Liečba zvukom

Keď sa povie festival súčasnej hudby v Poľsku, v závislosti od žánrovej inklinácie si jedna časť publika pravdepodobne vybaví Varšavskú jeseň; druhá – orientovaná na súčasnú elektronickú a klubovú scénu – si spomenie na krakovský Unsound. Popri nich však v Poľsku prekvitá výživné podhubie menších podujatí, zameraných na hudobné periférie, ktoré si tiež zaslúžia pozornosť. Jedným z nich je festival Sanatorium of Sound v kúpeľnom mestečku Sokołowsko.

Malý, na Slovensku zatiaľ málo známy festival stojí za pozornosť nielen pre dramaturgiu, ale aj pre odkaz, ktorý tu rokmi vzniká: do Sokołowska sa mu od začiatku darí pozývať zásadné mená súčasnej a experimentálnej scény. Rovnako to bolo aj na 11. ročníku festivalu, ktorý sa odohral 7.–10. augusta.

Situácia: Sokołowsko
Sokołowsko je skryté uprostred lesov na česko-poľskom pohraničí, nachádza sa štyri a pol hodiny cesty autom z Varšavy a dve a pol hodiny z Prahy. V polovici 19. storočia tu vzniklo prvé sanatórium na liečbu tuberkulózy na svete. Rýchlo získalo ohlas; Sokołowsko – vtedy Görbersdorf – sa dokonca istý čas prezývalo „sliezsky Davos“, pretože svetoznáme švajčiarske kúpeľné stredisko nadviazalo práve na tunajšiu metódu liečby tuberkulózy. V 50. rokoch 20. storočia v meste niekoľko rokov strávil mladý Krzysztof Kieślowski, ktorého otec sa tu liečil.

Za socializmu kúpeľný život upadol a Poľsko sa z obce pokúsilo vytvoriť centrum zimných športov – neúspešne. Mesto chradlo. Neogotická budova Brehmerovho sanatória, ktorá bola viac než storočie ikonou mesta a je aj východiskovým bodom pre pomenovanie festivalu, v r. 2005 katastrofálne vyhorela. Starostlivosti o ruinu a jej postupnú rekonštrukciu sa ujala novozaložená nadácia pre súčasné umenie In Situ.

Otvorila sa tak nová kapitola v dejinách mestečka. Do Sokołowska sa začali sťahovať umelci. Na pozostatkoch pôvodnej kúpeľnej infraštruktúry – mesto malo vyhovujúce priestory pre kino aj koncerty, kaviarne a dostatok ubytovania –, vznikol festival site-specific a performatívneho umenia Konteksty, filmový festival a nakoniec Sanatorium of Sound, ktoré sa od r. 2014 koná v obnovovanej budove sanatória aj v ďalších historických objektoch a postupne prerastá mestom.

Hudba pre stromy
Dramaturgiou má Sanatorium of Sound blízko k bratislavskému festivalu NEXT – je rozkročený medzi súčasnou vážnou a elektronickou hudbou, so živým záujmom o klubovú scénu a s výrazným priestorom venovaným poľskému umelectvu. Kúpeľný lesopark navyše otvára možnosti a dodáva punc nezameniteľnosti: umožňuje realizovať veľkú časť programov vonku, priamo medzi stromami, čo je základom dlhodobej spolupráce s katovickou iniciatívou Biuro Dźwięku (Úrad zvuku), skrátene BDK, ktorá sa rokmi stala jednou z poznávacích značiek festivalu.

BDK vzniklo z podhubia pedagógov katovickej Akadémie výtvarných umení. Prevádzkuje na mieru vyrobený multikanálový ozvučovací systém určený predovšetkým pre vonkajšie posluchové prostredia. Hoci celá situácia pôsobí ako DIY projekt – korpusy reproduktorov sú vyrobené z dreva a OSB dosiek, dajú sa jednoducho pripevniť na stromy alebo položiť do priestoru – dokáže BDK vykúzliť prekvapivo šťavnatý a presvedčivý zvuk. Systém je zároveň miestotvorný: nie sú to iba reproduktory, je to v podstate prenosná kultúrna sála na vonkajšie použitie, zahŕňajúca miesta na posedenie a malé pódium pre hudobníka. BDK má vyhradené miesto na lesnej čistine na okraji kúpeľného parku a posluchové podujatia sa tu konajú v popoludňajších hodinách, teda pred „hlavným“ programom.

