Hudobný odkaz piaristov v pocte Ladislavovi Kačicovi

8. 6. 2025

Svätý Jur, Kostol 
Najsvätejšej Trojice   

Dni starej hudby

Musica aeterna, Lenka Máčiková

Hasse – Caldara – Brentner...

V  minulom roku zosnulý muzikológ Ladislav Kačic (1951–2024) patril medzi osobnosti, ktoré najvýznamnejšou mierou prispeli k budovaniu povedomia o  hudobnej kultúre na území Slovenska v  období baroka a  klasicizmu. Jeho práca sa okrem iného zameriavala na mapovanie hudobnej tvorby rehoľných rádov, najmä františkánov a piaristov, ktorých činnosť bola významná pre hudobnú kultúru nášho územia hlavne v 18. storočí. Dôkazom rozsahu činnosti týchto rádov sú aj zbierky nôt zachované v archívoch.

Pamiatku Ladislava Kačica si Musica aeterna a  jej umelecký vedúci Peter Zajíček uctili aj koncertom na tohtoročných Dňoch starej hudby. Vybrali si diela z  bohatej zbierky hudobnín piaristov z  Podolínca a  Svätého Jura. Okrem skladieb známych talianskych alebo nemeckých autorov sa v  zbierke nachádzajú aj českí, poľskí a  domáci autori. Súbor so sopranistkou Lenkou Máčikovou uviedol a  odpremiéroval niekoľko árií a  duchovných skladieb Johanna Adolfa Hasseho (1699–1789), Antonia Caldaru (1671–1736) a  českého skladateľa Johanna Josepha Ignaza Brentnera (1689–1742), ktoré boli doplnené premiérovými uvedeniami zaujímavých husľových koncertov zo zbierky pátra Ferdinanda Pankiewicza z r. 1749. Interpretované troj- a štvorčasťové koncerty predstavovali typické príklady komponovania v  talianskom štýle a  obsahovali jeho príznačné prvky zo stránky formovej i  motivickej. Zjavná bola inšpirácia najmä Arcangelom Corellim či Antoniom Vivaldim, prípadne aj niektorými z  ich rovesníkov. Z kompozičnej stránky pôsobili najprepracovanejšie dva koncerty v molových tóninách: e mol a g mol.

Priniesť na koncertné pódiá neznámy repertoár je výzva, ktorej sa Musica aeterna zhostila s  obrovskou dávkou kompetentnosti. Kvality súboru, a  to hlavne jasné a  premyslené zachytenie charakterov jednotlivých skladieb a  motívov podľa znalosti afektovej teórie, sú domácemu publiku dobre známe. Len škoda, že daždivé počasie nehralo do karát ladeniu sláčikových nástrojov s črevovými strunami, a  tak niekedy členovia súboru bojovali s ladením. Výkon sopranistky Lenky Máčikovej bol príjemne lyrický a hlavne spoľahlivý. Jej zvučný hlas sa zvonivo rozliehal v  priaznivej akustike kostola, virtuózne pasáže zvládala bravúrne. Zaujímalo by ma, ako by daný repertoár vyznel v podaní operne neškolenej speváčky alebo detského speváka. Určite by to ukázalo ešte ďalší rozmer toho, ako mohla takáto hudba znieť v podmienkach piaristických školských kruhov.

Koncert nadväzoval na prácu Ladislava Kačica v odhaľovaní bohatosti kultúry nášho územia. Myslím si, že uviesť takýto repertoár, v ktorom sa priamo odráža taliansky hudobný jazyk prvej polovice 18. storočia, bolo mimoriadne dôležitým počinom najmä v dnešnej dobe, keď sa zámerne maže povedomie o historických  kultúrnych prepojeniach medzi naším – v  minulosti často mnohonárodným – územím a zvyškom Európy.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 06/2025.)