Päť premiér súčasnej slovenskej hudby v Košiciach
13. 11. 2025
Košice, Dom umenia,
Nová slovenská hudba
Štátna filharmónia Košice,
Maria Taytakova, Branislav Dugovič, Marián Lejava
Krajči – Lučenič – Machajdík – Szeghy – Kolář
Sychravý november v našich zemepisných šírkach sa nespája len s každoročným pripomenutím udalostí roku 1989, ale aj s festivalmi súčasnej hudby. A to aj v Košiciach. Aj tento rok sa jeden z koncertov festivalu Nová slovenská hudba uskutočnil vo východoslovenskej metropole, a to s veľmi pozoruhodnou dramaturgiou. Štyria skladatelia a jedna skladateľka, rôzne generácie od šesťdesiatnikov po tridsiatnika a najrôznejšie autorské poetiky. Košická filharmónia sa s tradičnou zodpovednosťou a spoľahlivosťou zhostila úlohy odpremiérovať nie vždy jednoduché partitúry, vo výklade a interpretácii čoho jej výdatne pomáhal osvedčený špecialista, dirigent Marián Lejava. Nezabudnime, že štyri z piatich kompozícií (s výnimkou Offertoria od Iris Szeghy) predstavovali svetové premiéry.
Poďme po poriadku. Majestátne plechové fanfáry Ouvertury jubilea Mirka Krajčiho, napísanej pôvodne k 80. výročiu založenia Slovenskej technickej univerzity, ideálne naladili poslucháča na vyše hodinový prúd súčasnej hudby. Ide o skladbu v takmer neoromantickom duchu, s kontemplatívnym stredným dielom a vo veľmi voľne chápanej trojdielnej forme. Jasné orchestrálne pleno sa striedalo so zábleskmi melanchólie a sólami dychových nástrojov, čo do istej miery navodilo predstavu organového chápania a „registrovania“. Nešlo tu o tradičnú motivickú prácu, skôr voľné asociatívne rozvíjanie, ekonomicky úsporné a s perfektne vygradovaným záverom – všetky ostatné diela na programe sa končili v pianovom rozplynutí do ticha.
Po abstraktnom úvode nasledovala programová hudba par excellance: diplomová práca čerstvého absolventa kompozície VŠMU Šimona Lučeniča Melodia das Ondas Eternas pre sláčikový orchester. Autor sa snažil vykresliť pohyby zvukových a expresívnych vĺn na rozčerenej morskej hladine, a síce prostriedkami minimalizmu a repetitívnosti. Skladbe nechýbala transparentnosť a stavebná jasnosť, ale ani dynamizmus „klopkavého“ rytmického ostinata, ktoré obohacoval množstvom mikroskopických dynamických oblúkov. Podobne ako Krajčiho predohra, aj táto „symfonická báseň“ netrvala viac ako desať minút.
Ďalšia kompozícia z pera v Nemecku žijúceho Petra Machajdíka už kalkulovala s dvojnásobnou časovou plochou. Deň, po ktorom ľudstvo zmúdrelo: ide o zamyslenie sa nad stavom vulgarizujúceho verejného diskurzu a reflexie „nelichotivej situácie bezbranných ľudí, utekajúcich zo svojich domovov“. Začiatok a koniec diela boli skôr meditatívne a neoromantické, kým v rozsiahlom strede kládol Machajdík dôraz na rozmanité perkusionistické schémy a budovanie dlhých, rytmicky zložito štruktúrovaných fráz, ktoré mi trochu pripomínali messiaenovský štrukturalizmus. Sklon k bombastickosti, spojený s vycibrenosťou inštrumentácie sa prelomil asi po dvoch tretinách – mohlo ísť v predstave poslucháčov o besnenie deštruktívnych živlov –, a dlhé doznievanie mohlo symbolizovať „deň, po ktorom ľudstvo zmúdrelo“. Veľkoleposť koncepcie tu bola spojená s určitou statickosťou výstavby, ktorá mohla na niekoho pôsobiť aj únavne.
Ako jediná bytostne atonálna skladba a zároveň jediná, v ktorej sa dostal k slovu ľudský hlas, zaznelo Offertorium od Iris Szeghy. Textovú zložku tvorí krátka apelatívna báseň Emily Dickinsonovej, márne volajúca po ochrannom ramene Spasiteľa. Poslucháči boli konfrontovaní zrejme s najmodernejším hudobným jazykom večera, čo však nevylúčilo dojímavú expresivitu tohto akoby žalospevu, koncepčnú jasnosť v podobe dvoch gradácií (jednej väčšej a jednej menšej) a s rezignovaným záverom. Nositeľmi výrazu boli najmä vysoké polohy sláčikov, nezabudnime pritom však na presvedčivé, technicky a intonačne pevné sólo sopranistky Marie Taytakovej, ktorá bravúrne zvládla aj najnáročnejšie melizmy uprostred srdcervúcich disharmónií.
Ako posledný sa k slovu dostal štyridsiatnik a rovnako nedávny absolvent kompozície na VŠMU Robert Kolář prostredníctvom skladby Sunflower Sutra pre klarinet a orchester. Opäť tu ide o programové dielo. Sunflower Sutra, báseň od Allena Ginsberga vyjadruje vieru, že aj v zničenom, industrializovanom svete zostáva v človeku nezničiteľné jadro krásy a duchovnosti. Báseň je zároveň protestom proti odcudzeniu aj povzbudením: skutočná ľudská podstata pretrvá i tam, kde sa zdá byť pohltená špinou civilizácie. Kolář sa pri reflexii tejto ušľachtilej výpovede neriadil plánom napísať koncertantné dielo, ale inšpiroval sa skôr koncepciou jemnocitného, zmysluplného, sofistikovaného dialógu sólového nástroja a orchestra v intenciách Berlioza a jeho Harolda v Itálii. Vytvoril magický, rozsiahly zvukový obraz (vyše dvadsať minút), v ktorom sa striedali žartovné, lyrické a v menšej miere dramatické plochy vrátane sugestívnej kadencie. Použil pritom náročný, motivicky extrémne fragmentovaný, nie však ortodoxne atonálny hudobný jazyk. Vnímanie uľahčili časté kontrasty medzi temnými a žiarivými farbami. Dôležitá úloha pripadla sólovej trúbke, ktorá symbolizovala Jacka Kerouaca. Treba pochváliť virtuózny a emocionálne presvedčivý výkon známeho klarinetistu Branislava Dugoviča. Pre optimalizáciu apercepčnej kondície poslucháčov (prízemie Domu umenia sa slušne zaplnilo) by však bolo vhodné pred poslednými dvoma skladbami na programe urobiť prestávku.
Koncert napokon ponúkol nielen pestrý prierez aktuálnou tvorbou, ale aj originálnu ukážku toho, ako dokáže súčasná hudba osloviť silou myšlienky, kvalitou remesla aj autentickým emotívnym obsahom.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 12/2025.)