so spevákmi, ku ktorým som odjakživa vzhliadala. Raz som sa na dva týždne ocitla na skúšobnom javisku vedľa Barbary Frittoliovej, ktorá bola mojím obrovským idolom. Dirigoval Daniel Barenboim a  ja som mala pocit, že som doslova v  opernom raji. Takéto situácie boli pre mňa obrovskou inšpiráciou a  školou života. Bol rok 2018 a  robili sme Verdiho Falstaffa. Dodnes si pamätám cenné rady, ktoré mi maestra Frittoli počas skúšok dala, a  riadim sa nimi dodnes. Boli to však iba skúšky, kde som zaskakovala za Nadine Sierrovú. O dva roky nato mi zavolali, či môžem v ten večer zaskočiť v tej istej inscenácii. Vôbec som si to dielo nepamätala a  potvrdila som s  malou dušičkou. Skúšala som celé popoludnie. Ten veľký stres si pamätám dodnes. Nakoniec to bol jeden z  mojich najsilnejších zážitkov na javisku. Dnes viem, že bez toho, aby som skočila do studenej vody, nevydolujem zo seba maximum. Milujem riziko a  čím ďalej, tým viac sa mi stáva, že sa mi hromadí produkcia za produkciou, či dokonca sa niektoré prelínajú. Napriek stresu mám však vždy nesmiernu radosť a  som na seba hrdá, keď to všetko zvládnem. Vtedy mám pocit, že žijem a  nedovolím strachu, aby ma prekonal. Uvidíme, dokedy mi to vydrží. (smiech)

Zaujalo ma, že okrem toho, že si skvelá speváčka, si aj vynikajúca herečka. Bolo to markantné v role Poppey. Ako sa ti pracuje s  režisérmi? Zasahuješ alebo sa nechávaš viesť?

Na javisku nie som ešte ani desať rokov. Napriek tomu sa snažím čerpať z  každej jednej skúsenosti. Keď sa na javisku v  danej postave cítim dobre a  autenticky, publikum to vníma rovnako. Osvedčilo sa mi vždy preskúmať, ako by som v  danej situácii a danej postave zareagovala práve ja. Postava je vždy iná, ale ak ostanem sama sebou, moja interpretácia bude vždy originálna. Nerada sa v  akejkoľvek postave inšpirujem niekým iným. Inak tomu nebolo ani pri Gilde. Bola to dlhá cesta objavovania a  prispôsobovania sa. Snažila som sa vytvoriť Gildu, ktorá nebola presladená ani príliš rebelská. Bolo pre mňa smerodajné poukázať na rozdiely lásky v  tomto príbehu. Na nezdravú, príliš ochranársku lásku otca k  dcére, ktorý nerozumie, že ak niekoho milujeme, musíme dokázať nechať ho aj ísť. Druhý prípad  lásky Gildy k  Vojvodovi, ktorá sa obetovala, aby on bol šťastný. Láska, v  ktorej je šťastie toho druhého dôležitejšie ako jej vlastné. 

Či zasahujem do práce režiséra? Rada si poviem svoj názor a  zatiaľ boli moje dodatky, našťastie, vypočuté. Aj režiséri vždy privítajú, keď má spevák vlastné nápady a  v  podstate vytvoria jeho postavu spoločne. Toto ma na divadle najviac baví. Po mojej parížskej Gilde si mi povedala, že ťa fascinuje môj osobný vklad do každej roly, ktorú stvárňujem. Na javisku žije človek svoj druhý život a  mňa nesmierne baví vložiť doň celú svoju osobu. Som perfekcionistka a  polovičaté veci u  mňa nepochodia. Myslím si, že to je aj koreňom pozitívnej odozvy mojich vystúpení u  návštevníkov i  kritiky. 

Už dnes je vidieť, ako si cibríš repertoár,  ideš do hĺbky, po podstate. Ako je to s piesňami? Miniatúrne drámy si vyžadujú obrovskú koncentráciu, si sama sebe režisérkou. Prvý recitál v  Redute si mala s nemeckým klaviristom Matthiasom Samuilom na úvodnom koncerte BHS v pandemickom roku 2020, neskôr si spievala s  Marianom Lapšanským na festivale Viva musica! a  tento rok znova s  Matthiasom Samuilom. Tvoj recitál zahŕňal piesne s francúzskymi, španielskymi a  anglickými textami. Takmer neznámy repertoár – o  čom to svedčí? 

