Saul. Alebo David?

Inscenovanie oratórií – epických vokálno-inštrumentálnych skladieb určených pre chrámovú alebo koncertnú interpretáciu – je v  súčasnosti podobne rozšíreným trendom ako koncertné uvádzanie operných diel. Najčastejšie sa v  operných domoch ocitajú oratóriá od Georga Friedricha Händla. Nečudo, ich sujety sú natoľko dramatické a  hudba taká divadelná, že sa priam pýtajú na javisko. Najnovšie jednému z  nich, Saulovi, ponúkla to svoje drážďanská Semperoper.

Inscenácia nemeckého režiséra Clausa Gutha nie je nová, v sezóne 2017/2018 ju v  šiestich predstaveniach uviedlo  Theater an der Wien. Sedem rokov však neubralo Guthovej koncepcii nič zo životnosti a  údernosti. Nečudo, ide o  divadelne aj hudobne strhujúci tvar, v  ktorom sa prelína intímna štúdia rozkladajúcej sa rodiny so  spoločensky apelatívnou analýzou mechanizmu moci. Nadčasový rozmer je teda istený z  oboch strán.

Anglickojazyčné libreto Charlesa Jennensa vychádza zo Starého zákona, z Prvej a  Druhej knihy Samuelovej. Rozpráva príbeh izraelského kráľa Saula – prvého svetského vládcu, ktorého si spurný hebrejský ľud vyžiadal od proroka Samuela, hoci ich zvrchovaným Pánom mal byť Jahve. Predhistória deja sa v  oratóriu nenachádza, no pre kontext Guthovej inscenácie je dôležitá: Saul sa sprvu bránil prijať vyvolenie a  pri voľbe žrebom v  Micpe sa schoval medzi balíky. V  Händlovom diele ho už nachádzame ako kráľa, ktorý zjednotil dvanásť kmeňov Izraela, vybudoval ríšu a  porazil Ammončanov, Amalekitov i  Filištíncov, a tiež ako  otca, ktorý pevnou rukou vládne rodine tvorenej dcérami Merab a  Michal a  synom Jonathanom. Jeho éra sa však chýli ku koncu, nahradiť ho má David, jednoduchý mladý pastier, ktorý porazil obra Goliáša. Guthov výklad biblického príbehu je dôsledne sekulárny (sám ho nazýva fenomenologickým): staré odchádza, nové prichádza, taký je prirodzený zákon individuálnej i spoločenskej existencie.

Inscenáciu otvára pohľad do bielo vykachličkovanej umyvárne. Na radiátore sedí starnúci, unavený muž, prachom z  podlahy píše na stenu meno SAUL. Asketická scéna postavená na točni počas celého večera dynamicky presúva dej medzi toaletou, jedálňou Saulovej rodiny a  štylizovaným plenérom s  popukanou, vysušenou zemou, kde čierno-bielo kostýmovaný zbor ako antický chór komentuje situácie, v  ktorých sa ocitajú protagonisti príbehu.

Výtvarne sterilný priestor (Christian Schmidt) naplnil režisér charakterovo kontrastnými postavami z  mäsa a kostí, zmietanými túžbami, pochybnosťami i mocenskými ambíciami. Po príchode Davida, ktorý do rodiny predstaviteľa spoločenskej smotánky prenikol ako nebadaný vírus, sa rodina postupne rozpadá. Všetkých súrodencov sa zmocnila túžba po mladom narušiteľovi poriadku, zatiaľ čo Saulom zmieta žiarlivosť i  strach z Davidovho rastúceho vplyvu. Neohrabaný chlapec, ktorý pri prvej večeri v  ich dome nahlas chlípe a  cinká lyžicou, sa postupne – a  zdanlivo bez vedomej snahy, či priam proti svojej vôli – stáva lídrom komunity. Láska k  nemu, ktorú pred otcom nedokáže utajiť, stojí Jonathana život, sám Saul následne umiera rukou kňaza, ktorý ho zabije namiesto skutku neschopného, rozľútosteného Davida.

Až do tejto chvíle plynie Guthova inscenácia ako rodinná dráma, bez zdôrazňovaného spoločenského presahu. Ten sa vylúpne v  zakľučujúcej pointe a  je o  to intenzívnejší, o  čo dlhšie sme naň čakali. V  záverečnom obraze sedí na Saulovom tróne nový kráľ, David. V  tom predošlom sa zdráhal ujať vlády, podobne ako kedysi jeho predchodca; kopiju ako insígniu moci mu kňaz doslova nanútil. Oplakáva Jonathana („Tvoja láska bývala mi vzácnejšia než láska žien,“  tieto slová zo Starého zákona prevzal aj Händlov libretista) a  hrubo odháňa Michal, ktorú mu dal Saul za manželku.

