Očarujúci spev aj kontroverzné divadlo v Pesare
Počas dvoch prázdninových týždňov, od 10. do 22. 8., sa v Pesare, rodisku Gioachina Rossiniho, už po štyridsiaty šiesty raz konal monotematický festival venovaný skladateľovmu dielu. Ako obvykle sa niesol najmä v znamení excelentných speváckych výkonov. Z inscenačného hľadiska priniesol plnokrvnú operno-divadelnú zábavu, ale tiež poriadnu dávku kontroverzie.
Komika dvakrát inak
Talianka v Alžíri zaslúžene patrí k Rossiniho najpopulárnejším komickým operám. Večná téma manželských vzťahov, z ktorých už vyprchala erotická vášeň a vzpruha upadajúceho libida sa hľadá mimo domácej spálne, je tu odetá do perlivých melódií a okorenená odzbrojujúcim zmyslom pre hudobný humor.
Alžírskeho beja Mustafu nudí zväzok s Elvirou a túži po sebavedomej, energickej žene. Nachádza ju v Talianke Isabelle, ktorá v sprievode zamilovaného spoločníka Taddea pátra po stratenom snúbencovi Lindorovi. Vynaliezavý mladík sa medzičasom stal obľúbeným Mustafovým otrokom. Bej mu sľúbi slobodu, ak so sebou odvezie jeho otravnú manželku, aby si on mohol užívať s Isabellou. Talianski milenci však vymyslia lesť, ako bejovi spoločne utiecť. Naivný Mustafa sa nechá oklamať a v úlohe zvodcu žien Pappataciho, ktorou má podľa Lindorovej rady obmäkčiť Isabellino neoblomné srdce, sa len prizerá, ako mu krásna Talianka uniká. Príbeh sa napokon končí šťastne i pre neho – zranené ego mu lieči zákonitá manželka Elvira.
Režisérka Rosetta Cucchi v Pesare zarezonovala už pred tromi rokmi „metoo“ inscenáciou Otella, v ktorej nástojčivo a dramaticky tematizovala násilie páchané na ženách. Výrazný – hoci tentoraz sarkasticko-humorný – feministický náboj dostala aj Talianka v Alžíri. Konkrétne jej prvá časť, v tej druhej, na škodu veci, prevládol plagátový aktivizmus.
Komicky rozohraná predohra podala jasnú správu o stave Mustafovej domácnosti. V nevkusne zariadenom dome sa nudili tri krásne otrokyne: fajčili a hrali karty, bej o nich javil pramalý záujem. Ešte horšie na tom bola Elvira. S pohľadom upretým na animovaného bociana, ktorý s bábätkom v batôžku prelietal za oknom, sa vrhla na manžela. Ten však jej erotické snahy rázne ukončil a posol reprodukcie odletel. Počas predohry sme spoznali i dámu, ktorá v Mustafovi – chlapovi lenivom prezliecť sa z tielka a trenírok – čoskoro vzbudí vášeň. V parte neodolateľnej, emancipovanej Isabelly sa však neprezentovala žiadna z atraktívnych mladíc mezzosopránového odboru, lež pesarská matadorka Daniela Barcelona – päťdesiatšesťročná umelkyňa impozantnej fyziognómie, ktorá si koncepciu „mužatkovskej“ dominy s pasiou užila. Východisko Cucchiovej príbehu sa teda dalo chápať v zmysle príslovia o susedovej zelenšej tráve: chlap môže mať doma hoc celý hárem, aj tak bude poškuľovať po cudzom – bez ohľadu na to, či to stojí za to.
Prvá časť večera hýrila vtipnými gagmi a čitateľnými, no nie lacnými metaforami. Mustafovo dohadzovanie Elviry ako milenky pre Lindora sa odohrávalo súbežne so vzájomným vynukovaním sa zákuskami, ktoré ani jednému z nich nechutili; zvyšujúca sa frustrácia ohŕdaných háremových otrokýň sa odrážala v ich čoraz väčšmi odfláknutej, namosúrenej choreografii a podobne. Inscenácia mala dynamický spád a svojrázny šarm, vďaka čomu sa dala prijať i zámerne predimenzovaná gýčovitosť výpravy.
Po prestávke sa však príbeh zvrtol od bláznivej komédie k spoločensky angažovanému apelu. Isabella a jej štyri extravagantné priateľky odkryli mužskú identitu (tým sa z konštelácie „mladý zajačik – zrelá dáma“ stal vzťah dvoch gayov) a Mustafov dvor ovládla drag queen kultúra. Bejovi vojaci si počas Isabellinej árie Pensa alla patria nasadili ružové parochne a s pohľadmi nástojčivo upretými do publika vyjadrovali podporu jej ohnivému prejavu. Výjav, v ktorom text vokálneho čísla („neohrozený splň svoju povinnosť (...) Vidíš po celom Taliansku/znovuzrodenie príkladov odvahy a statočnosti (...) Koľko sú Taliani hodní?/Uvidíme v boji“) sprevádzala rozmazaná projekcia dúhového pridu, odrazu dodal inscenácii prudký aktivistický rozmer.
