S klarinetom po nevychodených cestičkách

Desaťročia patrí k najvýraznejším postavám klarinetovej komunity na Slovensku. Na jeho konte sa za ten čas objavilo niekoľko albumov, zhodne ukazujúcich, že klarinet je ideálnym médiom na prekračovanie hraníc klasiky smerom k iným žánrom, a nedávno aj Cena Frica Kafendu, ktorú za výnimočné interpretačné výkony každoročne udeľuje Hudobný fond. BRANISLAV DUGOVIČ hovorí o svojej ceste ku klarinetu a s klarinetom, úskaliach každodennej praxe, ale aj o tom, či a ako má hudobník vyjadriť svoje občianske postoje.

Keď sme sa pred rokom stretli v Košiciach, kde si v rámci festivalu Nová slovenská hudba ako sólista vystúpil so Štátnou filharmóniou Košice, spomenul si, že pred orchestrom stojíš prvýkrát po desiatich rokoch. Na Slovensku pôsobí viacero pozoruhodných klarinetistov niekoľkých generácií. Prečo podľa teba dostávajú tak málo sólistických príležitostí v dramaturgiách našich „kamenných“ koncertných inštitúcií?

U nás akoby neboli úplne vychodené cestičky k sólovému hraniu – v zmysle, že niekto napríklad získa ocenenie alebo robí doktorandské štúdium a nejaká inštitúcia mu ponúkne sólový koncert.Minulý rok bola na festivale Bratislava Clarinet Day jedným z hostí mladá česká klarinetistka Anna Paulová, ktorá dnes hrá úplne všade. Zdá sa, že v Čechách majú tieto cestičky oveľa vychodenejšie.

Dá sa teda povedať, že ak má u nás niekto ambíciu hrať sólový klarinetový repertoár, prakticky nemá inú možnosť, ako odísť študovať do zahraničia?

Neviem, či štúdium v cudzine vie v tomto nejako pomôcť. Veľmi málo klarinetistov hrá dnes iba sólovo. Za čias mojich štúdií tu boli svetoznáme mená ako napríklad Sabine Meyer alebo zo starších Jack Brymer; dnes nevidím žiadne mená, ktoré by mali porovnateľný dosah. Našli by sme pár výnimiek, napríklad Martina Frösta, no ani oni dnes nepatria medzi všeobecne známe postavy. Je to prirodzené; vieme, ktoré sólové nástroje sú tie hlavné, klarinet medzi ne nepatrí, dostáva oveľa menej príležitostí.

Je to vlastne paradox – klarinet je mimoriadne flexibilný nástroj a v priebehu 20. storočia sa doslova „vyšvihol“ na úroveň, ktorá bez rozpakov môže plnohodnotne konkurovať husliam alebo klavíru…

Môže, no predsa len tu existuje určitá tradícia.

Prečítajte si aj: https://hudobnyzivot.sk/clanok/branislav-dugovic-plays-silvestrov-and-golijov a https://hudobnyzivot.sk/clanok/konvergencie-dugovic-martinez-caballer-biely-rumler-zwiebel-luptak-uhlikova

Hru na klarinete si aj vyučoval. Dokáže podľa teba súčasná klarinetová pedagogika na Slovensku pripraviť budúceho hráča na technické výzvy súčasnej hudby?

Klarinet na našich akadémiách sa učil – a asi sa aj doteraz učí – hlavne s myšlienkou, že študent bude zamestnaný v orchestri. Neviem teda povedať, či štúdium klarinetu u nás ide aj týmto smerom. Myslím si, že skôr nie – no to iba konštatujem na základe vlastnej skúsenosti a na základe stretávania sa s mladšími klarinetistami. Dnes sú však rozšírené techniky u dobrých mladých klarinetistov bežnou schopnosťou a nikto sa nad tým nepozastavuje.

Výhodou klarinetu je aj jeho veľká žánrová flexibilita – je prítomný v klasickej hudbe, v jazze, v klezmeri aj viacerých folklórnych tradíciách a dnes často dochádza k ich premiešavaniu. Predpokladám, že na toto ťa škola nijako nepripravila, že si sa medzi týmto vodami naučil plávať pomocou samoštúdia.

Štúdium na Slovensku týmto smerom vôbec nešlo. Samozrejme, keď chceš improvizovať na akordy, hrať iné žánre ako vážnu hudbu alebo niečo zložiť, musíš sa potrebné veci doučiť.

Ako si sa dostal ku klarinetu? Kedy si začal skúšať prekročiť hranice klasického kánonu smerom k iným žánrom?

