Rigoletto so Slávkou Zámečníkovovu

Opéra Bastille sa vlani v  decembri znova vrátila k  inscenácii opery Rigoletto z  pera režiséra Clausa Gutha z  r. 2016. V  druhej sérii v  máji a  júni 2025 v  nej debutovala slovenská sopranistka Slávka Zámečníková. Inscenácia nemeckého tímu tvorcov sa ustálila, ale keďže vzbudila rozpačitú reakciu, kritika si kladie otázku, prečo sa k  nej vedenie divadla vrátilo.

Slávka Zámečníková vzbudila mimoriadnu pozornosť. Gilda je po predvlaňajšom úspechu Musetty v  Parížskej opere ďalším krokom vpred v  jej kariére.

Rigoletta som videla po tom, čo sa kritika vo veľkom sústredila práve na ňu ako na najväčší objav inscenácie. Prirovnanie ku Callasovej a  Scottovej si v  plnej miere zaslúži. Lyricko-koloratúrnu postavu Gildy spievala s nadhľadom nad každým tónom, frázou, dynamikou a  ozdobami, má skvelé legato, ľahučké trilky a zvučný hlas, zamatový v  nižšej polohe, prierazný vo vysokej, bezproblémovo dosahuje des v  dynamike, aká je predpísaná. Publikum jasalo. Jej Caro nome, ale aj duetá s  Rigolettom (Piangi fanciulla), v  ktorých akoby niesla umelecké bremeno za dvoch umelcov, našťastie, masívne podporovaná skvelým orchestrom na čele s  talianskym dirigentom Andreom Battistonim, nenechali nikoho na pochybách, že ide o  mimoriadny zjav. Objavuje sa v jednoduchých bielych šatách, neskôr v  bledomodrom kostýme a chlapčenskom prezlečení a v scéne zomierania je znova v nevinnosť zdôrazňujúcich bielych šatách. Spieva áriu o láske, doťahujúc frázy a  prežívajúc ich obsah s výrazom mimoriadne citlivej mladej ženy a tlmočiac krásu hudby, túžbu a lásku. Keď ju vojvoda zneužije, lezie hore schodmi, dotvárajúcimi scénu v  tomto obraze a jej žiaľ akoby rástol s počtom schodov, ktoré prekonáva. Je mimoriadne presvedčivá, aj keď vysvetľuje otcovi, čo sa stalo. Spieva áriu Tutte le feste a publikum zatajuje dych a  aj obvyklé kašľanie utíchne. Slávka Zámečníková vyzerá a  koná ako stelesnená dobrota a  ešte i v  momente smrti, keď už pôsobí, akoby by bola v  inom svete, sugestívne  vyspieva každé pianissimo.

Po deviatich rokoch ožíva na javisku Opéry Bastille obrovská kartónová krabica, jednoduché a  lacné riešenie, ktoré je azda dôvodom na  pravidelný návrat inscenácie na javisko. Je to i  sociálny rozmer tejto inscenácie, ktorý jej dovoľuje zotrvať. Miesto pre marginalizovaných, ale aj láskavý komentár tvorcov a interpretov, rovnako ako to bolo v  čase Victora Huga, ktorý sa pre pranierovanie sociálnych tém musel ako rebel uchýliť do exilu.

V  aktuálnej staggione inscenácie boli réžia a  scéna odľahčené od niektorých momentov, provokujúcich zaužívané schémy. Základný tvar však zostal nezmenený, model konfrontácie dvojíc postáv i náznakové kostýmové exkurzy z obdobia Shakespeara. Práve alžbetínska epocha inšpirovala tvorcu drámy Kráľ sa zabáva Victora Huga, podľa ktorej vzniklo libreto. Objavuje sa kabaret 30. rokov minulého storočia. Počas dojímavého zboru Zitti, zitti zbor kľačí na kolenách ako pantomíma v čierno-bielych elegantných kostýmoch. Pantomický je aj zbor tancujúci na schodišti, ktoré dominuje scéne v  druhom obraze 1. dejstva. Výjavy dopĺňajú videoprojekcie. Nevysvetliteľné zostáva, keď v  jednej z  nich dievčatko v  pozadí scény beží po lúke, azda závan slobody?

