OĽUN 2.0

Orchester ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu (OĽUN) na seba po mnohých rokoch upozornil vydaním nového albumu. Štúdiová snímka NEO jasne naznačuje, že teleso, ktoré v budúcom roku oslávi polstoročie, prešlo radikálnou zmenou personálneho obsadenia i estetického smerovania. O pozadí vzniku albumu aj fungovania orchestra hovorí jeho súčasný umelecký vedúci, huslista JÁN KRUŽLIAK ml.

Patrím k pamätníkom pôvodného OĽUNu; zažil som viaceré jeho vystúpenia a zachytil jeho rozhlasové nahrávky, no potom, približne po roku 2004, keď zaniklo inštitucionálne krytie zo strany Slovenského rozhlasu, sa mi zdalo, akoby sa po ňom zľahla zem. V akej podobe orchester fungoval po tomto období?

Okolo roku 2004 sa udialo viacero podobných vecí, napríklad Musica Aeterna aj Moyzesovo kvarteto prestali byť súbormi Slovenskej filharmónie, zrušil sa operetný orchester na Novej scéne. Značku Orchestra ľudových nástrojov stále „vlastní“ Slovenský rozhlas, no od spomínaného roku prestali byť jeho členovia platenými internými zamestnancami rozhlasu.

S orchestrom som bol v úzkom kontakte, pretože môj otec v ňom prakticky od jeho založenia hral druhé husle a tiež na ľudových aerofónoch. Po OĽUNe sa nezľahla zem, orchester funguje dodnes a má stále svojich poslucháčov, ktorí možno ani netušili, čo sa s ním administratívne udialo. Prešlo sa na model štyroch, v lepšom prípade piatich koncertov ročne. Orchester sa zišiel na troch-štyroch skúškach a išlo sa na pódium. Inými slovami, začalo sa fungovať na projektovej báze. A tento model fungovania pretrváva dodnes.

Kedy a ako sa zrodila idea, že by si viedol OĽUN? Existuje personálna kontinuita medzi pôvodnou a súčasnou zostavou? Ideová kontinuita, súdiac podľa nového albumu, ostáva už len v obrysoch…

Miroslav Dudík ma už pred viac ako desiatimi rokmi oslovil s otázkou, či by som nechcel v budúcnosti prevziať vedenie orchestra. Z tohto dôvodu ma aj pozýval účinkovať so svojou zostavou OĽUNu. Absolvoval som dva alebo tri koncerty, no filozoficky ani esteticky sa naše predstavy nezhodovali. Ja som sa venoval hlavne barokovej a súčasnej hudbe so Spectrum Quartett, čo robím aj dodnes. Idea prevziať OĽUN však nikdy nezmizla.

V roku 2020 pán Dudík na koncerte pri príležitosti svojej sedemdesiatky symbolicky odovzdal žezlo vedenia OĽUNu huslistovi Petrovi Uličnému, ktorý orchester viedol približne dva roky. Do zostavy orchestra pozval aj mňa, Zuzanu Pokornú, Stanislava Palúcha alebo Andreja Záhorca, Jána Krigovského a ďalších, no napriek mladšiemu a dynamickejšiemu obsadeniu orchester esteticky kopíroval staré princípy a dramaturgiu.

Čo ťa napokon presvedčilo, aby si prevzal vedenie OĽUNu?

Na sklonku roku 2022, po odchode Petra Uličného, som bol oslovený Mirkou Záhumenskou z Redakcie ľudovej hudby Slovenského rozhlasu, či by som s orchestrom pod mojím vedením odohral vianočný koncert. Presvedčilo ma, že sme dostali voľnú ruku vo výbere repertoáru i ľudí, s ktorými chceme hrať. Spolu s huslistom Andrejom Záhorcom, ktorý dnes pôsobí aj ako manažér telesa, sme oslovili najmä mladých muzikantov, ktorí majú vzdelanie z konzervatória alebo VŠMU, no zároveň majú folklór zakorenený hlboko v srdci a odmalička ním aktívne žijú. Volám ich „obojživelníci“; niektorí pochádzajú z dedín, vyrastali vo folklóre, no študovali klasickú hudbu a stali sa členmi symfonických orchestrov. Dokážu bez problémov čítať konvenčný aj súčasný notový zápis či používať rôzne hráčske techniky, ale zároveň rozumejú tradičnému ľudovému interpretačnému jazyku a vedia vyťažiť jeho charakter z notovej osnovy.

