Kde ste boli, keď som ešte žila?
Kým nemecký režisér Peter Konwitschny oslávil osemdesiatku, stihol inscenovať tri opery svojho obľúbeného Leoša Janáčka – Z mŕtveho domu (Wiener Staatsoper, 2011), Jej pastorkyňa (Oper Graz, 2014) a Vec Makropulos(SND, 2016). Túžbu doplniť kolekciu o zvyšné kľúčové diela mu splnil Landestheater Linz. Minuloročné Príhody líšky Bystroušky, naštudované pod zdrsňujúcim nemeckým titulom Die gerissene Füchsin (Prefíkaná líška), v aktuálnej sezóne nasledovala Káťa Kabanová.
Peter Konwitschny (1945) je známy konzekventným, výrazne ľavicovo motivovaným prístupom k operným partitúram. Ani tentoraz nezaprel sám seba a predostrel vyčítavé posolstvo o pokryteckej, skazenej spoločnosti, ktorej obeťou sú tí, čo sa nepodriadia jej pravidlám. A opäť stojí v centre ženská obeť – Káťa, umierajúca na nedostatok lásky a ochrany, ktorú jej nedokáže dať ani despotickou matkou zviazaný manžel Tichon, ani slabošský milenec Boris. No to, čo v Konwitschného predchádzajúcich inscenáciách neraz vyvolávalo zimomriavky či aspoň pocit emocionálneho zasiahnutia, sa tu láme pod váhou ideových klišé a nevyargumentovaných inscenačných bizarností.
Východisková vzťahová dynamika pritom sľubuje originálny pohľad na Janáčkove postavy. Káťa v podaní atraktívnej, urastenej Cariny Tybjerg Madsenovej s krištáľovým sopránom nevyzerá na frustrovanú, ubíjanú nevestu. Zo svokriných pichľavých rečí si veľa nerobí, spolu s Varvarou (Manuela Leonhartsberger) sa jej za chrbtom smejú. Kabaniche chýba „výtlak“ stelesneného zla: jej predstaviteľka Clarry Bartha nemá démonickosť vo výzore, herectve ani hlase, materiál je opotrebovaný, bez dramatickej razancie. Káťa fyzicky dominuje aj nad drobným manželom Tichonom (Christian Drescher), ktorý popri nej pôsobí ako neduživec. Keď sa o úbožiaka v komickej parochni naťahujú žena so svokrou, kmášuc ho jedna za jednu, druhá za druhú ruku, budí súcit skôr on než Káťa.
Otázna je i čistá, úprimná zbožnosť, daná titulnej hrdinke autorom literárnej predlohy Ostrovským aj libretistom a skladateľom Janáčkom. Káťa sa s Varvarou naháňa po kostole bez bázne a hany; dušu obnažujúcu pieseň spieva v spovednici, no nie na mieste pre kajúcnikov, ale v búdke kňaza. Druhá mizanscéna nedáva logický zmysel a zároveň neguje emocionálny účinok dojemného hudobného čísla, keďže interpretku počas neho takmer nevidno. Možno detail, no v kontexte režisérovho slovníka – hoci kontroverzného, ale vždy argumentmi podloženého –, nemilo prekvapujúci.
Chrám je dejiskom nielen tohto obrazu, ale celej inscenácie. Peter Konwitschny v nej „účtuje“ s katolíckou cirkvou, ktorej bohatstvo, pokrytectvo i vplyv na ľudí sú tŕňom v jeho marxistickom oku. Preto nesituuje Káťu Kabanovú do kupeckého domu či záhrady, ale do stánku cirkvi ako predstaviteľky „mechanizmov, ktoré v tejto opere charakterizujú spoločnosť“ (citát z bulletinu). Skelet kostola sa hýbe na točni, odhaľujúc raz bohoslužobnú časť, inokedy interiér sakristie či exteriér malého cintorína.
Obvyklú hlbokú analýzu spoločnosti alebo aspoň uveriteľné odhalenie koreňov jej pokrytectva však režisér tentoraz neponúka, všetko je iba banálne nahodené. Varvara v sakristii žehlí kňazské rúcha a Kabanicha leští kalich, z ktorého potom s večne opitým, vulgárnym Borisovým strýkom Dikojom (frapantný, zvučným basom bičujúci Michael Wagner) pijú omšové víno a v „slow-motion“ choreografii súložia na stoličke pod ornátmi. To, že si Kátina svätuškárska svokra predtým zloží kríž z krku a pod dlhou, takmer mníšskou sukňou odhalí čierne pančuchy s čipkovanými podväzkami, je klišé na prvú dobrú. A napokon aj sociálny rozmer výkladu – chudobní ľudia verzus bohatá cirkev – dokáže z davu „dohabaných“ zboristov, ktorí sa zhromaždili na schodoch kostola, odčítať len ten, kto pozná Konwitschného leitmotívy.