Kým na javisku to zväčša hýrilo humorom a pohybom, tak orchestrálne naštudovanie vyznelo skôr mdlo, odvíjajúc sa v málo kontrastných tempách a bez strhujúcich rossiniovských ohňostrojov. V Pesare sa dirigentom nebučí často, Dmitryho Korchaka však publikum tohto prejavu nepriazne neušetrilo. Naopak, veľké bravó si vyslúžila titulná Daniela Barcelona. Jej hlas už síce stratil na sviežosti, saturovala to však pevnou technikou a dokonalou znalosťou rossiniovského štýlu i finesom komického herectva. Giorgimu Manoshvilimu (Mustafa) pár taktov trvalo, kým svoj príťažlivý bas rozohrial do brilantného rossiniovského parlanda, no potom išlo o najlepší výkon večera. V menších postavách sa priliehavo uplatnili zamatovo mäkký, vo výškach lesklý mezzosoprán Andrey Niñovej (Zelma) a tmavý, na pružnom dychu postavený barytón Mishu Kiriu (Taddeo). Menej chvály patrí Joshovi Lovellovi ako Lindorovi so síce perspektívnym, ale zatiaľ nie celkom čistým a vo vysokej polohe dosť neistým tenorom, a Vittorii De Amicisovej – herecky výbornej, vokálne však príliš subretne sfarbenej Elvire.
Kým Rosetta Cucchi „obťažkala“ rossiniovskú komiku spoločensko-politickým posolstvom, tak režisér hodinovej jednoaktovky La cambiale di matrimonio (Zmenka na manželstvo) Laurence Dale ponúkol divákom „iba“ číru zábavu. V poradí druhá z Rossiniho tridsiatich deviatich opier má pôdorys typický pre operu buffa: Láska mladých milencov Fanni a Milforta, ktorej bráni otec dievčiny túžiaci vydať dcéru za bohatého Kanaďana Slooka, zvíťazí pomocou intríg, ktoré im pomohli osnovať služobníci Norton a Clarina. Laurence Dale rozohral príbeh v rozkošne vtipnej, nekomplikovane zrozumiteľnej, roztopašným, no stále kultivovaným humorom ocukrovanej inscenácii. V kombinácii s technicky brilantným, výrazovo sviežim orchestrom Filarmonica Gioachino Rossini pod vedením Christophera Franklina a s vynikajúcimi výkonmi sólistického sexteta, ktorému kraľoval majster hudobného humoru Pietro Spagnoli (Tobia Mill), to bol večer, aký sa dá sotva zažiť inde než v Pesare.
Spev na prvom, druhom i treťom mieste
Rossini Opera Festival sa o pozornosť publika častejšie uchádza výnimočnými hudobnými zážitkami než ambicióznymi režijnými výkladmi. V ostatných rokoch však i na posvätnej rossiniovskej pôde rastie váha divadelného výkladu. Očakávaným „búrlivákom“ 46. ročníka bol pesarský debutant Calixto Bieito – katalánsky režisér so škandalóznou povesťou, stúpenec estetiky hnusu, hlásateľ Artaudovho divadla krutosti. Primát kontroverznosti mu nečakane vyfúkla Cucchiovej Talianka v Alžíri, zatiaľ čo jeho Zelmira ostala v princípe málo komunikatívnou, estétsky chladnou umeleckou (auto)prezentáciou.
Ak by režisér viac pomohol divákom porozumieť zamotanému deju (kto sa s ním pred predstavením dôsledne neoboznámil, ten sa v mizanscénicky nevypracovaných dramatických miestach stratil) a keby nerezignoval na abecedu remesla (napríklad zbor aranžovaný v hľadisku nesmie brániť štvrtine publika vo výhľade na dejovú pointu), tak mohlo ísť o silnú inscenáciu, tematizujúcu deštruktívny zápas o moc. Efekt bojiska umocňovalo aj divadelne funkčné a vizuálne efektné priestorové riešenie (scéna Calixto Bieito a Barbora Horáková): Auditórium Scavolini, kde sa táto inscenácia uvádzala, bolo prestavané na kruhovú arénu a diváci sedeli po celom obvode javiska.
Dej Rossiniho tridsiatej tretej opery je hustou sieťou intríg, zrád, omylov a ich odhalení, ktoré sprevádzajú súboj o vládu nad ostrovom Lesbos. Bieito sa tentoraz obišiel bez telesných tekutín a drastického naturalizmu, no ostal verný nihilistickému svetonázoru. Pološialeného uchvatiteľa Lesbosu Antenoreho manipuloval skrz homoerotický vzťah jeho pobočník Leucippo, Zelmirin manžel Ilo sa z boja vrátil zlomený a totálne pasívny, titulná hrdinka v boji o záchranu trónu stratila materinské inštinkty, kým jej dôverníčku Emmu, naopak, stravovala túžba po dieťati. Okolo všetkých sa po celý čas tmolila smrť – prízrak kráľa Azora, ktorého nechal v predhistórii deja zavraždiť Antenore. Ani happyend, ktorý dráme predpísal Rossini, sa nekonal. Zelmira síce získala späť Lesbos, nie však rodinné šťastie. V závere stála na javisku s víťazne zdvihnutými rukami, zatiaľ čo jej vyhorený manžel sedel apaticky na tróne a synček sa márne domáhal maminho objatia.