OĽUN je stále rozhlasovou „značkou“, no rozhlas orchestru neposkytuje inštitucionálne krytie. Akým spôsobom fungujete – z finančného a organizačného hľadiska?

OĽUN zastrešuje Rádio Regina, ktoré na základe nami navrhnutej dramaturgie a z toho vyplývajúceho obsadenia a rozpočtu, vyčlení financie. Ďalším dlhoročným partnerom je Spolok hudobného folklóru, ktorý žiada o rôzne dotácie a niektoré z nich pomáhajú finančne podporiť koncerty OĽUNu.

Rozhlas nám poskytuje priestory na skúšanie v prípade, že tam odohráme koncert. Neskúšame pravidelne, fungujeme projektovo vo viac-menej stabilnej zostave. Boli sme oslovení vystupovať aj mimo rozhlasu, no z ich strany vždy vzišla požiadavka, že rozhlas na tom nejako musí participovať, respektíve, že by sme nemali používať značku OĽUN mimo rozhlasu. Momentálne hľadáme riešenie tejto situácie. To znamená, že je zatiaľ takmer nemožné fungovať pod touto značkou samostatne, podobne ako to robí napríklad brniansky BROLN.

Nevidím iný spôsob ako projektové fungovanie, všetci členovia orchestra sú zamestnaní inde alebo ešte študujú, nedá sa pracovať inak, než sa stretnúť týždeň-dva pred koncertom a naskúšať program. Pravdepodobne aj pre toto sa Peter Uličný vzdal vedenia. Mal ambíciu skúšať pravidelne a aby bol orchester aspoň sčasti zamestnaný v rozhlase. Po dvoch rokoch pochopil, že sa to zjavne neudeje. Rovnakú ambíciu mám aj ja, ale rozhodol som sa ísť samostatnou cestou, nečakať, či nám rozhlas niečo dá, alebo nie. Nie je to jednoduché: Ako externisti sa najprv musíme prehrabávať v archívoch, zostaviť dramaturgiu, pripraviť rozpočet, určiť počet a termíny skúšok, zorganizovať hráčov. Dramaturgia je živým procesom, mení sa počas skúšok, pričom rozhlasová produkcia chce s veľkým predstihom vedieť presné počty hráčov a skladieb. Cítime veľký tlak – pritom Slovenskému rozhlasu ponúkame hotový produkt, dramaturgicky a organizačne pripravený v spolupráci s Andrejom Záhorcom a Mirkou Záhumenskou. Preto ma veľmi mrzí, že pri nahrávaní si zvukoví technici a režiséri neprajú, aby sme chodili do réžie a spolu s nimi pracovali na výslednom zvuku nahrávky koncertu či CD. Toto podľa mňa patrí kamsi do minulého storočia. Akékoľvek naše požiadavky či názory na zvuk a zvukovú estetiku považujú za podkopávanie svojej profesionálnej autority… Vnímam, že ich estetický prístup je viac symfonický, kým tu ide o orchester ľudových nástrojov, ktorý treba snímať kontaktnejšie. Aspoň taký je v súčasnosti trend.

OĽUN vznikol ako teleso zložené z profesionálnych hudobníkov, schopných štýlovo pokryť prakticky všetky regióny Slovenska a zahrať z nôt úpravy ľudových piesní prevažne zpera skladateľov klasickej hudby. Ako vlastne vznikala dramaturgia orchestra, ako sa rozširoval jeho repertoár?