Dizajn ozvučovacieho systému a jeho umiestnenie pod stromami prirodzene vyhovuje skôr prezentácii diel z laptopov a „krabičiek“ než akustickým obsadeniam. V aktuálnom ročníku slúžilo BDK ako priestor pre subtílnejšiu časť domácej elektronickej scény a umelcov z blízkeho zahraničia. Medzi najzaujímavejšie prezentované sety patril slovenskému publiku dobre známy poľský producent Piotr Kurek. Svoj set z útržkov starých nahrávok a samplov z prelomu deväťdesiatych a nultých rokov odohral na dnes už bezmála starožitnom iBooku z rovnakého obdobia. Súčasťou performancie, ktorej motívom boli spomienky interpretované programovou nedokonalosťou digitálnej archeológie, sa tak stali aj občasné technické zlyhania – výsledok kontaktu medzi novou, precíznou technológiou BDK systému a zastaraným rozhraním umelca. Kurek takto kládol otázky o vzťahu a hodnote nového a starého.

Zaujímavé boli aj sety českého umelca Jana Krtičku, ktorý tvorí na pomedzí zvukového a vizuálneho umenia, a poľského kurátora, teoretika a zvukového umelca Daniela Brożeka, pôsobiaceho pod menom Czarny Latawiec. Krtička sa vo svojej tvorbe dlhodobo zaujíma o vzťah medzi krajinou a ľudskými zásahmi do nej a často pracuje s terénnymi nahrávkami. Brożekov set zas patril k tým hudobne najzaujímavejším.

Zároveň išlo o dva koncerty, ktoré sa aspoň pokúsili využiť potenciál situácie BDK na okraji lesa – teda hrať aj s krajinou samotnou, hoci tiež len v náznakoch. Práve tu tkvie najväčšia škoda tohto jedinečného časopriestoru: mať k dispozícii takúto výbavu a nesporne charizmatické, poslucháčsky atraktívne miesto (všetky koncerty boli napriek popoludňajším hodinám plné) a využiť ho napokon len na púšťanie hudby do lesa. Hudby síce starostlivo zvolenej a primeranej prostrediu, no predsa takej, ktorá by rovnako dobre, ak nie lepšie, vyznela v klube či koncertnej sále.

Namiesto využitia pre posluchové situácie naplno pracujúce s priestorom, v ktorom sa ocitáme, program BDK väčšinou sústredil pozornosť výhradne na umelca. Na tomto takmer dokonalom mieste pre dialóg umenia a krajiny sa nedalo nemyslieť na širší kontext akustickej ekológie a mnohé diela vytvorené pre krajinu. Napokon však krásnu situáciu sprevádzala jemná pachuť romantizujúceho zlozvyku – vstúpiť do prírody a použiť ju len ako kulisu.

Český národný poklad
Najpútavejšie momenty festivalu sa tak napriek prísľubu bezprostredného kontaktu umenia s krajinou odohrávali medzi štyrmi stenami. Patrili k nim dva zásadne odlišné programy dvoch umelcov z dvoch kontinentov, o ktorých bez preháňania možno povedať, že patria k tomu najvzrušujúcejšiemu, čo dnes možno v kontexte súčasnej hudby zažiť.

Prvým zo spomínaných bol dvojkoncert českého klaviristu Miroslava Beinhauera na šestinotónovom harmóniu Aloisa Hábu. Nástroj bol pre festival zapožičaný z Českého národného múzea, čo samo osebe nie je triviálna záležitosť. Dnes český kultúrny poklad bol vyrobený v 20. rokoch 20. storočia firmou August Förster na Hábovu objednávku a jeho kúpu finančne podporil aj prezident T. G. Masaryk. Z troch na svete dochovaných kusov je funkčný už len tento jediný. Je zbierkovým predmetom, no zároveň je to živý, hrateľný nástroj, ktorý príležitostne cestuje po Českej republike aj za jej hranice. Prevážať ho je podobné ako prevážať Rembrandta. Náročná však nie je len logistika, ale aj nazvučenie – a, samozrejme, hra na ňom. Beinhauer sám priznáva, že pred nástrojom mal istý čas rešpekt. Dnes nielenže interpretuje Hábove pôvodné skladby pre harmónium; medzičasom sa stal aj iniciátorom, z ktorého podnetu skladatelia z Česka i zahraničia už niekoľko rokov komponujú nové diela pre tento nástroj.

Dve z nich – skladba amerického skladateľa Phila Niblocka a mladého českého autora Iana Mikysku – zazneli práve v Sokołowsku. Zatiaľ čo Mikyskova takmer hodinová kompozične pestrá skladba pre harmónium a živú elektroniku skúmala rôzne zákutia a možnosti mikrotonálneho nástroja, Niblock k inštrumentu pristúpil cez dlhé držané tóny a veľkoryso porciovaný minimalizmus. Vytvoril tak zvukovú stenu, ktorá postupne prerastala sálou, až vyplnila každú medzeru v priestore. Zásadné bolo tiež vidieť prácu interpreta naživo. Kontrola nad nástrojom, ktorú Beinhauer demonštroval, ako aj fyzická príprava, ktorú takýto koncert vyžaduje, vzbudzovali rešpekt.

