Rétorika, tanec a gesto...

Slovenský huslista, pedagóg a odborník na historickú interpretáciu PETER SPIŠSKÝ, žijúci vo Švédsku, si počas posledného účinkovania v  Bratislave na Dňoch starej hudby našiel čas aj pre Hudobný život. Vznikol príznačne spontánny rozhovor, okorenený jeho typickým humorom. Spomienky na Bohdana Warchala, prvotné prekvapenie zo súboru Musica aeterna, štúdium vo Švédsku, kde sa učil rozprávať hudbou, ale aj postreh, že na starú hudbu nie je nikdy neskoro, ale ani priskoro... 

Tohto roku si pripomíname 95 rokov od narodenia Bohdana Warchala. Prebudil váš záujem o starú hudbu on alebo je to zásluha niekoho iného?

Veľmi som sa tešil, že som sa dostal do triedy Bohdana Warchala. Páčil sa mi jeho Slovenský komorný orchester a  myslel som si, že všetci hrajú barok tak ako „warchalovci“. Nevedel som nič o súbore Musica aeterna ani o  Albrechtovom dome, kde sa barokisti schádzali. Raz ma Miloš Valent zavolal na skúšku Musicy aeterny. Začali tak „čudne“ hrať a hovorili mi: „Nevibruj, toto hraj kratšie, toto dlhšie.“ Úplne ma poplietli a ponúkli mi ako študentovi VŠMU polovičný úväzok. Musica aeterna vtedy pôsobila pod Slovenskou filharmóniou. Hovorím si, čudne hrajú ten barok, ale peniaze sú peniaze. (smiech) Dostať sa k warchalovcom bolo ťažké, tak som to skúsil s  Aeternou.  Netrvalo však dlho a historicky poučená interpretácia ma hlboko oslovila. Po niekoľkých rokoch v Aeterne som sa dostal na štúdium starej hudby vo Švédsku.

Vaše štúdium vo Švédsku bolo asi zásadným krokom. Predsa len, čo vám dalo štúdium na Slovensku?  

Navždy zostanem vďačný mojim husľovým pedagógom Márii Karlíkovej, Bohdanovi Warchalovi a Anne Hölblingovej. Na technický aj hudobný základ, čo som u nich získal, som sa vždy mohol počas svojej kariéry spoľahnúť a vyvíjať sa ďalej.  Mojou prvou veľkou orchestrálnou skúsenosťou počas štúdia na VŠMU bol Mládežnícky orchester Gustava Mahlera s Claudiom Abbadom v rokoch 1987–1991. Dva týždne sa cvičilo pod vedením koncertného majstra Viedenských filharmonikov a potom sme mali dve turné za rok po Európe. Abbado a  mahlerák bol krásny, ale „nebezpečný“ zážitok. Uvedomil som si, ako sa dá robiť hudba aj v  symfoňáku, ale aj to, že také ideálne podmienky v normálnom symfonickom orchestri neexistujú. Aj preto som si vybral barok. V symfonickom orchestri sa o  ničom nediskutuje, nie je na to čas. Tam je každému všetko jasné, hrá sa podľa tradície. Barokové zoskupenia ponúkali, naopak, množstvo otázok, debát, experimentov.  

Ako sa neskôr vyvíjalo vaše štúdium huslí?  

Moje štúdium vo Švédsku začiatkom deväťdesiatych rokov pokračovalo trošku v bratislavských schizofrenických šľapajach. Cez týždeň som si cibril modernú techniku u profesora Alexandra Fischera a počas víkendov som navštevoval barokové workshopy s barokovým ansámblom Tragicomedia, vedeným Stephenom Stubbsom. Bol som nadšený z týchto skúseností. Pochopil som, že nestačí mať perfektnú výslovnosť (zvuk) cudzieho (barokového) jazyka. Naučil som sa v tomto jazyku dorozumieť, aktívne komunikovať, chápať podstatu a improvizovať.  

Dnes sa stretávame s rôznymi prístupmi k interpretácii starej hudby...