Je to zložitá otázka. Model, ktorý spomínaš, fungoval hlavne po vzniku orchestra v roku 1976. Pre OĽUN písali zo začiatku klasickí skladatelia, ako Jozef Malovec, Miro Bázlik, Ladislav Burlas a ďalší. Ilja Zeljenka svoju skladbu Musica slovaca napísal na objednávku ľudovej redakcie v roku 1975 pre účely súťaže Prix de musique folklorique de Radio Bratislava. V archíve orchestra sa nachádzajú partitúry skladateľov, ktoré dokonca ešte ani neboli nahrané. Plánujem ich niekedy „vytiahnuť“, no to je zatiaľ hudba budúcnosti…

Samozrejme, pre OĽUN písali aj Ivan Dubecký, prvý dramaturg orchestra, Igor Bázlik, Tibor Andrašovan, Pavol Tonkovič či Svetozár Stračina, hoci neviem, ako sú vlastne vnímaní v obci klasických skladateľov. V každom prípade sú títo páni najváženejšími skladateľmi vo folkloristických kruhoch.

Vidím aj ďalšiu skupinu skladateľov-upravovateľov, niektorých aj bez skladateľského vzdelania, ktorých vysoká muzikalita a talent prirodzene priviedli k písaniu úprav ľudových piesní. Boli to prevažne aktívni hudobníci, ako Štefan Molota, ktorý stál pri zakladaní OĽUNu aj s Ondrejom Demom a Mirkom Dudíkom, môj otec Ján Kružliak st., Peter Parničan, Ján Gréner, Peter Jantoščiak a mnohí ďalší. Vytvorili desiatky, možno stovky úprav piesní a práve tie sa neskôr stali ťažiskom a jadrom repertoáru OĽUNu.

Od svojho založenia sa členovia OĽUNu stretávali o deviatej ráno – ako v symfonickom orchestri – a na pultoch ich čakali nové skladby. Dvakrát do týždňa, v utorok a v piatok,v štúdiu nahrali štyri alebo päť skladieb. Vznikol tak rozsiahly archív nahrávok, kde bolo všetko – od skladateľov klasickej hudby až po upravovateľov. Po roku 2000 však nastala určitá stagnácia, zrejme súvisiaca s procesmi vo fungovaní rozhlasu. Pravdepodobne vtedy sa skončila finančná podpora novej tvorby. Financie ovplyvňovali aj dramaturgiu. Veľké obsadenia Stračinových či Dubeckého kompozícií už boli cenovo nedostupné.

Upravovateľmi boli už len členovia orchestra; veci vznikali veľmi rýchlo a pre potreby aktuálnej príležitosti. Úpravy mávali často aj podobu legendy, podobali sa na zápis jazzových štandardov. Začalo to pripomínať produkciu menšej ľudovej kapely, čo by samo osebe vôbec nemuselo byť zlé. Zmenšenie orchestra z pôvodných trinástich hráčov na šesť- až sedemčlennú kapelu by odzrkadľovalo politicko-spoločenský vývoj, odrážajúci sa aj v novej estetike prístupu k hudobnému či tanečnému folklóru: od pôvodne symfonických úprav sa prešlo ku komornejším, upustilo sa od „spartakiádnych“ tancov, folklórne hnutie sa začalo ponárať do starých audio- a videozáznamov autentického folklóru z archívov SAV či rozhlasu, študovať výskumné terénne nahrávky Ondreja Dema, Karola Plicku alebo Svetozára Stračinu a mnohých ďalších, čo viedlo k zmene filozofie interpretácie ľudovej hudby a tanca. Vznikol tiež archív a Klub milovníkov autentického folklóru. OĽUN však na to nezareagoval a stále si zachovával veľkosť komorného orchestra. Takéto obsadenie v kombinácii s jednoduchšími úpravami začalo pôsobiť nesúrodo a zvukovo nesúčasne.

Bolo teda potrebné vyriešiť otázku repertoára. Ako sa udial posun k jeho podobe, zachytenej na albume NEO?