Piesne sú takpovediac úplne iná dedina ako opera. Každá je malým veľkým príbehom na veľmi krátkej ploche. Preto je také náročné piesne interpretovať  trefne a  pútavo. Ide totiž oveľa viac o  hĺbku prejavu ako o  krásu kantilény. V  minulosti som sa prevažne venovala nemeckým piesňam aj pre vplyv z  Berlína. S Jurajom Valčuhom som v  Slovenskej filharmónii uviedla Štyri posledné piesne R. Straussa. Rozhodla som sa rozšíriť svoje obzory a  na mojom poslednom recitáli v  Slovenskej filharmónii zaspievať pre mňa neznámy repertoár. Už dávnejšie som objavila CD Sabine Devieilheovej s  francúzskymi piesňami, ktoré som si už nejaký čas chcela zaradiť do repertoáru. Na recitáli som teda uviedla výber piesní Faurého, Ravela, Debussyho a  Poulenca. Ďalší výber sa týkal námetu W. Shakespeara od dvoch rozdielnych autorov – Ericha Wolfganga Korngolda a  Amy Beachovej. Sú to piesne môjmu srdcu veľmi blízke a  dovolím si tvrdiť, že boli vrcholom večera. Poslednými boli španielske piesne od Fernanda Obradorsa, ktoré ma neuveriteľne fascinujú a  milujem energiu, ktorú vo mne ich melódie a  rytmy evokujú. Marcový recitál bol výberom mojich srdcoviek, vyskladaných do malých príbehov, ktoré boli pospájané pomyselnou čiarou. Príprava naň nebola ľahká, pretože som počas dvoch týždňov, ktoré som mala vyčlenené na prípravu, zaskakovala v  berlínskej Staatsoper ako Ilia, takže som mala v  konečnom dôsledku veľmi obmedzený časový priestor. Myslím si však, že o  to viac som sa do piesní počas koncertu vložila. Neboli pre mňa ešte také obohraté, a  preto som mala celkovo spontánny pocit.

V ktorom jazyku sa cítiš najlepšie?

Na moje vlastné prekvapenie, v  angličtine. Anglické vokály sú jasné a  dávajú hlasu možnosť naplno sa otvoriť, tým pádom aj zrozumiteľnosť je jasnejšia a  ja sama mám pocit, že môj spev je veľmi prirodzený, skoro ako rozprávanie. Najťažšie sa mi spievalo vo francúzštine, a  to napriek tomu, že francúzsky operný repertoár sa  mi spieva príjemne, frázy sú dlhšie a  hlas má čas rozvinúť sa. Vo francúzskych piesňach je na malej ploche oveľa viac textu a  frázy sú kratšie, a preto človek viac bojuje s  nazálnymi alebo zatvorenými vokálmi. Samotní Francúzi nedodržiavajú nazálne alebo zatvorené vokály tak striktne. 

Keďže som perfekcionistka, vyberám si ťažšiu cestu. Pred recitálom v  Redute sa mi podarilo absolvovať konzultácie s  mojou bývalou berlínskou pedagogičkou Nataliou Farhiovou, ktorá sa venuje výučbe medzinárodnej fonetickej abecedy. V  Berlíne sme celé tri dni šperkovali výslovnosť angličtiny, francúzštiny a  španielčiny. Nepoznám žiadneho pedagóga, ktorý by sa venoval výslovnosti tak detailne ako ona, práca s  ňou je naozaj zážitkom a na úplne inej úrovni. Je speváčkou a  zároveň expertkou na vedenie hlasu v  iných jazykoch. Takých je dnes málo.

Prehupnime sa k  Smetanovi a  novému naštudovaniu Predanej nevesty vo Viedni. Premiéra bude už 28. 9. Som prekvapená, že traja slovenskí sólisti Zámečníková, Kellner a  Bršlík budú spievať v  nemčine.

Táto opera bola singspielom, ktorý bol prvýkrát uvedený v  českom preklade nemeckého textu. Neskôr Smetana skomponoval ďalšie časti, rovnako ako aj druhú áriu Mařenky. Žiaľ, samotný český text veľakrát nesedí s  hudbou či rytmom. Čeština totiž nebola Smetanovým rodným jazykom. Pre túto produkciu vznikol nový preklad do nemčiny, autorom ktorej je Sergio Morabito (šéfdramaturg Viedenskej štátnej opery – pozn. red.). Sama som zvedavá, ako sa mi Mařenka bude spievať v  nemčine. Doteraz som mala v  repertoári iba árie a  dueto v  češtine. Nerada by som sa priblížila k  trendu, kde Mařenku spievajú veľmi dramatické hlasy. Teším sa, ako v  nej objavím opäť niečo nové, v  mojom hlase neprebádané. 