Môj pradedko hral na klarinete v dychovke v Modre. Mal som výbornú učiteľku, ktorej manžel, pán Šeliga, bol prvým klarinetistom vtedajšieho Symfonického orchestra Československého rozhlasu. Jedinou chybou bolo, že som začínal na Es-klarinete, na ktorom sa hrá oveľa ťažšie a ktorý nie vždy ladí. Raz som ho aj zlomil, lebo mi to nešlo. (smiech)

V Modre som sa stretolaj s miestnym bluesmanom Jánom Dubanom, od ktorého som napríklad dostal platňu Tonyho Scotta, ktorému som neskôr nahral poctu v podobe LP Everyday Afterwork Music s Veronikou Vitázkovou a Matthiasom Loibnerom. Bolo to ešte v čase, keď neexistoval internet a veci neboli na dosah jedného kliku. Vďaka Dubanovi som prišiel aj k svojmu prvému platenému verejnému hraniu, keď som mal asi štrnásť. Hrali sme jazzové štandardy, na ktoré som už vtedy intuitívne improvizoval. Potom, po štyroch rokoch konzervatória, som nevedel improvizovať takmer do ničoho… No aj napriek pocitu, že konzervatórium nie je to, čo som si predstavoval, som ešte vždy dosahoval dobré výsledky: vyhral som súťaž, dostal možnosť účinkovať s orchestrom, bol som prijatý na VŠMU – čo vtedy nebolo také jednoduché ako dnes. Z desiatich uchádzačov vzali možno jedného…

Prvýkrát som mal pocit, že toto by som si vedel predstaviť do budúcnosti, keď sme s Danielom Matejom, jeho VENI ensemble a maďarským súborom Amadinda hrali Music for 18 Musicians Steva Reicha v Slovenskom rozhlase. Nebol to však úplne prvý kontakt so svetom súčasnej hudby; ten som zažil počas štúdia na VŠMU vďaka Mariánovi Lejavovi a združeniu Soozvuk. V roku 2005 sme dokonca boli rezidenčným telesom Ostravských dní novej hudby.

Keď si sa ocitol v tejto úlohe, nevyhnutne si sa musel vysporiadať s nárokmi hudby, na ktorú ťa škola nepripravila. Ako si sa zvládol túto konfrontáciu?

Bol to absolútny šok; za jazdy som sa musel učiť úplne nové veci – opäť v situácii, keď nebolo všetko dostupné na YouTube ako dnes. Igor Františák mi poskytol oxeroxované štúdie s multifónmi alebo štvrťtónmi, ktoré som rýchlo musel vstrebať, pričom okolo boli vyspelí, pokročilí hráči, napríklad basklarinetista Marco Mazzini. Ukázal mi, ako na basklarinete zahrať štvorčiarkované cis, o ktorom u nás nik ani nechyroval.

Okrem toho ťa zjavne priťahovala aj línia súčasnej hudby, ktorá síce bude obsahovať rozšírené hráčske techniky alebo otvorenosť formy, no zároveň v nej nejakým spôsobom bude prítomný pulz. Spomínam si, ako si na workshopy pre mladých hudobníkov v rámci projektu VENI ACADEMY v Košiciach priniesol prednahraté podklady s výrazným beatom. Ako na ne reagovali mladí účastníci – a ako starší kolegovia – lektori?

Mladí ľudia zareagovali dobre, z kolegov som mal pocit, že im beat nesedí, aj keď išlo o nepravidelný beat. Aj v časoch, keď som si hudobne príliš neveril, niekde „vzadu“ som cítil, že mám predpoklady stať sa komplexným hudobníkom. Stopercentne som vedel, že nebudem hráčom, ktorý iba odohrá noty, ktoré mu niekto postaví na pult. Bolo mi jasné, že napriek tomu, ako prebiehalo štúdium a aká u nás panovala situácia, sa musím dovzdelať aj v ostatných žánroch a pohybovať sa nad ich hranicami. Vedel som, že toto je moja cesta.

V istom momente si sa ocitol v dvoch paralelných svetoch súčasne: bol si členom Bergerovho tria, sústredeného najmä na súčasnú vážnu hudbu, a zároveň členom kapely Jany Kirschner. Ako došlo k týmto spoluprácam?

V Bergerovom triu som účinkoval s mojím strýkom, violončelistom Jánom Slávikom, s ktorým sme hrávali dávno predtým, podobne ako s Ladislavom Fančovičom, s ktorým som nahral aj svoj prvý štúdiový album. Asi po ôsmich rokoch spoločného hrania pre nás Roman Berger napísal trio a dovolil nám používať jeho meno.