Na tomto mieste, kde podľa libreta Saulove dcéry smútia za mŕtvym otcom a  bratom, zatiaľ čo ľud oslavuje nového panovníka, inscenuje Guth vlastný epilóg Händlovho oratória. David si z  chóru vyberá novú nevestu (jeho biblický predobraz mal po Michal ďalších sedem žien, tú poslednú, Batšebu, získal zákerným usmrtením jej manžela Uriáša) a  zbor vytlačí Saulove dcéry z  javiska. Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ! – David stojí na proscéniu s  víťazne vztýčenou kopijou, no vtom akoby ho zasiahol blesk. Zvíja sa v  rovnakom záchvate migrény ako predtým Saul a  zbavený kopije, ktorú mu zradný kňaz vytrhol z  rúk, sa na točni dotacká do jedálne. Usadenému na Saulovom mieste mu komorná naleje víno, on ho vzápätí vydávi v  umyvárni a  potom prachom zo zeme napíše na biele kachličky meno DAVID. Kruh sa uzatvára. Nie však definitívne, iba v  tomto príbehu: svet opitý mocou sa točí ďalej, generujúc nových Saulov a Davidov.

Recenzovanú reprízu v piatok trinásteho poznačila smola. Jasmin Delfs, predstaviteľka Merab, ohlásila indispozíciu spôsobenú žalúdočnými problémami a  jej javisková sestra Mary Bevan (Michal) predstavenie pre chorobu úplne odriekla. No napokon všetko dobre dopadlo. Za Bevanovú našlo divadlo hodnotnú náhradu v  herecky nežnej a  vokálne disponovanej, aj keď v  strednej polohe trochu nazálne znejúcej Nadji Mchantafovej. No a  výkon Jasmin Delfsovej, disponujúcej vrúcnym, farebne kompaktným, timbrovo hustým lyrickým sopránom, patril k  najkrajším zážitkom večera.

Kým obe dámy, rovnako ako tenoristi James Ley (Jonathan), Tansel Akzeybek (Abner/High Priest/Doeg) a  kontratenor Jake Ingbar (Witch of Endor) boli v  drážďanskom remaku novými protagonistami, tak dvaja ústrední predstavitelia pochádzali z  pôvodného obsadenia. Rakúsky barytonista Florian Boesch, ktorý je Guthovým „talizmanom“ (účinkoval aj v  jeho inscenáciách Händlovho Mesiáša a  Orlanda či Schubertovho Lazara, všetky Theater an der Wien), svojím mužným zjavom i tmavým, zvučným hlasom zodpovedá biblickému popisu Saula ako urasteného charizmatického vládcu, zároveň plasticky rozohral i  jeho fyzický a  duševný rozklad. A  určite si do Guthovej koncepcie ťažko predstaviť priliehavejšieho predstaviteľa, než je Jake Adritti, britský kontratenorista s  útlou vyšportovanou postavou, obdivuhodnou herecko-pohybovou kultúrou a žiarivým, vo všetkých polohách znelým a  pružným hlasom. V  Semperoper debutujúci Leo Hussain spravil zo Sächsische Staatskapelle takmer barokové orchestrálne teleso, naštudovaniu pridalo na karátoch aj vokálne i  herecky angažované zborové teleso.

Starozákonné oratóriá s  ich morálnymi paradigmami, dramatickými príbehmi a  rozorvanými hrdinami sú pre súčasné operné divadlo nesmierne vďačným materiálom. V  Drážďanoch naplnili potenciál Händlovho Saula vo vrchovatej miere.

Georg Friedrich Händel

Saul

Hudobné naštudovanie: Leo Hussain

Réžia: Claus Guth

Scéna a kostýmy: Christian Schmidt

Choreografia: Ramses Sigl

Svetlo: Bernd Purkrabek

Video: Arian Andiel

Scénické naštudovanie: Axel Weidauer


Saul: Florian Boesch

David: Jake Adritti

Merab: Jasmin Delfs

Michal: Nadja Mchantaf

Jonathan: James Ley

Abner/High Priest/Doeg: Tansel Akzeybek

Witch of Endor: Jake Ingbar

Drážďany

Semperoper

1. 6. 2025 (premiéra)

13. 6. 2025 (recenzovaná 
repríza)

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 06/2025.)