Barokistov delím na hráčov idúcich po zvukovosti (soundists) a tých, čo hľadajú gesto (gesturists). Pre každého hudobníka je dôležité spoznať gestický kontext textu, jeho význam, afekt, pulz. Nielen zvukové kategórie, ako forte – piano, akcent... V hudobnej praxi existuje nekonečné množstvo odtieňov pián a forte v závislosti od vyslovovaného slova. Pocit deklamácie textu sa musí pretaviť do hrania. Najlepším spôsobom preniknutia do podstaty barokovej hudby je hrať s tanečníkmi, hercami a spevákmi, spolupracovať aj s inými druhmi umenia, dokázať ich vnímať, naladiť sa na nich. Ja osobne vyhľadávam súbory, ktoré hrajú takýmto gestickým spôsobom, a  nielen tak, že „zapíšme si, že v takte XY na prvej dobe je dlhá“.

Historicky poučená interpretácia starej hudby je založená aj na štúdiu dobových traktátov, z  ktorých môžeme načerpať relevantné historické informácie, tie sa však nedajú zahrať. Slúžia len na poučenie, ako sa dá hudba hrať lepšie. Niektorí muzikanti v historických informáciách uviaznu. Akoby tá historickosť bola cieľom hudby. Občas žartovne poznamenám, že „historická“ interpretácia niekedy prerastie do „hysterickej“ interpretácie. Historická informácia sa musí spojiť s hudobným cítením. Ak necítim v tele charakter a  energiu menuetu alebo bourrée, tak mi žiaden traktát nepomôže. O prevtelení textu a tanca do hrania som písal aj vo svojej dizertačnej práci. Hráč má vo svojom inštrumentálnom prejave rozprávať a tancovať. Mimochodom, myslím si, že keby sa môj profesor Bohdan Warchal narodil o generáciu neskôr, určite by hral na barokových husliach. Priviedol by ho k tomu jeho neomylný hudobný inštinkt. A určite by hral barok gesticky, nie ako soundista.

Musica aeterna, tak ako aj iné barokové zoskupenia koncom 80. rokov, hľadala barokový zvuk, ktorý sa mal vymedziť voči modernému zvuku: kratšie, rýchlejšie, málo alebo bez vibrata – akoby negatívne voči tomu, čo bolo vtedy moderné, bežné... Myšlienky tanca a gesta však nenechali ani v Aeterne na seba dlho čakať. Aj v tradičnom koncepte interpretácie by sa našli prvky soundizmu a gesturizmu: huslisti ako Oistrach a Zukerman udávali trend moderného husľového zvuku. Zukerman dokonca ako keby uviazol v  magickosti vlastného zvuku.  Naopak, Oistrach alebo Gidon Kremer sa nezastavili pri zvuku. Ich hra uchvacovala hudobnými gestami a myšlienkami. 

Aj vy ste boli najprv pod krídlami ruskej husľovej školy, ale rozhodli ste sa pre barok…

Dnes som považovaný za barokového experta a vyučujem historickú interpretáciu na dvoch vysokých školách. V časoch, keď som študoval, bola medzi barokistami a modernistami železná opona. Na Malmö Academy som u profesora Fischera absolvoval s  Prokofievovým koncertom s Malmö SymfoniOrkester, čím som si získal ich dôveru ako huslista. Viacerí profesori a muzikanti z orchestra sa ma pýtali, prečo robím barok, veď „nemusím“. Odpovedal som, že ja ale chcem. 

Keď som ich neskôr zavolal na môj barokový koncert, po koncerte mi hovorili: „To predsa nemohli byť barokové husle!! To bolo čisté, swingovalo to, muzikantsky to bolo dobré.“ Práve podobné predsudky a tá zaslepená viera modernej husľovej školy vo vlastnú tradíciu ma podnietili hľadať iné prostredie pre moje hudobné pôsobenie. Našiel som ho už na Slovensku v  Musice aeterne, ale aj v  súbore pre súčasnú hudbu VENI ensemble, kde sa zastaralé pravdy a rutiny spochybňovali a kde odpovede vždy viedli k novým otázkam. Ako to raz môj priateľ, klarinetista Ronald Šebesta pri pive láskavo, ale aj s dávkou sebairónie zhrnul: „Nám ide hlavne o to ‚hľadačstvo ‘ “.

