ŠKO tradične i netradične

21. 5. 2026

Žilina, Dom umenia Fatra

Konstantin Ilievsky, Klára Kubriczká Přecechtělová, Marián Michalec

Mendelssohn Bartholdy – Krška – Brahms

V poradí druhý májový koncert ŠKO programovou ponukou neoslovoval prvoplánovo, viac doprial poslucháčom-fajnšmekrom. Meno dirigenta bulharsko-slovenskej proveniencie  Konstantina Ilievského apriori vzbudzuje záujem aj rešpekt: patrí k úspešne zavedeným umelcom, zjavne si však nepestuje opulentné PR – garanciou jeho muzikantského profilu sú výstupy a permanentná spolupráca s bulharskými a slovenskými orchestrami.

Tradičnú zostavu programu otvárala Predohra Hebridy od Felixa Mendelssohna Bartholdyho, vďačný rozohrávací „kúsok“, ktorý uviedol dirigentove predstavy a koncepciu. Hebridy na malej ploche rozohrávajú pestrý dej, víziu, ktorá je navyše zahalená mysterióznym oparom s tajomnými náladami a farbistými zvukovými efektmi. Je to svet, s ktorým sa Ilievsky identifikuje, tvorí v ňom uvoľnene a imaginatívne. S dobre disponovaným orchestrom tak hneď v úvode naznačil komunikačnú pohodu, ktorá vládla celému večeru.

Pavol Krška bol jedným z absolventov VŠMU v triede A. Moyzesa, originálneho to pedagóga s rigidnou metodikou edukácie; tej sa však mladý adept kompozície nepriečil a bez zjavného reptania ju prijímal. Rovnako ako bazálne východiská v tvorbe akceptoval aj estetiku podmienenú spoľahlivými klasickými normami. Všeobecne bol/je vnímaný najmä cez prizmu duchovne orientovaných a vysoko oceňovaných, monumentálnych kompozícií. Nie zanedbateľná a povšimnutiahodná však ostáva sekulárna časť jeho tvorby so solídnym počtom skladieb. Patrí k nim aj Koncert pre flautu, bicie a orchester, ktorý vznikol na priamu žilinskú objednávku v r. 1984.

Ak v jeho organizme a výraze niekto očakával prísnosť či nebodaj akademizmus, mýlil sa. V podaní orchestra so sólistami, flautistkou Klárou Kubriczkou Přecechtělovou a hráčom na bicích Mariánom Michalcom (obaja sú členmi ŠKO) sme počuli briskne vybudovanú, objavne dynamickú, farebne apartnú kompozíciu. Tá síce vyrastá zo základu pevne načrtnutej konštrukcie, no prekvapivo hýri vtipne striedanými epizódami, neočakávanými zvratmi, rozvibrovanými nápadmi, vytvárajúc živý, pestro ustrojený dezén. Rytmické vzorce, kontrasty votkal Krška žičlivo do partitúry, použijúc paletu inštrumentálnych modifikácií flauty („klasická“, altová, pikola) a bicích (tympany, bongá, malý bubon, triangel, vibrafón, zvony…), prekvapujúc vynaliezavosťou, sviežou kombinačnou nepredvídateľnosťou. Variabilnosť a invenčnosť, ktorými autor prirodzene a bez predsudkov „argumentoval“ v trojčasťovom Koncerte, boli objavným spestrením, poctou dvom zainteresovaným sólistom s ponúknutou – a využitou – príležitosťou pre dirigenta i motivovaný žilinský ansámbel.

Záver, s patričným ocenením a echom v auditóriu, tvorila noblesná kreácia Brahmsovej Serenády č. 1 D dur. Pomerne rozľahlá kompozícia tlmočí dosť odlišné – zásadne menej koncízne situácie, než nám zvykol servírovať tento v klasicizme obľúbený hudobný druh. Brahms ho uchopil osobitne, neobmedzoval sa v dávkovaní melodicky odľahčených, bukolicky kolorovaných hudobných scenérií, často redundandne pôsobiacich súvetí, aj v trpezlivom dávkovaní a kombinovaní farieb naprieč celým inštrumentárom. V stvárnení, ktoré ponúkol dirigent, však mizli pochybnosti a čas sa zrelativizoval ‒ v sústredenom, členitom a výživnom prúde peknej hudby.

Na vrub pomaly sa končiacej 52. žilinskej koncertnej sezóny môžeme prirátať ďalší kladný bod – a možno aj vysloviť prianie ďalších tvorivých kooperácií so sympatickým, kultivovaným dirigentom.