K Jane Kirschner som sa dostal vďaka pozvaniu Jozefa Luptáka na nahrávanie albumu Moruša biela. Zišla sa tam skvelá zostava hudobníkov: Robin Mullarkey na basgitare, ktorý v súčasnosti hráva s Jacobom Collierom, Tom Skinner na bicích, ktorý má s Thomom Yorkom kapelu The Smile. Keď som počul túto rytmiku, hneď mi bolo jasné, že pôjde o niečo špeciálne. Nahrávanie bolo pre mňa úžasným zážitkom. Eddie Stevens pripravil aranžmány s klarinetom a basklarinetom, spomínal, že klarinet je jeho favoritom oproti saxofónu.

Odtiaľ viedla priama cesta k tvojim vlastným nahrávacím projektom, albumom Cross-Country Skiing, 10 Simple Melodies a Bang Bang Boogie Boogie…

Na poslednom z nich je Eddie Stevens snáď najviac prítomný, hrá na klavíri, Hammonde, Wurlitzeri, Fender Rhodes, Minimoogu a na ďalších klávesových nástrojoch.

Medzi 10 Simple Melodies som zachytil aj slávnu melódiu Giju Kančeliho z filmu Mimino…

Áno, je to tak. Okrem Kančeliho sú tam autorsky zastúpení Marián Lejava a Daniel Matej, podobne ako na Cross-Country Skiing. Na albume Bang Bang Boogie Boogie sú už všetky skladby moje.

Dá sa povedať, že v tebe už dávno driemal skladateľský potenciál, ktorý sa tu naplno rozvinul?

Moje prvé skladateľské pokusy sa udiali už dávno predtým. Na týchto troch albumoch sa okrem nových skladieb nachádzajú nápady staré niekedy dvadsať rokov.

Akú úlohu v ich realizácii zohral Eddie Stevens?

Zásadnú na albumoch Cross-Country Skiing a Bang Bang Boogie Boogie. Prvý sme nahrávali zavretí v štúdiu a potom sme ho možno desaťkrát odohrali koncertne. No pri tých nasledujúcich sme si navzájom posielali nahrávky. Bang Bang Boogie Boogie vznikal počas pandémie. Nahral som základný rytmus podľa metronómu, potom party klarinetov a basgitary. Eddie Stevens a Taru Alexander k nim následne pridali klávesy a bicie. Klarinety som teda nahrával bez harmonického podkladu a chvíľu som bol v pokušení nahrať ich inak, no už horel deadline a vykašľal som sa na to. (smiech)

Hudba z celkom iného sveta znie na albume Branislav Dugovič Plays Silvestrov & Golijov, ktorý vznikol vďaka spolupráci s festivalom Konvergencie. Spomínam si na živé predvedenie skladieb v bratislavských Klariskách v októbri 2023, ktoré bolo doslova extatické. Nech si už o hudbe Osvalda Golijova myslíme čokoľvek, jeho Sny a modlitby Izáka Slepého pre klarinet/basklarinet a sláčikové kvarteto od klarinetistu vyžadujú okrem perfektne zvládnutých zručností klasického hráča aj dobrý cit pre štýl klezmeru či východoeurópskeho folklóru a odvahu k hraničným polohám expresivity. Aká bola tvoja prvá konfrontácia so sólovým partom tejto kompozície?

Možno je lepšie, ak človek nie je úplne klasickým klarinetistom – ktorým som vtedy už ani nebol. Bolo to však nesmierne náročné. Mám vzťah k „folkovej“ polohe klarinetu, no tu boli veci ďaleko mimo tohto rámca. Napríklad znejúce štvorčiarkované e v parte basklarinetu – vysoko nad rozsahom nástroja a aj mimo hmatových tabuliek. Jediné šťastie, že dnes vďaka internetu dokážeš všetko nájsť za päť minút. No po prekonaní týchto ťažkostí som mal pocit, že mi táto hudba sedí a cítim ju. Aj preto som chcel, aby z koncertu vyšiel záznam – napriek rôznym ťahaniciam a tomu, že nie všetko vyšlo ideálne. Recenzent v Hudobnom živote to vystihol presne, keď napísal, že ak by sme na ňu hľadeli očami prísneho kritika, mohli by byť vznesené určité výhrady, no v tomto žánri nedokonalosti vlastne neprekážajú.

Stretol si sa predtým s niečím podobným?

Nie, bola to pre mňa absolútne nová skúsenosť. Prirodzene, musel som sa oveľa viac zoznámiť s klezmerom, kde je klarinet dominantný, počúvať starých emigrantov z východnej Európy, ktorí sa usadili v Amerike, vstrebať charakteristické stupnice, ohýbanie tónu, mikrointervaly. Opäť vďaka internetu bola situácia o niečo jednoduchšia, mohol som si vypočuť prednášku Davida Krakauera, ktorý skladbu premiéroval.

