Konvergencie: Dugovič, Martínez Caballer, Biely, Rumler, Zwiebel, Lupták, Uhlíková
22. 9. 2023
Bratislava, Kostol klarisiek
Branislav Dugovič, Eduardo Martínez Caballer, Peter Biely, Daniel Rumler, Peter Zwiebel, Jozef Lupták, Romana Uhlíková
Konvergencie, Milhaud – Golijov
Židovské motívy mali na tohtoročných Konvergenciách silné zastúpenie, a to z dobrých dôvodov. Strašiaky z nie až takej dávnej minulosti – rasová či národnostná neznášanlivosť, antisemitizmus, hrubosť a nenávisť všeobecne – v našej krajine opäť hrozivo mátajú, najmä v dusnej atmosfére okolo volieb…
Obaja skladatelia zastúpení v programe večerného koncertu v bratislavských Klariskách Darius Milhaud a Osvaldo Golijov okúsili osudy emigrantov práve pre svoj židovský pôvod. Obaja boli zviazaní s krajinou svojich predkov a vytvorili diela inšpirované dejinami či bohatou duchovnou a kultúrnou tradíciou tejto krajiny – zhodou okolností aj pre komorné zostavy sláčikových nástrojov s účasťou jedného dychového nástroja. Na programe sa teda stretli Milhaudove Jákobove sny pre husle, violu, violončelo, kontrabas a hoboj so Snami a modlitbami Izáka Slepca pre sláčikové kvarteto a klarinet Osvalda Golijova. A je prirodzené, že v oboch sa stali stredobodom pozornosti práve dychoví sólisti, na ktorých charizme stojí a padá efekt oboch kompozícií.
V Milhaudovi to bol vynikajúci španielsky hobojista Eduardo Martínez Caballer. Bol dokonalým spiritus movens kvinteta, neúnavne viedol hlavnú líniu „nekonečnej“ melódie vznášajúcej sa nad mäkkou poduškou harmónie sláčikových nástrojov, bytostne francúzskej, v každom okamihu dýchajúcej oným pre autora typickým „stredomorským lyrizmom“.
Bolo úplne vedľajšie, že pôvodne išlo o hudbu k modernému tancu a na starozákonný námet. Bol to ten neopakovateľný, nádherný milhaudovský zvuk z povojnových čias, keď skladateľa už opustila chuť provokovať a experimentovať a skôr sa snažil po odznení drámy emigrácie opätovne nájsť životnú rovnováhu. Nedá sa povedať, že by hudba celkom nekorešpondovala s príbehom – známe epizódy Jákobovho sna s anjelmi zostupujúcimi po rebríku (vysoké registre tu sláčikárov trocha potrápili…) či jeho nočný zápas s anjelom, po ktorom dostal meno Izrael (bojovné fugato), skladateľ inteligentným spôsobom hudobne ilustroval, no jeho lyrizmus vládol nad všetkým.
Martínez Caballer sa v súčinnosti s kolegami (huslista Peter Biely, violista Peter Zwiebel, na poslednú chvíľu zaskakujúci za Martina Rumana, violončelista Jozef Lupták a kontrabasistka Romana Uhlíková) postaral o labužnícke zvukové hody, ktoré mali, na moje nemalé potešenie, svoje pokračovanie aj v nasledujúci večer.
Ťažiskom koncertu však boli Golijovove Sny a modlitby Izáka Slepca, rabína a kabalistického mystika z Provence (odkiaľ pochádzal aj Darius Milhaud) v troch častiach obklopených prelúdiom a postlúdiom. Zrejme nebudem jediný, u koho Golijovova hudba vyvoláva isté vkusové otázniky; pre mňa osobne sa „babylonský“ charakter jeho vyjadrovacieho jazyka pohybuje už kdesi pri hraniciach gýča, na druhej strane, dobre rozumiem, že je v ňom obsiahnutá niekoľkogeneračná skúsenosť Golijova a jeho predkov s nie vždy dobrovoľným svetobežníctvom – z Rumunska do Argentíny, odtiaľ do Ameriky aj Izraela – s nutnosťou byť doma všade a vlastne nikde…
Tak sa aj Izákove Sny a modlitby snažili chvíľu hovoriť symbolicky v aramejčine, potom v jidiš, potom v hebrejčine, chvíľu sa snažili byť klasickou európskou „komorinou“, chvíľu zasa rumunským folklórom a o čosi častejšie aj východoeurópskym klezmerom. To, čo v nich ako hlavný protagonista predviedol Branislav Dugovič, striedajúci dva klarinety a basklarinet, je ťažké vystihnúť slovami. Jeho klarinet musel napodobovať spev kantora v synagóge, potom sa prevteliť do nástroja klezmerového muzikanta na bujarej židovskej zábave, emotívne kvíliť, nariekať, stonať, výskať aj nežne ševeliť, jednoducho, siahnuť na dno rezerv svojho farebného, dynamického aj výrazového arzenálu.
Pri úctyhodnej dĺžke diela a pod štýlovým oranžovo‑modrým nasvietením pomocou výdatne „výhrevných“ reflektorov, čo ku koncu muselo znamenať už totálne prepotenú košeľu aj nohavice, Dugovičovo predvedenie by som neváhal – pri všetkom rešpekte k práci, ktorú vynaložili jeho spoluhráči (okrem spomenutých aj huslista Daniel Rumler) –, označiť za inštrumentálny výkon roka. Najmä vďaka nemu totiž išlo o večer, na ktorý jeho účastníci budú ešte dlho spomínať…