Príbeh je známy, operu objednalo divadlo La Fenice v  Benátkach, v  tom čase kontrolované rakúskou mocou, ktorá nepripustila kritizovanie kráľa (hoci išlo o Françoisa I. z doby Shakespeara). Hugo s  libretistom F. M. Piavem zmenili kráľa na vojvodu z  Mantovy. Známe sú aj historky zákazu posteľnej scény s Gildou i názvu opery La maledizione (Prekliatie), dodnes vzbudzujúce chvenie svojou aktuálnosťou, pripomínajúcou zásahy moci. Verdi tak musel prijať názov Rigoletto, zdrobneninu francúzskeho „rigolo“ – smiešny. Pre Francúzov celkom zrozumiteľné pomenovanie.

Réžia konfrontuje postavy medzi sebou – počas predohry sa objavuje zostarnutý Rigoletto, skvelý francúzsky činoherec Henri Bernard Guizirian, ako bezdomovec. Má byť protipólom mladého Rigoletta na scéne. Bezdomovec drží v  rukách kartónovú krabicu a  vyťahuje z  nej spomienky. Dominujú v  nej zakrvavené biele šaty, ktoré naznačujú celú drámu. Tak má aj veľká krabica tvoriaca scénu dvojníka. Rigolettovým dvojníkom je aj Sparafucile (Alexander Tsymbalyuk so zvučným basom). 
Rigoletto gruzínskeho barytonistu Georga Gagnidzeho, vyhľadávaného predstaviteľa tejto postavy na celom svete, nemá hrb, je v  modernom oblečení a  iba s  plášťom klauna, ktorým zahalí Gildu po jej zneuctení. Pôsobí rozorvane, zlyhávajúci hlas zachraňuje divadlom, a  tak jeho postava naozaj trpí nielen z  podstaty svojej roly, ale aj pre indispozíciu.

Tvorcom sa podarilo vytvoriť drámu otca, ktorý žije dvojitým životom, aby presakovala zvnútra jeho srdca a  duše a  aby bola vyjadrená v  každom geste a  tóne. To plne korešponduje s  Verdiho poňatím tohto diela. Veď práve Rigolettom sa začína skladateľovo dôležité tvorivé obdobie, keď sa opera pre neho stáva najprv dejiskom drámy, až potom hudby.

Vojvodu spieval ruský tenorista Dmitry Korchak, ktorého Paríž obľubuje pre zvučný hlas s  pekným timbrom. Kým spieva áriu La donna e mobile, pred hostincom defilujú subrety. Dueto s  Gildou bolo pekné, ale v  umelcovom hlase bolo vo výškach cítiť únavu.

Gilda Slávky Zámečníkovej v bielom odeve, evokujúc postavu dcéry menom Blanche (Biela), sa konfrontuje s dynamickou Maddalenou (skvelá Justina Gringytė) v  čiernom korzete. Má protipóly aj v  troch baletkách, znázorňujúcich ju ako dieťa, adolescentku a  ako dospelú. To sú dojímavé obrazy, rozohrávajúce prázdnu, často napriek kartónovému obalu ušľachtilo pôsobiacu scénu.

Režijne najsilnejším je v  parížskom Rigolettovi moment zomierania Gildy. Nie je hodená do vreca, ale kým padne, po javisku kráča. Počas záverečného srdcervúceho dueta otca a  dcéry Lassu in cielo zavládlo hrobové ticho, ktoré sa po dlhšej pauze premenilo na nekonečné ovácie.

Giuseppe Verdi

Rigoletto 


Dirigent: Andrea Battistoni


Réžia: Claus Guth

Scéna: Christian Schmidt


Rigoletto: George Gagnidze

Gilda: Slávka Zámečníková

Vojvoda z  Mantovy: Dmitry Korchak

Orchester a  zbor Opéry Bastille

Paríž

Opéra National de Paris

9. 4. 2016 (premiéra)

3. 6. 2025 (recenzovaná repríza)

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 06/2025.)