To, že takýto nástroj v Česku vôbec existuje a že si ho súčasná generácia osvojila a ďalej prostredníctvom neho rozvíja Hábov odkaz, je ďalšia fascinujúca rovina tohto príbehu. V jedinom predmete sa naraz zhmotňuje postoj národa ku kultúrnemu dedičstvu, aký môžeme (špeciálne dnes) na Slovensku len závidieť, a nepísaný kódex súčasnej hudby: uvedomenie, že všetka hudba bola kedysi nová a radikálna, aj tá, ktorá je dnes národným pokladom. A aj historický objekt dokáže byť stále zámienkou na exploráciu nových zvukových teritórií.

Vo vnútri klavíra
Druhým z vrcholov festivalu bolo vystúpenie americkej skladateľky staršej generácie Ellen Fullman a jej unikátneho strunového nástroja nazývaného Long String Instrument. Nástroj a koncept Fullman rozvíja od 80. rokov 20. storočia a dnes je považovaný za ikonický. Pozostáva z desiatok strún v dĺžke obvykle 15 až 30 metrov, napnutých s veľmi vysokým ťahom a spojených s drevenou ozvučnicou. Umelkyňa sa pomedzi ne pohybuje a hrá na nich rukami, pričom jej pohyb po miestnosti (a teda hru na nástroji) udáva špecifická priestorová partitúra, kódujúca poradie pozícií interpretky pri nástroji a ladenie strún.

Objekt sa pre každé miesto stavia nanovo. Konštrukcia a ladenie trvajú minimálne tri dni. Jednoduché nie je ani nájsť sálu potrebných parametrov – najmä mimo veľkých miest s rôznorodou ponukou koncertných priestorov. V Sokołowsku bola realizácia diela možná iba vďaka budove Brehmerovho sanatória, kde sa našla miestnosť vyhovujúca technickým požiadavkám.

Výsledok však za vynaložené úsilie jednoznačné stojí: umelkyňa sa na hodinu zmenila na „prst pohybujúci sa po strune“. Preniesla nás do rezonujúceho hudobného priestoru, oscilujúceho v nejasnom rozhraní medzi indickou tradíciou a západným minimalizmom. Niektorí hovoria, že počúvať Long String Instrument je ako zažiť koncert zvnútra klavíra. Sála naprataná do posledného miesta sa hodinu takmer ani nenadýchla. Časť ľudí dokonca musela napriek plánovanému druhému koncertu na ďalší deň sledovať dianie cez okno.

Miesto mimo záujmu
Sanatorium of Sound je príbehom o tom, ako sa malé mestečko, ležiace na konci horskej doliny, stalo počas posledných dvoch dekád nenápadným a nepravdepodobným kultúrnym uzlom. Nemalému úsiliu organizátorov určite pomáha podpora kultúry v Poľsku, ale aj príbeh a kontext miesta samotného.

Dnešné Sokołowsko je predovšetkým bohémskou osadou, stratenou v lesoch, kam slnko nedosvieti, žiadne bežné európske (post)kúpeľné mesto. Neprekvapí, že svoje miesto si tu našli práve umelci zvyknutí pohybovať sa na perifériách. Ako to býva pri úspešných umeleckých iniciatívach, mnohí iní tú príležitosť nezbadali. Akú aj – sme na zabudnutej strane histórie, na území Sudet, zeme nikoho, pretkanej stratou záujmu, odvracaním zraku od miest traumy a neschopnosťou premostiť opakované zmeny identity, ktorými Sliezsko vo svojich dejinách prechádzalo.

Možno práve vďaka tejto zmesi prežitého a nevyužitého tu vzniká svet sám osebe; komorný, rokmi sa etablujúci priestor na stretnutia s tou časťou hudby, ktorú je najlepšie absorbovať mimo každodennosti. Stretáva sa tu študentstvo umenia aj bardi scény. Vážení zahraniční hostia zo všetkých kútov zemegule sedia v hľadisku na koncertoch svojich viac i menej známych kolegov. Angličtinu počuť rovnako často ako poľštinu. Slovenčinu takmer vôbec. Nebolo by na škodu, ak by sa to časom zmenilo. Slovenský divák môže v Sokołowsku relatívne dostupne zažiť veci, za ktorými sa bežne cestuje mimo regiónu. No slovenčina by tu mohla častejšie zaznievať aj z pódia – rozhodne by bolo čo ponúkať.

Cestu na festival Sanatorium of Sound absolvovala autorka v rámci projektu ooo_2025, ktorý podporil ako hlavný partner z verejných zdrojov Fond na podporu umenia

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 11/2025.)