Krach na operetnej burze v Banskej Bystrici
Štátna opera v Banskej Bystrici je na slovenskej scéne divadlom s najodvážnejšou dramaturgiou. Malá scéna zaujala v minulosti nezriedka úspešným uvedením diel mimo kánonu opernej literatúry či komorným stvárnením veľkých opusov. Šťastie odvážnemu praje, no niekedy vie byť aj unavené.
Keď sa v piatok 9. 5. 1873 zrútil obchod s finančnými papiermi na Viedenskej burze, Rakúsko-Uhorskom otriasla vlna krachov. Týždeň po otvorení Svetovej výstavy v Prátri tak čierny piatok na Viedenskej burze nihilizoval nielen eufóriu z návštevy sveta vo Viedni, ale aj tzv. zakladateľskú éru v Rakúsko-Uhorsku, spojenú so stavebným boomom. Ekonomický rozmach v Rakúsku v druhej polovici 19. storočia priniesol totiž masívne investície do nehnuteľností. Špekulatívne investičné fondy vyrástli na bankovom trhu ako huby po daždi, financovali napríklad aj výstavbu viedenskej Ringstrasse (v r. 1869 tu bola otvorená budova Opery), sľubujúc horentné dividendy. V dôsledku krachu burzy zbankrotovali spolu s bankami v špekulatívnej bubline aj developeri, ktorí investovali do výstavby palácov a budov na Ringu. Fajnoví novozbohatlíci na Dunaji si zrazu uvedomili limity bezbrehého turbokapitalizmu i fatálnosť, s akou boli na ňom závislí. Tvrdá recesia vystriedala hospodársky i kultúrny rozkvet zakladateľskej éry. Na zábavu totiž nebola nielen nálada, ale ani peniaze, a tak začali čoskoro krachovať aj divadlá. Gründerkrach Viedenskej burzy vzápätí spôsobil i nebývalú divadelnú krízu.
V atmosfére všeobecnej spoločenskej depresie sa zrodila opereta Netopier Johanna Straussa ml. (5. 4. 1874). Jej centrálny verš „Glücklich ist, wer vergisst, was doch nicht zu ändern ist“ (Šťastný je ten, kto prepáči, čo už nikdy nezvráti) prebrali libretisti Karl Haffner a Richard Genée z literárnej predlohy francúzskeho vaudevillu Le Réveillon Henriho Meilhaca a Ludovica Halévyho. Sformulovali ho ako terapeutickú formulku v ťažkých časoch: Človek má zabudnúť na to, čo sa už nedá zmeniť, a radšej sa koncentrovať na život a radosti, ktoré prináša. Ich oslava sa manifestuje v roztancovanom druhom dejstve s estrádnymi hudobnými číslami a rozkošne vygradovanou intrigou. Na maškarnom plese u princa Orlofského predstierajú všetci, že sú tým, kým nikdy neboli: slúžka umelkyňou, viedenský mešťan francúzskym šľachticom, meštianka exotickou grófkou, a napokon, neokrôchaný ruský zbohatlík bez manierov fajnovým pánom s vyberaným vkusom. Paradigmaticky komediálna hra masiek, intríg a prevlekov funguje aj v časoch masiek digitálnych. Pritom je jedno, či režisér zvolí inscenačný prístup verný lokálnemu koloritu predlohy (ako v januári zosnulý Otto Schenk vo Viedenskej štátnej opere) alebo ju pojme ako fantazmagóriu horúčkovitého sna (Barrie Kosky v aktuálnej inscenácii Bavorskej štátnej opery). Vo finále sa všetci bez ohľadu na pôvod a kostým zbratajú a veľkolepo si začnú tykať. V druhom finále napokon splynú hlavní aktéri, štatisti i balet v orgiastickej polke, aby sa ku koncu v „Alles Walzer“ vytancovali z plesu na cestu domov, resp. do väzenia, kde má Gabriel von Eisenstein nastúpiť na výkon trestu…
Hoci režisér Peter Oravec v bulletine k bystrickej inscenácii správne označuje operetu ako „ľahkonohú sestru opery“, neznamená to, že je aj jej lacnejšou a povrchnejšou príbuznou. Samozrejme, nie všetky diela tohto žánru povzbudzujú k intelektuálnemu ponoru do dramaturgie zápletky, že sa však dajú inscenovať aj divadelne účinne a nezriedka ako vkusná spoločenská satira na hranici gýču aj značne aktuálne, to dokázali už aj takí nestori režisérskeho fachu ako Peter Konwitschny (drážďanská Čardášová princezná z r. 1999) či Barrie Kosky (počas svojho pôsobenia ako intendant Komickej opery v Berlíne). Netopier patrí na veľké operné javiská tak ako dobre mierená satira na stránky serióznych mienkotvorných denníkov. Dramaticky zručne vystavaná intriga, jej katarzné rozuzlenie, operetné pletky postáv a v neposlednom rade koketné perlenie melódií so spevácky nie práve jednoduchými partmi z neho robia skvost hudobnodivadelnej literatúry.