Priznám sa, že som na začiatku bola trochu v  rozpakoch, keď som zistila, že napriek tomu, že sú hlavné úlohy obsadené slovenskými spevákmi, opera sa nebude robiť v  češtine. Rozumiem však, že divadlo trvá na tom, aby bol humor okamžite zrozumiteľný. V  neposlednom rade, komédie sa režírujú úplne najťažšie. Keď ešte k  tomu nemáme publikum, ktoré hneď rozumie situácii, komike to nepomôže. Musím však úprimne povedať, že by som si Predanú nevestu určite oveľa radšej zaspievala v  češtine. Posledné dva týždne sezóny sme už začali skúšať s  nemeckým režisérom Dirkom Schmedingom. Mám pocit, že to bude milá produkcia, plná trefného humoru. Niekedy nemôžeme ani pokračovať v  skúške, lebo sa pučíme na zemi od smiechu. 

S basistom Petrom Kellnerom tvoríte pár v  živote a  často aj na javisku Viedenskej štátnej opery, napríklad v  Carmen, Figarovej svadbe a najbližšie v  Predanej neveste. Spievali ste spolu na koncerte Veľké slovenské hlasy v  Redute a aj pre partnerov slovenskej diplomacie v  prestížnej Salle Gaveau v  Paríži. Oba boli veľkým úspechom. Ako sa vám spolu pracuje?

Momentálne veľa hosťujem, ale Viedeň je stále mojou domovskou scénou a  bude to tak aj ďalšie roky, z  čoho mám veľkú radosť. Rovnako i pre Petra je to operný domov. Milujem, keď môžeme byť spolu v  práci aj doma, keďže náš spoločný čas je pre časté hosťovania oboch veľmi obmedzený. Veľmi sa tešíme, že nás vo Viedni čoraz viac obsadzujú do rovnakých titulov. V  sezóne 2027/2028 by sme mali spievať v  troch spoločných produkciách. Dostávame napríklad aj ponuky na spoločné recitály, ako napríklad už spomínaný recitál v Paríži. Bol to nádherný večer, aj  podľa reakcie tisíca návštevníkov v  hľadisku, ktorý sme si spolu užili. Slovenský inštitút využil moje hosťovanie v  Paríži už aj pred dvomi rokmi, keď som v  Salle Gaveau spievala sólový recitál.

Paríži ťa oslavovali ako slovinskú sopranistku. Akonáhle sme sa viacerí zo Slovenska ozvali, tlačové oddelenie opery dalo údaj ihneď opraviť. Ako vnímaš, že sa v  životopisoch prestali uvádzať roky narodenia a národnosť či občianstvo? 

Je to záležitosť ochrany osobných údajov, takže človek to musí akceptovať. Keďže ja som na opačnej strane hľadiska, to, čo je napísané v  programe, ktorý dostanú diváci, sa ku mne nedostane. Viem však, že moje občianstvo sa často uvádza nesprávne. Raz som Slovinka, raz Češka, inokedy som z  Československa. Ľudia majú takisto problém vysloviť moje meno, takže sa tým radšej nezaoberám a  už to ani neriešim. V konečnom dôsledku, je to práca iných ľudí, nedotýka sa ma to. Radšej sa sústredím na to, aby som si zaslúžila dobrú kritiku. Lepšie je, ak o  mne napíšu ako o  Slovinke, ktorá spievala dobre, než o  Slovenke, ktorá spievala zle... (smiech). 

Takže kto je Slávka Zámečníková a  čo je jej mottom?

Veľmi peknú vec napísal môj známy Robert Rytina: „Slávka nie je druhá Gruberová, ani druhá Poppová, je v  prvom rade prvá Zámeèníková“. Na začiatku kariéry to prirovnávanie k velikánom poteší, mala som vtedy pocit, že môj výkon v ľuďoch zarezonoval a vidia vo mne potenciál. Keď publikum speváka nepozná, je to barlička. Pomôže to tak, ako keď si futbalista oblečie dres alebo my v opere kostým. Odrazu sa cítime ako naozajstní profesionáli. Dnes, keď už som v kariére pokročila, to vnímam inak. Nechcem sa na nikoho podobať a chcem, aby ma ľudia poznali ako Slávku Zámečníkovú. S odvahou sa postavím na javisko a dám do svojho prejavu všetku vrúcnosť, autentickosť, skrátka, seba samu, lebo verím, že vtedy môj výkon najviac zarezonuje. Každá postava, ktorú stvárňujem, je kusom zo mňa, iba vtedy je uveriteľná. Spev je pre mňa už taký prirodzený ako dýchanie a navodiť silnú emóciu v publiku sa mi podarí hlavne vtedy, keď ju sama na javisku prežijem. Či už je komická ale-

bo tragická. Ak sa dokážem na chvíľu stať niekým iným a napriek tomu ostať sama sebou, je to pre mňa najväčší úspech.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 07-08/2025.)