Mertzov festival: inšpirácie i otázky
Okrem spaľujúceho júnového slnka rozvlňoval vzduch v Bratislave aj zvuk gitarových strún na festivale nesúcom meno Josepha Kaspara Mertza (1806–1856), jedného z historicky najvýznamnejších gitaristov pochádzajúcich z nášho územia. Gitarový festival J. K. Mertza je už takmer 50 rokov platformou, ktorá neoslavuje len gitarovú virtuozitu, ale vedome vytvára priestor pre hlbšie vrstvy hudobného zážitku – reflexiu, poznanie a prehlbovanie interpretačnej kultúry. Festival sa v uplynulých rokoch úspešne vymanil z dramaturgických klišé gitarových festivalov, kladúcich dôraz na súťaže a špecifické hierarchické „rebríčky“. Aj tento ročník dal veľký priestor domácej tvorbe a obohatil program o koncerty venované hudbe starších štýlových období.
Súčasťou festivalového profilu sa už (azda definitívne) stalo aj akreditované vzdelávanie pre pedagógov ZUŠ, ktoré sa vďaka medzinárodnému lektorskému obsadeniu (Jan Tuláček – CZ, Silfredo Pérez – VE/AT, Jakub Mitrík, Michal Bugala a Zuzana Meleková – SK) i premyslenej dramaturgii stáva jedným z najzmysluplnejších podujatí tohto druhu na Slovensku.
Festival v nedeľu 22. 6. otvoril koncert pri príležitosti 30. výročia Bratislavského gitarového kvarteta, ktoré si k tejto príležitosti prizvalo mezzosopranistku Evu Šuškovú, venezuelského hráča na cuatre (tradičný štvorstrunný nástroj z Latinskej Ameriky) Silfreda Péreza a Moyzesovo kvarteto. Tradičný repertoár od M. de Fallu a L. Brouwera doplnilo Diesis pre gitarové a sláčikové kvarteto – dielo venované obom zúčastneným ansámblom, skomponované členom Bratislavského kvarteta Yorgosom Nousisom. Význam večera podčiarkli aj dve slovenské premiéry: Out of the Darkness Petra Machajdíka a Tri židovské piesne pre hlas a gitarové kvarteto Petra Zagara.
Do rovnakej kategórie patril aj pondelkový koncert, na ktorom sa najskôr predstavilo duo Jan Tuláček (ranoromantická gitara) a Karel Valter (traverso) s hudbou M. Giulianiho, A. Diabelliho a F. Carulliho. Práve poslední dvaja patria k autorom, ktorých gitaristi často obchádzajú alebo ich poznajú len ako tvorcov elementárnej didaktickej literatúry. Aj v tejto dramaturgii badať snahu rozšíriť tradičné mantinely gitarového festivalu o hodnotný, no zanedbávaný historický repertoár. Večer pokračoval novou spoluprácou slovenského gitaristu Karola Samuelčíka s maďarskou gitarovou hviezdou Andrásom Czákim. Ich program tvorili transkripcie klávesovej hudby J. S. Bacha a W. A. Mozarta, ktoré kontrastne doplnila premiéra Kánonov pre dve gitary Petra Javorku. Tento ružomberský rodák napísal dielo priamo pre festival a – súdiac podľa ohlasov publika i rozhovorov z nasledujúcich dní –, možno predpokladať, že ešte medzi gitaristami zarezonuje. Prvé dva večery by si zaslúžili dôslednejšiu reflexiu najmä vzhľadom na výnimočnú koncentráciu súčasnej slovenskej tvorby a dramaturgickú odvahu, no zo zdravotných dôvodov som sa osobne zúčastnil Mertzovho festivalu až od tretieho večera.
Festival ma v utorok 24. 6. v Klariskách privítal „starou hudbou“ prostredníctvom koncertu Xaviera Díaza-Latorreho (čítajte rozhovor v HŽ 6/2025) a perkusionistu Davida Mayorala. Predstavili projekt Laberintos Ingeniosos, čerpajúci z repertoáru tzv. Siglo de Oro – zlatého veku španielskej kultúry. Práve tu možno najvýraznejšie vnímať cestu, ktorou sa festival v posledných rokoch uberá: rozširuje svoj dramaturgický záber do rôznorodých smerov, no neustupuje z nárokov na kvalitu účinkujúcich. Díaz-Latorre patrí k absolútnej špičke v oblasti historickej interpretácie, čo potvrdzuje aj jeho dlhoročná spolupráca s Jordim Savallom a ansámblom Le Concert des Nations. Počas večera striedal vihuelu a barokovú gitaru v programe siahajúcom od L. de Narváeza, L. de Milána a F. Gueraua až po G. Sanza a S. de Murciu. Celý tento večer vo mne prehlboval vedomie rozdielu medzi svetom historických nástrojov a súčasnej klasickej gitary. Na jednej strane som cítil prirodzenú historickú nadväznosť, na druhej však aj akúsi clonu – niečo, čo tieto svety oddeľuje. Umenie Díaza-Latorreho a Mayorala bolo sústredené, priezračné, jadrné. Ani v náznakoch nepotrebovali siahať po jalovej virtuozite či efektoch kupujúcich si publikum. Podnetným vyústením utorkového večera bol prídavok – palestínska skladba Masâr.