Bystrický inscenačný tím geniálnej architektúre dramaturgie predlohy dôveru neprejavil. Proklamovaná aktualizácia by dielu neuškodila, zostala však iba na papieri a výsledkom bol nesúrodý inscenačný tvar. Najväčšie manko skasíroval preklad libreta od Jána Štrassera, ktorý predlohu výrazne sploštil. Moderný jazyk síce čiastočne oživil hereckú akciu, no preložiť ústredné „rozhrešenie“ pre intrigu Dr. Falkeho „Glücklich ist wer vergisst...“ ako „Šťastný je ten, kto vie nájsť to správne náručie“ je nielen kastráciou predlohy, ale aj amputáciou prekladateľského čreva. Toto krédo sa textovo objavuje síce „len“ vo finále prvého dejstva, s jeho hudobnými „priesakmi“ sa však stretávame aj v druhom a napokon aj v treťom dejstve.
A aj keď je dramatický personál Netopiera skutočne nehanebne promiskuitný, v prvom rade je frivolne falošný a intrigánsky, bez rozdielu na spoločenský stav. Od slúžky Adely, ktorá sa neštíti klamať o ťažkej chorobe svojej tety, až po Gabriela, ktorý flirtuje so slúžkou za chrbtom manželky Rosalindy, tá zase pred manželom skrýva jej nápadníka Alfréda. Pomsta Netopiera funguje vynikajúco už od prvého taktu predohry. Polopatistické vysvetlenie toho, že za ňou stojí Falke (sediaci na režisérskej stoličke a aranžujúci postavy) bolo v Bystrici také zbytočné ako biedermeierovská zimná záhrada salónu Eisensteinovcov, pripomínajúca veľké operetné zlyhania Novej scény v Bratislave…
Publikum po otvorení opony v druhom dejstve často odmení scénografiu opulentného salónu princa Orlofského (v Bystrici Orlowského) potleskom. Tak tomu bolo aj v Štátnej opere, keď sa divákom ponúkol pohľad na veľkolepo sýtočervené tableaux s postavami v štylizovaných kostýmoch rôznych operných postáv. Priznám sa, že celkom nerozumiem medzičasom až obsedantnému posadnutiu inscenačných tímov v slovenských operných divadlách opulentnými kostýmami. „Červená opera“ z dielne Ľudmily Várossovej v minimalistickom monochromatickom priestore, ohraničenom tromi stenami, fungovala ako umelecká inštalácia, nie však ako divadelne účinný inscenačný prvok. Nadôvažok, režisér rozdelil zbor na tých čiernych „tam hore” a červených „tam dolu”, čím mizanscéna pripomínala výjavy zo Schnitzlerovej Traumnovelle (v Kubrickovej filmovej verzii Eyes Wide Shut). Nápad to nebol ani originálny, ani režijne chytrý. Posolstvo deja tkvie totiž práve v zbrataní sa medzi stavmi a maskami v pestrom tanečnom potpourri voľne podľa motta „così fan tutti…“
Neprehľadnú červenú skrumáž na javisku dotvorili nešťastné škrty v partitúre. Ich dramaturgická motivácia bola podobne nepochopiteľná ako narážky na masky operných postáv. Prekvapivo amatérsky pôsobil najmä škrt druhého finále a výrazné zásahy do partu Dr. Falka, ktorý tak musel oželieť nielen dramatický a hudobný materiál, ale i motiváciu konania.