Veľakrát sa stretávame s názorom, že barok hrajú najmä interpreti so slabšou technikou…

Aj mne zvykli posielať do triedy slabších huslistov, ktorí sa zaujímali o historickú interpretáciu. Síce vedeli, čo je hemiola a appoggiatura, ale bez zvuku a techniky sme sa nikam nepohli. Vivaldiho koncerty sa bez techniky hrať nedajú... Povedať „tu máte barokové husle a barokový sláčik, takto má barok znieť“, to je slepý materializmus. Až keď nástroj technicky ovládnete, môžete hovoriť o  nejakom barokovom zvuku. Aj z traktátov Leopolda Mozarta a Giuseppe Tartiniho sa dozvedáme, ako zdôrazňovali technickú výbavu. Ich technické cvičenia – či už sláčikové alebo pre ľavú ruku – nezaostávajú v ničom za modernou školou Ševčíka alebo Galamiana.

Keď za mnou prídu na hodinu študenti od iných kolegov so svojím moderným nástrojom a vlastným zvukom, ja ich osobný zvuk nemením a „nebarokizujem“. Snažíme sa pochopiť rétorickú štruktúru skladby, zapojiť do rytmického cítenia prvky tanca a reči. Kolegovia profesori sú radi, že sa interpretácia ich zverencov niekam posunie a inšpiruje a skladbe teraz viac rozumejú. 

Kedysi platilo: najprv dokonči školu a  až potom môžeš začať hrať na barokových husliach. To je to isté, akoby niekto radil hovoriť do tridsiatky iba po slovensky a až potom sa začať učiť cudzie jazyky. Moja generácia takýmto prístupom zmeškala v živote veľa vlakov. Našťastie, mladí muzikanti dnes ovládajú viacero svetových rečí aj hudobných štýlov a  budujú si svoje individuality slobodne. V  Kodani na modernom oddelení máme každý týždeň hodiny historickej praxe na moderných nástrojoch. Chceme podchytiť mladých talentovaných študentov s dobrou technikou, aby si našli cestu k  historickej interpretácii a niektorí aj k barokovým husliam.

Ako približujete barokovú hudbu najmladšej generácii?

V Dánsku na København Musikskole robievame s Concerto Copenhagen každoročne jeden projekt s  ich talentovou triedou MGK (Musikalsk grundkursus), čo je  troj- alebo štvorročný intenzívny vzdelávací program pre nadaných mladých hudobníkov, ktorí si plánujú podať prihlášku na vyššie hudobné štúdium. Ide o špeciálny a zaujímavý proces, počas ktorého uvádzame dvanásť- až pätnásťročných mladých muzikantov do sveta historickej interpretácie. Dá sa to len cez hudbu. Darmo by som im citoval Quantza… Keď títo mladí hudobníci prídu na konzervatórium, radi  sa zúčastňujú na mojich workshopoch s barokovým orchestrom. Preto som presvedčený, že so starou hudbou netreba čakať. Hovorí sa „early music – never too late“, ja by som dodal aj „never too early…“

Aký je váš vzťah k súčasnej hudbe?

Ešte počas štúdií v Bratislave som bol zakladajúcim členom súboru VENI pod vedením môjho dobrého priateľa Daniela Mateja.  Vo Švédsku som bol členom súboru Ars nova. Vždy sa mi to spájalo – stará a súčasná hudba – snaha pochopiť dielo skladateľa, ktorý už nežije a zároveň interpretovať diela žijúcich skladateľov. Tvorivý dialóg so súčasným skladateľom či skladateľkou vždy inšpiroval aj môj abstraktný dialóg s Händelom či Bachom. Pri Bachovi, samozrejme, len v tichosti a s úctou počúvam, s Händelom si aj zavtipkujem. (smiech)

Má „barokový“ prístup čo povedať aj interpretácii hudby 19. a 20. storočia?

Speváci ma často oslovujú, či im môžem pomôcť aj s Wagnerom alebo Janáčkom. Cítia, že ten gestický prístup z baroka je aplikovateľný aj na neskoršiu hudbu. Rétorika, tanec, gesto a deklamácia textu sa barokom nekončia. Vyžaduje ich aj interpretácia Wagnera či hudby 20. storočia. Romantika je komplexnejšia než barok, ale princíp textu, gesta a tanca zostáva platný, hoci v akejsi abstraktnej rovine.  

