Moyzesovo kvarteto oslávilo 50 rokov
28. 9. 2025
Bratislava, Reduta
BHS
Moyzesovo kvarteto, Róbert Lakatos, Ryan Martin Bradshaw
Mozart – A. Moyzes – Dvořák
V poslednú septembrovú nedeľu (podotýkam, že slnečnú a príjemnú) sa na BHS predstavilo Moyzesovo kvarteto, ktoré oslavuje 50. výročie svojho založenia. Z dvoch prizvaných hostí sme na pódiu hneď v prvej skladbe privítali violistu Róberta Lakatosa, ktorý sa k zoskupeniu pridal v Mozartovom Sláčikovom kvintete g mol K 516. U salzburského majstra sme zvyknutí, že zriedkavé skladby v molovej tónine sú nositeľmi závažného, čiastočne melancholického hudobného obsahu na hranici sebatrýznenia.
Nebolo to inak ani v spomenutom sláčikovom kvintete a platí to predovšetkým pre temer tragickú prvú časť, z ktorej zvykneme vyčítať určité filozoficko-reflexívne posolstvá. Tie interpreti stvárnili s potrebnou empatiou a muzikalitou, ale aj vehemenciou a zmyslom pre formovú vyrovnanosť. Nedá mi však nespomenúť, že prvé husle neladili vždy úplne dokonale a počas jednotlivých fráz a melódií to bolo aj cítiť. Tieto konštatovania platia v zásade pre celé Mozartovo kvinteto, ako inak štvorčasťové. Jednotlivé časti zazneli v adekvátne odlíšených tempových a výrazových reláciách a kontrastoch, len nebyť tých drobných intonačných nedokonalostí…
Po relatívne rozsiahlom, vyše polhodinovom klasicistickom diele nasledovala kompozícia z úplne iného súdka a podstatne kratšia, a síce Sláčikové kvarteto č. 2 D dur Alexandra Moyzesa. Do skladby z r. 1969 prenikli aj smútok a vzdor z okupácie Československa. Štruktúra je trojčasťová, pričom ťažisko tvorí pomalá fúga v strede, rámcovaná dvomi rýchlymi časťami. Primárne polyfonickú textúru zvládli členovia kvarteta ako perfektne zohratý tím, v ktorom sa jednotliví hráči dostávajú k slovu niekedy viac, inokedy menej; slovom, linearita bola patrične zohľadnená a diferencovaná. Ale aj menej častá akordická faktúra znela ako kompaktný celok, pričom vyhrotené dynamické krajnosti sme vnímali ako samozrejmosť. Podobne aj dramatické výkriky (do tmy?) zneli s adekvátnou naliehavosťou a reflexívna pomalá fúga zachovala určitú tlmenú expresivitu.
Po dvoch primárne temne ladených dielach v druhej polovici koncertu nasledovala skutočná – oveľa svetlejšia – lahôdka: Klavírne kvinteto A dur op. 81 Antonína Dvořáka. K Moyzesovmu kvartetu sa tentokrát pridal mladučký, iba 18-ročný austrálsko-slovenský klavirista Ryan Martin Bradshaw. A práce mal viac než dosť, pretože podstatná časť hudobného materiálu je sústredená práve v parte klavíra. Bradshaw priniesol do tejto melodicky neuveriteľne invenčnej, občas jemne melancholickej a inokedy rozpustilo veselej skladby dôležitú pridanú hodnotu, vďaka ktorej sa interpretácia stala ozajstným zážitkom. Hral agilne, brilantne, temperamentne, s rešpektovaním hlbokej mužnej citovosti a, v neposlednom rade, vyčaroval krásne farby v nižších dynamických polohách. No nielen on, ale aj všetci zúčastnení podali plnohodnotný, plnokrvný a sústredený výkon (či už v oblasti plastického frázovania, vyrovnanej zvukovosti, odvážnych temp a pod.), vďaka čomu Dvořákovo kvinteto zaznelo ako vzácny hudobný drahokam.
Koncert Moyzesovho kvarteta tak nebol len oslavou päťdesiatročnej umeleckej cesty, ale aj dôkazom, že zrelosť a skúsenosť môžu stále kráčať ruka v ruke s mladíckym elánom a radosťou z muzicírovania.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 10/2025.)