Priestor na porovnanie repertoárového výberu a interpretačného prístupu ponúkol predposledný festivalový deň. V stredu 25. 6. podvečer sa bratislavskému publiku predstavil poľský gitarista Andrzej Grygier – zástupca mladej generácie, známy najmä z medzinárodných súťaží. Grygier patrí k tým, ktorých ani v náznakoch nelimituje technická stránka – možno práve naopak. V jeho programe, postavenom predovšetkým na súťažných číslach, však chýbala hlbšia vrstva, ktorá by jeho – v iných ohľadoch závideniahodnú – hru posunula na pútavejšiu interpretačnú rovinu. Nevdojak pritom otvoril aj iné otázky: Kde sú dnes mladí gitaristi ako poslucháči? Akú účasť možno očakávať na koncertoch ich generácie? Hoci hudobníci rozhodne nie sú jedinou cieľovou skupinou koncertov, ich viditeľný úbytok v hľadisku predstavuje znepokojivý signál!
Po tomto koncerte nasledoval jeden z vrcholov festivalu – uvedenie výberu zo Schubertových piesní v úprave pre spev a gitaru. Takýto repertoár stojí na lyrickosti, presnej deklamácii a zvukovej citlivosti a vďaka gitare získava komornejšiu, intímnejšiu podobu. Gitara bola v období biedermeieru prirodzenou súčasťou domáceho muzicírovania. Sprievod piesní na tomto nástroji mal nielen praktické, ale aj estetické opodstatnenie. Spev Simony Houda Šaturovej spriadal priam medové tóny, no ani v melodicky najexponovanejších pasážach nestrácal oporu, čistotu a výrazovú pravdivosť. Rovnocenným partnerom jej bol Martin Krajčo, ktorý tentokrát hral na ranoromantickej gitare. Jeho aristokratická, umelecky vyzretá hra vnášala do celku rovnováhu, jemnosť a štýlový cit. Ich vystúpenie doplnil herec Štefan Bučko, recitujúci výber z prekladov piesní. Poslucháči sa dočkali koncertu ojedinelých kvalít, akých sa nám dostáva primálo.
Rovnako silným a pre mňa uchvacujúcim zážitkom bol aj záverečný koncert festivalu vo štvrtok 26. 6. v podaní Marca Socíasa, ktorý ešte zreteľnejšie poukázal na problém gitarového repertoáru. Kostol klarisiek rozozvučali dve historické gitary – jedna od E. Garcíu (z r. 1908), druhá od S. Hernándeza (1923). Socías, hrajúc na črevových strunách, siahol po dnes už menej frekventovaných skladbách autorov ako M. Llobet, E. Pujol, F. M. Torroba či F. Tárrega (vrátane jeho transkripcií diel Bartholdyho a Schumanna). Gitaristi tieto diela dôverne poznajú z vyučovania na ZUŠ a konzervatóriách, no na koncertných pódiách sa objavujú čoraz zriedkavejšie – akoby sme prestali veriť, že gitara dokáže pôsobiť aj bez honosnosti. Pre porovnanie je to, akoby klaviristi prestali hrať Schumanna. Socías však presvedčivo ukázal, aká veľká by to bola škoda. Z vystúpenia som odchádzal s pocitom, že som zažil jeden z najlepších koncertov vôbec. Jeho prsty premenili struny na paletu farieb a nečakaných nuáns. V Socíasovej interpretácii nešlo o vopred naučený a odohraný prednes. Práve naopak – výraz kreoval počas hry, načúvajúc tomu, kam ho samotná hudba a akustika kostola vedú. Hudobník par excellence.
Verím, že takýchto koncertov prinesie festival J. K. Mertza aj v nasledujúcich rokoch čo najviac a že nebude strácať priazeň publika. Pretože práve podujatia tohto druhu pripomínajú, prečo má hudba zmysel, čo všetko dokáže v poslucháčovi prebudiť a ako veľmi ju aj dnes potrebujeme.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 07-08/2025.)