Na tohtoročných Dňoch starej hudby ste hosťovali v  súbore Le nuove musice, hrali ste diela Samuela Capricorna. Stretli ste sa s  jeho hudbou už predtým?

Capricorna poznám už z aeterňáckych čias. Je to veľmi krásna a svojská hudba. Hoci charakter jeho hudby neviem zverbalizovať, cítim, že má svoj špecifický jazyk a svoje vlastné capricornovské korenie.  

Čo chystáte do budúcna na severe Európy? 

Po tohtoročnom augustovom festivale Confidencen Opera & Music Festival v Štokholme, kde predvediem ako umelecký vedúci festivalu a  dirigent Mozartovu operu Don Giovanni, stihnem ešte aj niektoré letné festivaly v  Dánsku s mojím ansámblom Camerata Øresund. V  októbri sa vrátim do Osla, kde na festivale Oslo Early vediem nórsky orchester Barokkanerne. Do Štokholmu opäť prídem na jar, od huslí budem dirigovať Vivaldiho L’Olimpiad vo Folkoperan.  

Kedy vás najbližšie uvidíme na Slovensku?

Vždy sa na Slovensko teším. Pravidelne hrám s Milošom Valentom a s jeho súborom Solamente naturali. S Milošom sme pobehali už kus sveta a vždy sa ním inšpirujem, či už pri hraní alebo v dlhých rozhovoroch nielen o hudbe. V septembri prídeme s Concerto Copenhagen a  spomínanou Talentovou školou MGK Kodaň na pozvanie Igora Valentoviča uzavrieť letnú časť festivalu Domus & Hortus artis 2025.  

Na záver – čo by ste popriali mladým slovenským hudobníkom?  

Držím palce všetkým neoblomným „hľadačom”, odvážnym hudobníkom a umelcom, ktorí sa vydali na vlastnú cestu, mimo tradičných inštitúcií, mimo vyšliapaných chodníčkov. Vaše koncerty, festivaly, nahrávky a iné iniciatívy robia dobré meno slovenskej hudobnej komunite. Už sa teším, ako si spolu zahráme dobrú muzičku! 

Peter Spišský (1966)

Študoval hru na husliach na bratislavskom Konzervatóriu v triede Márie Karlíkovej, na VŠMU pod vedením Bohdana Warchala a Anny Hölblingovej. Venuje sa predovšetkým interpretácii starej hudby. Bol členom súboru Musica aeterna, spolupracuje so súborom Solamente naturali a Le nuove musiche. Študoval na Music Academy Malmö vo Švédsku. V  súčasnosti žije vo švédskom Malmö a pôsobí aj v Dánsku. Je koncertným majstrom popredného európskeho súboru starej hudby Concerto Copenhagen, s ktorým absolvoval množstvo koncertov a  realizoval početné nahrávky starej hudby v  spolupráci s uznávanými dirigentmi (Lars Ulrik Mortensen, Paul Hillier, Andrew Lawrence-King, Alfredo Bernardini). V  r. 2010 založil súbor Camerata Øresund, ktorého členmi sú mladí interpreti zo Škandinávie. Pravidelne spolupracuje s  telesami ako Barokkanerne z Osla, Finnish Baroque Orchestra, Tallinn Chamber Orchestra, Festspiel Orchester Göttingen, Boston Early Music Festival Orchestra. Od r. 2023 je umeleckým vedúcim Confidencen Opera & Music Festival v Štokholme, kde každý rok diriguje operné predstavenia v spolupráci so svetoznámymi režisérmi (J.  Ph.  Rameau: Dardanus – réžia Gilbert Blin; W. A. Mozart: Don Giovanni – réžia Deda Cristina Colonna). Venuje sa aj pedagogickej činnosti na Musikhögskolan v Malmö, Det Kongelige Danske Musikkonservatorium v Kodani a vedie majstrovské kurzy po celej Škandinávii. Spôsoby interpretácie približuje aj na svojej stránke www.upsanddowns.se

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 07-08/2025.)