Keď som prevzal orchester, spočiatku som bol nútený siahnuť do notových archívov OĽUNu, odkiaľ som sa snažil vyberať skladateľsky aj aranžérsky podľa mňa kvalitné úpravy či kompozície s duchom autenticity. No bolo mi jasné, že ak sa chceme vydať novým smerom, musíme osloviť nových ľudí, aby napísali nové skladby. Podal som si grantovú žiadosť a dostal som peniaze na napísanie desiatich skladieb. Opäť som oslovil „obojživelníkov“, flexibilných hudobníkov a autorov so širokospektrálnym presahom, medzi prvými Stana Palúcha, ktorý síce nevyštudoval kompozíciu, no je to svojím spôsobom génius a k folklóru má veľmi blízko. Podobne Marcel Comendant.

Oslovil som tiež Pavla Bodnára, jazzového klaviristu, ktorého dcéra Ela Bodnárová je veľmi aktívnou speváčkou na pôde autentického folklóru. A aj mladšiu generáciu: Martin „Majlo“ Štefánik začínal ako jazzový klavirista, etabloval sa ako skladateľ, doslova sa zamiloval do folklóru. Skladateľku Barboru Mišíkovú som stretol náhodou; povedala mi, že práve pracuje s materiálom ľudových balád. Michal Paľko bol jasná voľba – skladateľ, cimbalista a fujarista pochádzajúci z Detvy. Celú svoju mladosť hrával s miestnymi kapelami a zároveň študoval kompozíciu na VŠMU. Boli sme spolužiaci. Popri klasickej kompozícii sa venuje židovskej hudbe a jej prepojeniu so slovenským folklórom. Marek Pastírik je ďalší skromný génius, vnímajúci hudbu cez saxofón a ďalšie dychové nástroje. Zistil som, že jeho láska k folklóru je obrovská a dobre pozná autentické nahrávky. Od začiatku vedel, čo chce napísať; jeho skladba je kombináciou veľkolepo pôsobiaceho orchestra a autentickej oravskej trojky: speváčka, huslista a gajdoš sú mladí ľudia, ďalší pokračovatelia autentickej ľudovej tradície na Orave. Kompozícia mi evokuje staršie skladby písané pre OĽUN v štýle Stračinu. Dvoma kompozíciami som napokon prispel aj ja. Takto sa utvorila dramaturgia albumu NEO.

Už pri pohľade na mená týchto autorov je zjavné, že pôjde o fúziu hneď niekoľkých žánrov. Popri našej ľudovej hudbe tu stretneme klasiku, minimal music, balkánsky folklór, prvky world music aj jazzu a súčasnej elektronickej hudby. Kde sa nachádza žánrové ťažisko a pre akú cieľovú skupinu je vlastne album určený? Inými slovami, kto je jeho ideálnym poslucháčom?

Ideálneho poslucháča vidím práve v generácii mladých folkloristov-autentikov. Myslím si, že rozumejú tejto hudbe aj žánrovým posunom, no zároveň v nej stále počujú ľudovú pieseň. Novosť a experiment im neprekážajú. Verím, že tento album by mohol zarezonovať aj u klasického publika. Staršia generácia folkloristov na skladby reagovala skôr zmiešane. Mne samotnému pritom čosi našepkáva, že toto asi ešte nie je úplne tá pravá cesta. Stále ju hľadám…

Nedávno som preto oslovil ďalšiu desiatku skladateľov, ale do anotácie som veľkými písmenami pripísal „ZEM – ZEMITOSŤ“, aby sa pri práci na skladbe zaoberali podstatou folklóru, aby sa snažili nájsť prvky a estetiku zemitosti, ktorá prináša do hudby onú pravosť. 

Keď sledujem vývoj súčasného folkloristického hnutia a jeho estetiky, nedáva mi zmysel, aby v orchestri päť huslistov spolu hralo hoci aj dobre nacvičenú transkripciu záznamu primáša z dediny a zároveň si zapisovali smyky a zjednocovali charakter ako v klasickom orchestri. Veď v tradičnej hudbe každé opakovanie znamená nový invariant. Pojem „orchester ľudových nástrojov“ predstavuje v tomto kontexte oxymoron.

