Od Pärtovej meditácie k Beethovenovej výzve

20. 11. 2025

Košice, Dom umenia

Štátna filharmónia Košice, Zee Zee, Alexandar Marković

Pärt – Britten – Beethoven

Ďalší koncert cyklu A košických filharmonikov priniesol opäť zaujímavé impulzy. Poslucháči si mohli v úvode vychutnať krátku, šesťminútovú ukážku z tvorby Arva Pärta – Cantus in memoriam Benjamin Britten. Hlavná úloha pripadla sláčikovej sekcii a zvonom, ktorým velil výborne pripravený srbský dirigent, do Košíc často sa vracajúci Alexandar Marković. Interpretácia pôsobila sústredene a s citlivým budovaním typického pärtovského napätia medzi jednoduchým materiálom a hlbokým duchovným ponorom. Marković viedol orchester k striedmemu, no plastickému tvarovaniu dynamických vrstiev, vďaka čomu sa postupné zhusťovanie štruktúry rozvíjalo prirodzene. Filharmonici tak ponúkli vyvážené, disciplinované podanie, ktoré rešpektovalo meditatívny charakter skladby bez zbytočnej afektácie.

Vzápätí zaznela raritná lahôdka, jeden z málo hrávaných klavírnych koncertov 20. stor.  z pera Benjamina Brittena. Skladba vznikla v r. 1938, na začiatku autorovej kariéry; v r. 1945 ju mierne prepracoval a táto verzia dnes na koncertných pódiách dominuje. Ide však o zrelé, kompozične skvele zvládnuté a invenčne nápadité dielo v znamení syntézy neoklasicizmu a moderny. Štyri časti nereflektujú klasický sonátový cyklus, ale predstavujú žánrovo variabilný a charakterovo vyhranený konglomerát (čo nemyslím pejoratívne). Náladovo skladba oplýva mierne hrozivou iróniou, prvkami sarkazmu, agresivity, virtuozity a melanchólie, pričom rola orchestra je zvýraznená.

Čo sa interpretácie týka, hodnotím produkciu kladne, hoci s určitými výhradami. Najmä okrajové časti (tokáta a pochod) zneli miestami trochu ťažkopádne, chýbal mi aj väčší ťah, rozlet a jednota celku. Primárne nešlo o problém tempa, ale charakteru. Bolo jednoducho cítiť, že orchester s touto hudbou nebol dokonalo „zrastený“. Prekážali mi predovšetkým veľmi hlučné až divoké plechy, ktoré na seba vo fragmentarizovanej štruktúre krátkych motívov až príliš upozorňovali. Pritom čínska klaviristka Zee Zee podala vynikajúci výkon, vzorne sa vysporiadala s náročným textom, plným oktávových a brilantných chromatických pasáží – pravda, aj u nej som očakával o čosi presvedčivejší nadhľad.

Najviac sa mi páčili vnútorné časti, melancholicko-ironický valčík a introspektívne impromptu, v ktorých sa aktéri výborne zmocnili výziev na drobnokresbu i tvarovanie veľkých plôch. Klaviristka zaujala vzorne diferencovanou dynamikou i plastickým frázovaním, kým Marković pevne kontroloval základné zvukovo-výrazové atribúty. Zee Zee vďačnému publiku dopriala aj prídavok, Schubertovu pieseň Mlynár a potok z cyklu Krásna mlynárka v Lisztovej transkripcii. Až tu sa ukázal jej ohromný expresívny potenciál, schopnosť zahĺbiť sa do hudobného obsahu a poetická kreativita, ale aj krása tónu.

Nasledujúcu Tretiu symfóniu od Beethovena v podaní košických filharmonikov možno označiť za povinnú jazdu. Dnes, keď existujú stovky, ak nie tisícky nahrávok, a partitúra často zaznieva na veľkých i malých koncertných pódiách, je naozaj takmer nadľudskou výzvou stvárniť ju originálne, s plnou výrazovou silou i autenticitou. Počas prvej časti som sa cítil trochu nepokojný i nespokojný: až neskôr som si uvedomil, že problém mohol spôsobiť maličký, no predsa len citeľný deficit v rýchlosti tempa. Stačilo trochu viac sviežosti, švihu – avšak v tomto prípade sa musíme uspokojiť s konštatovaním, že integrita veľkých stavebných línií nezapôsobila stopercentne. Nepochybujem o profesionálnej muzikantskej vyspelosti hráčov ŠFK, o ich skúsenosti s repertoárovou klasikou, o čom presvedčili aj v tejto symfónii mnohokrát. Najviac ma uspokojilo podanie scherza s povestnými tromi lesnými rohmi, kde do seba zo stránky frázovania, tempa i zvuku všetko ideálne zapadalo. Pochváliť treba aj prekypujúcu energickosť dirigenta i orchestra vo finále či sublimáciu hlbokého smútku v pomalej časti.

Napriek čiastkovým výhradám sa celý večer napokon ukázal ako umelecky zmysluplná a interpretačne poctivá konfrontácia odlišných estetík, ktorá poslucháčovi ponúkla dostatok podnetov na premýšľanie i zážitok.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 12/2025.)