Pred dvoma rokmi si spustil projekt Bratislava Clarinet Day, jednodňový minifestival klarinetu. Čo bolo hlavnou motiváciou?

Vymysleli sme ho spolu s Nikolajom Nikitinom, ktorý sa v tom čase opäť začal vracať ku hre na klarinete. Zatiaľ sme ostali pri jednodňovom formáte. Chceli sme, aby sa konal vždy v máji, no to sa v tomto roku nepodarilo – vzhľadom na situáciu, ktorá panuje naprieč celým kultúrnym segmentom. Inými slovami: odborná komisia odporučila, Rada FPU zamietla… Presunuli sme ho teda na november.

Prečítajte si aj: https://hudobnyzivot.sk/clanok/bratislava-clarinet-day-rozozvuci-klarinety-v-slovenskom-rozhlase

Prvý ročník sa veľmi vydaril. S britskou violončelistkou Clarou Taylorovou a klaviristkou Kristínou Smetanovou sme pripravili projekt Clarinet Trios, Lesser Known or Forgotten, keďže trií s týmto obsadením existuje veľa a takmer nik ich nepozná. Naštudovali sme Trio g mol Wilhelma Bergera a chcem v tomto formáte pokračovať aj v budúcnosti. Aurum Clarinet Qurtet zahrali Zeljenku a premiéru nového diela Konstantina Ilievského a napokon Ronald Šebesta uviedol svoj sólový album Classic Malts.

Na druhý ročník zavítal vynikajúci maďarský klarinetista Balázs Rumy, ktorý s Alenou Hučkovou uviedol Sonátu pre klarinet a klavír Aarona Coplanda, a už spomenutá Anička Paulová z Prahy. Tá na basetovom klarinete v sprievode Slovenského kvarteta interpretovala Mozartovo Kvinteto A dur, čerešničkou na torte bola Ludománia Miloša Betka pre šesť klarinetov, vtipná skladba s performatívnymi prvkami.

V tomto roku na festival zavíta exkluzívny hosť, ktorého meno naznačuje, že nepôjde iba o klasickú hudbu…

Na Bratislava Clarinet Day 2026 príde Jiří Stivín. Je živou legendou, ktorá ešte v 80. rokoch chodievala do Bratislavy a usporadúvala workshopy pre deti. Na niekoľkých som sa aj zúčastnil, improvizovali sme; dokázal zahrať čokoľvek, čo si deti vymysleli. V ostatných rokoch som sa dostal k jeho platniam a napadlo mi osloviť ho. Popri flaute totiž vynikajúco hrá aj na basklarinete – s Tonym Scottom a Rudolfom Daškom nahral album Rozhovory, kde účinkuje na tenorsaxofóne a basklarinete, a výsledok je výborný.

Na úvod prednesie vlastný sólový set na rôznych nástrojoch, nasledovať bude naše trio s Borisom Lenkom a Jozefom Luptákom, ku ktorému sa Stivín vo viacerých skladbách pridá, aby zahral sóla. Pôjdeme od ľudových piesní cez autorské kompozície po skladby Davea Brubecka. Nebude to teda vážna hudba. Srdečne pozývam 25. novembra do koncertnej sály Domu hudby v Bratislave.

Pred takmer rokom si s Evou Šuškovou a Jozefom Luptákom vystúpil – v dosť nehostinných poveternostných podmienkach – na veľkom zhromaždení na Námestí slobody k výročiu 17. novembra. Podobne aj nedávno si spoluúčinkoval pri odhalení pamätníka Jánovi a Martine vo Veľkej Mači. Často zaznievajú hlasy, že hudba a politika sa nemajú miešať, že umelec má ostať apolitický. Ako to vidíš ty?

Som „dieťaťom 17. novembra“. Išiel som tam zahrať preto, lebo pôvodná myšlienka sa mi zdala dobrá (smiech). Samozrejme, človek má často pochybnosti, či to vôbec má zmysel. No ako inak môžem ako hudobník vyjadriť svoj občiansky postoj než tým, že niekam prídem a zahrám? Neznamená to, že by som bol spolitizovaný; často ani nemám rovnaké názory ako moji spoluhráči. Podobne aj pri pamätníku Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Bolo to vyjadrenie občianskeho postoja. Bol by som veľmi rád, keby sme žili v krajine, v ktorej na nikoho nebudú strieľať, už vôbec nie za to, že robil svoju prácu. Nič iné za tým nie je.