Preto si myslím, že OĽUN by mohol a mal fungovať aj ako vynikajúco disponovaná kapela, schopná virtuózne zahrať autentický folklór, reprodukovať linku ktoréhokoľvek primáša, ale aj pridať vlastné vyššie štylizované varianty a variácie v danom regionálnom charaktere.

Druhá možnosť by mohla byť takpovediac výskumná, konceptuálna. Napríklad by na pódiu stáli tri kapely – slovenská, maďarská a poľská – a hrali by tie isté piesne, no každá po svojom, vo svojom jazyku, keďže práve na našom území existuje množstvo etnických prienikov.

Zároveň si viem predstaviť OĽUN ako špičkovú kapelu world music – pridajú sa perkusie, prvky jazzu, improvizácie, otvorených foriem… Keďže však nie sme zamestnaní ako členovia orchestra, podobné projekty budú vznikať len ťažko bez pravidelných skúšok, hoci tvoríme dobrú partiu a výborne si rozumieme.

Pri počúvaní albumu NEO vyvstane ešte jeden motív, ktorý v produkciách starej zostavy OĽUNu zrejme úplne absentoval. Sú ním politické odkazy. V skladbe SlovakAI Michala Paľka je to napríklad pripomínanie dátumu prvého transportu Židov zo Slovenska, v záverečných Tajných koreňoch Majla Štefánika zasa počujeme hlasy ľudí, ktorí otvorene hovoria o svojom rusínskom, nemeckom, židovskom, rómskom alebo chorvátskom pôvode, hoci všetci vyrástli na Slovensku. Možno to chápať ako apel v kontexte vyhlásení, že naša kultúra má byť „slovenská a žiadna iná“?

Presne tak to je. Aj preto sme túto skladbu zaradili na záver albumu aj koncertu, na ktorom sme album uviedli. Práve pred rokom vrcholili vyhlásenia tohto typu, toto je odpoveď na ne, ide o cielený odkaz. Som veľmi rád, že skladba vznikla. Majlo vychádzal z hry podpolianskeho primáša Dušana Berkyho a zakomponoval do nej vyjadrenia ľudí z podcastu venovaného minoritám. Aj Michal Paľko v tejto atmosfére vytvoril svoju trojčasťovú Postsedliacku symfóniu, v ktorej použil organ, tri školené speváčky a tri fujary v rôznych ladeniach, no partitúru dodal len niekoľko dní pred koncertom, takže sme ju nestihli naštudovať. Bola takisto politickým vyhlásením; použil tam ľudovým jazykom prerozprávané súčasné texty o sociálnych sieťach a politických témach.

Po odchode Ľuboša Machaja z postu generálneho riaditeľa vtedajšej RTVS o nás v rozhlase akoby nikto nemal záujem. Album sme vydali na vlastnú päsť, požiadali o granty, zaplatili skladateľov, muzikantov. Rozhlas sa oň nijako nezaujímal, nepropagoval ho na svojich stránkach či sociálnych sieťach, nepodporil ani vydanie fyzického nosiča. Museli sme si dokonca odkúpiť licencie na vlastné skladby, aby sme mohli splniť podmienky dotácie FPU a uverejniť ich na platforme Bandcamp – a to po približne dvadsiatich rokoch, keď sa v tomto smere nič nedialo…

Napriek tomu chcem Slovenskému rozhlasu poďakovať za pôdu pre ďalšiu existenciu Orchestra ľudových nástrojov. Tešíme sa z nového albumu a aj na najbližší koncert 17. 4. 2026 pri príležitosti Grand Prix Svetozára Stračinu, kde chceme uviesť nové skladby od Vladimíra Godára, Andreja Šebana, Lucie Chuťkovej, Mariána Zavarského, Martiny Kachlovej, Haimoni Balgavej a ďalších. Veríme, že sa podarí vydať aj druhé CD. V nasledujúcom roku si Orchester ľudových nástrojov pripomenie päťdesiat rokov svojej existencie. Dúfame, že ho oslávime koncertom aj s bývalými členmi a súčasnými kompozíciami.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 12/2025.)