Kým z divadelného hľadiska sa Zelmira zaradí do šíku iných festivalových inscenácií, tak po vokálnej stránke sa bezpochyby stane súčasťou zlatého fondu – také úchvatné obsadenie sa ani v mekke belcanta nestretne každý deň! V hlase Anastasie Bartoliovej (Zelmira) sa prepájajú altovo tmavé hĺbky s raz dramaticky útočnými, inokedy podmanivo lyrickými, no vždy koncentrovanými a jagavými koloratúrami – soprano d’agilità, akých je na svete len zopár. Podobne raritnými zjavmi sú Enea Scala (Antenore) s kovovo rezonantným, zároveň plasticky ohybným barytenorom a Lawrence Brownlee (Ilo) s timbrovo šťavnatým tenorom a výškami nabitými elektrizujúcou energiou. Reakcia publika na Ilovu vstupnú virtuóznu áriu S’intessano agli allori (asi trojminútové neutíchajúce ovácie napokon prinútili speváka vystúpiť z divadelnej postavy a poďakovať sa obecenstvu) dala nekompromisnú odpoveď na otázku priorít v rossiniovskom repertoári.
Na vynikajúcom dojme z naštudovania sa podieľali aj predstavitelia „druhých“ rolí – mužným barytónom (i zjavom) vybavený Gianluca Margheri (Leucippo) či mäkkým koloratúrnym mezzosopránom disponujúca Marina Viotti (Emma). Tiež Orchestra del Teatro Comunale di Bologna, ktorý si v Talianke v Alžíri vypočul „bú“, podal pod vedením Giacoma Sagripantiho strhujúci výkon. V ten večer jednoducho platilo „prima la musica, poi le parole“.
Objavy, prekvapenia, bonusy
Il viaggio a Reims (Cestu do Remeša) v inscenácii Emilia Sagiho má pesarský festival v repertoári nepretržite od roku 2001, no aj tak stále patrí k očakávaným udalostiam. Dajú sa v nej totiž spoznať vychádzajúce hviezdy – najlepší absolventi interpretačných kurzov Accademia Rossiniana. Tento ročník sa vydaril, obe predstavenia pod vedením talentovaného dirigenta Alessandra Mazzocchettiho mali vysokú úroveň. V dvadsiatke mladých umelcov najjagavejšie zasvietila ruská mezzosopranistka Valeria Gorbunova – timbrovo unikátny, v hĺbkach tmavo kontraaltový, vo výškach kovovo žiarivý, v celom rozsahu hladký a pohyblivý hlas, vďaka ktorému sa z temperamentnej poľskej vdovy Melibey stala najvýraznejšia postava naštudovania.
Práve v tomto parte sa pred desiatimi rokmi uviedla talianska mezzosopranistka Cecilia Molinari, dnes hostka špičkových scén. A hoci sa tentoraz v Pesare predstavila „len“ v piesňovom recitáli (za klavírom sedel famózny Jean-Paul Pruna), vystavanom z neveľmi známych piesní Gioachina Rossiniho, Marie Malibranovej, Ignaza Moschelesa a Pauline Viardotovej, urobila z neho jeden z vokálno-interpretačných vrcholov ročníka. Molinariovej vrúcne sfarbený, vo všetkých polohách dokonale vyrovnaný, okrúhly hlas profituje z perfektnej vokálnej techniky, ktorá dáva jej prejavu ľahkosť, prirodzenosť a eleganciu. Umelkyňa navyše disponuje výnimočnou muzikalitou, výrazovým bohatstvom a hereckým nadaním, takže sa jej podarilo priam neuveriteľné: Programom trinástich talianskych, francúzskych a španielskych piesní neprestala ani na sekundu baviť, zrozumiteľne sprostredkúvajúc ich náladu a emóciu aj publiku bez jazykových znalostí.
Kým Cecilia Molinari sa nachádza na počiatku (odhadujem, že skvelej) speváckej dráhy, tak jej šesťdesiatročný rodák Michele Pertusi má zenit kariéry za sebou. No hoci je jeho mäkký, sonórny bas o čosi menej šťavnatý ako v najlepšej ére, vypočuť si árie z opier Mozarta, Rossiniho, Donizettiho, Belliniho či Verdiho v podaní charizmatického matadora bolo fajnšmekerským zážitkom. A za také sa pesarské publikum vie náležite odmeniť. Potlesk, bravó, bis!
Cestu recenzentky z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 09/2025.)