V treťom dejstve padli škrty už vhodnejšie. Často sa totiž stáva, že po svižnom druhom dejstve pôsobí väzenská scéna s rozsiahlym prozaickým partom žalárnika Froscha rozťahane. Avšak aj tu sa režisér a prekladateľ uspokojili iba s frivolnou rovinou, politicky motivovaná persifláž, ktorá do tretieho dejstva rozhodne patrí, zostala bokom, či už zo strachu pred zlyhaním, či pre nedostatok nápadov.
Veľkým plusom inscenácie bolo zveriť postavu Froscha komičke. Nie je to síce originálne, podobne stvárnila túto postavu v Mníchove už aj prominentná bavorská kabaretistka Luise Kinseher, na slovenské pomery však stále priekopnícke. Žalárnička v podaní Lucie Vráblicovej mala šmrnc i potrebné promile. Menej už taktovka Jána Procházku, ktorý fajnovosti Straussovej partitúry odignoroval. Jeho „kapelníckemu“ naštudovaniu v podaní muzikálne zručného orchestrálneho telesa chýbali grády i zmysel pre tempové a farebné nuansy, ktorých je u Straussa ako bubliniek v šampanskom.
Neperlili ani koloratúry Adely v podaní Jakuby Šeniglovej. Jej subretný soprán disponuje síce zodpovedajúcim materiálom, čo však chýba, sú kultúra spevu a cit pre štýl. Katarína Procházková ako Rosalinda preukázala obrovský zmysel pre humor a komické herectvo, ktorý je na modelovanie tejto postavy esenciálny. Menej presvedčila v speváckom parte, jej veľkému výstupu v čardáši Klänge der Heimat by svedčalo viac razantnosti, koncentrácie pri tvorbe tónu a, žiaľ, i hutnosti hlasového materiálu. Obtiažnosť roly Gabriela Eisensteina (v Bystrici bez šľachtického titulu „von“) nespočíva v tónovom rozsahu, ale v permanentnej oscilácii medzi spievaním a hovorením. Ešte som nezažil, aby jeho predstaviteľ na javisku vydržal až do konca bez počuteľných strát na výkone. Dušan Šimo je typ speváka s hudobnou inteligenciou i správnou technikou, a tak bola únava hlasu na konci predstavenia len sotva počuteľná. Michaele Šebestovej v postave Princa Orlowského chýbal profil, čo ide hlavne na vrub réžie. V sólových číslach sa jej ani spevácky nepodarilo kreovať malomeštiackeho Rusa presvedčivo a v zborových pasážach sa strácala úplne.
Hviezdou večera bol milovník Alfredo. Tenor Róberta Remeselníka má úctyhodný objem a zdravú techniku posadenú na dlhom dychu. Vo výškach bol pekne zaoblený, hrdinsky žiarivý, v hĺbkach nestrácal na rezonancii. Hoci sa do tejto postavy obsadzujú skôr lyrickejšie sfarbené hlasy, jeho „tannhäuserovský“ Alfréd disponoval štýlovým komediálnym gestom i vzorovou artikuláciou. Postáv jeho fachu je u nás ako šafránu, rola Ježibaby v pripravovanej Humperdinckovej Perníkovej chalúpke v Opere SND bude pre speváka všestrannou výzvou, na zvládnutie ktorej má všetky predpoklady.
Aj bystrická inscenácia Netopiera poukázala na skutočnosť, že postaviť operetu tak, aby nepôsobila staromilsky a zaprášene, nie je jednoduché. Mŕtva nie je. Keď sa na ňu pozrieme cez prizmu všetkých tých ľudských nešvárov a nerestí, ktoré dramaturgicky i hudobne tak veľmi obratne privádza až do krajnosti, uvidíme, že je vlastne veľmi živá.
Johann Strauss ml.
Netopier
Hudobné naštudovanie: Ján Procházka
Réžia: Peter Oravec
Dramaturgia: Alžbeta Lukáčová
Scéna: Pavol Andraško
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Choreografia: Silvia Beláková
Gabriel Eisensten: Dušan Šimo
Rosalinda: Katarína Procházková
Adela: Jakuba Šeniglová
Dr. Falke: Šimon Svitok
Alfredo: Róbert Remeselník
Princ Orlowski: Michaela Šebestová
Frosch: Lucia Vráblicová
Zbor, orchester a balet Štátnej opery
Banská Bystrica
20. 12. 2024 (1. premiéra)
21. 12. 2024 (recenzovaná 2. premiéra)