Zrejme ambícia uplatniť ďalší z nich, groteskný „scudzovací“ moment, zvýrazňujúci kľúčovú dejovú situáciu, stála za riešením rendezvous mileneckých párov. Káťa sa znesie zavesená na ťahoch v kostýme anjela s veľkými krídlami, ústa roztiahnuté v exaltovanom úsmeve. Borisovi (Matjaž Stopinšek disponujúci pevným tenorom) nasadí javiskový technik na chrbát ružové nafukovacie srdce a ťahy ho vynesú za jeho milovanou. Čoskoro sa k nim pripoja Varvara v kostýme lietajúcej fialovej víly a Kudrjáš s havraními krídlami. Žiadna emócia, neha, túžba – len absurdná komika.
V takomto kontexte nemal šancu vyznieť asi najsilnejší moment inscenácie, Kátin výkrik napísaný bielou kriedou na drevený trám kostola: „Želala by som si stáť pri svojom hrobe a pýtať sa ľudí: Kde ste boli, keď som ešte žila?“ Dovtedy nám totiž režisér neumožnil pocítiť voči titulnej hrdinke súcit či prebudiť v nás empatiu – a tu už bolo neskoro. Káťa Kabanová tým pripomenula inú Konwitschného inscenáciu, Lady Macbeth z mcenského okresu (Kodaň, 2014/Augsburg, 2016), kde tiež popri racionálnom apeli chýbalo aktivovanie emocionálnej zložky divákovho vnímania. No kým vtedy sa na javisku tri hodiny hrala jednoznačná, sociálno-kritická groteska brechtovského razenia, tak tentoraz budil výsledný tvar pochybnosti: Myslel to režisér naozaj takto, alebo mu to jednoducho nevyšlo?
Našťastie, tým, čo vyšlo, je hudobné naštudovanie Markusa Poschnera, pod ktorého charizmatickým vedením (od r. 2017) sa Bruckner Orchester Linz vypracoval na špičkové rakúske teleso. Počnúc prvými, éterickými tónmi predohry s nádherným zvukom rozochvených sláčikov, bolo jasné, že nás čaká strhujúci hudobný zážitok. A skutočne, bol to Poschnerov orchester, ktorý saturoval umŕtvené emócie na javisku: do Konwitschného koncepcie vnášal chýbajúci lyrický nerv, ktorý sa zvukovo vracal k prapodstate Janáčkovej hudby, od ktorej sa nemecký preklad libreta nemálo vzdialil.
Káťa Kabanová sa nezaradí medzi početné inscenácie Petra Konwitschného, na ktoré sa i po rokoch spomína, či dokonca stále žijú v repertoároch európskych scén (v budúcej sezóne to budú Don Carlos, Viedenská štátna opera, La traviata, English National Opera, Blúdiaci Holanďan, Bavorská štátna opera, Bohéma, Opera Leipzig). Z úcty – a netajím, že aj obdivu –, k jeho práci mu prajem, aby ešte dostal príležitosť vytvoriť inscenáciu, ktorou sa „rehabilituje“. Takúto bodku si jeho polstoročná kariéra nezaslúži.
Leoš Janáček
Káťa Kabanová
Hudobné naštudovanie: Markus Poschner
Zbormajsterka: Elena Pierini
Dramaturgia: Christoph Blitt
Scéna (idea): Peter Konwitschny
Scéna (umelecká realizácia) a kostýmy: Karin Waltenberger
Réžia: Peter Konwitschny
Káťa: Carina Tybjerg Madsen
Boris: Matjaž Stopinšek
Kabanicha: Clarry Bartha
Dikoj: Michael Wagner
Varvara: Manuela Leonhartsberger
Kudrjáš: Jonathan Hartzendorf
Glaša: Minji Kim
Kuligin: Gregorio Changhyun Yun
Zbor Landestheater Linz
Bruckner Orchester Linz
Linz
26. 4. 2026 (premiéra)
1. 6. 2026 (recenzovaná repríza)