Výlet berlínskeho Janáčka do Brna
Keď v roku 2018 získal Festival Janáček Brno ocenenie The International Opera Awards, nebolo pochýb, že putovalo do správnych rúk. Dnes je zrejmé, že „operný Oscar“ snahy Brňanov nezavŕšil, ale sa pre nich stal impulzom i záväzkom. Vrcholmi 9. ročníka bola nová (koprodukčná) inscenácia domáceho divadla Výlety pána Broučka a hosť zo Staatsoper Unter den Linden Berlin s inscenáciou Vec Makropulos.
Pán Brouček v zlatých i tragických rokoch šesťdesiatych
Výlety pána Broučka patria k Janáčkovým najzriedkavejšie uvádzaným dielam. Dvojčasťová opera zhmotňujúca bizarné sny prízemného človiečika, ktorému sú pivo a klobásy stokrát milšie než všetko umenie či vznešené ideály, sa napriek autorovmu presvedčeniu o jej potenciáli nestala dramaturgickou stálicou. Možno je na príčine chvíľami až prebujnené textové pradivo (v práci na ňom sa postupne vystriedali piati libretisti), možno sú to náročné spevácke aj orchestrálne party, možno absencia katarzie – a možno kombinácia toho všetkého. Na mizivej zahraničnej tradícii diela má bezpochyby podiel aj „českosť“ námetu, ktorý si s typickým národným sarkazmom berie na mušku povahové neduhy pánov Broučkov, jeho prenosnosť je však značne obmedzená.
Slávny kanadský režisér Robert Carsen, ktorý Výletmi pána Broučka doplnil svoju janáčkovskú sériu o šiesty titul, si ich špecifikum jasne uvedomoval. Bolo to nevyhnutné – z Brna, ktorého publikum rozumie „insajderskému“ humoru diela, putuje koprodukčná inscenácia do berlínskej Staatsoper a madridského Teatro Real. „Museli sme nájsť niečo, čo nemá iba lokálny kolorit, ale čo bude mať zmysel aj pre medzinárodné publikum,“ vysvetľuje Carsen v jednom z predpremiérových rozhovorov. Tým „niečím“ sa stali roky 1968–1969 – búrlivé obdobie nielen československých, ale i svetových dejín. Esprit slobody a voľnosti aj potrestanej revolty, prevoňaný kvetmi a marihuanou, ale tiež zahalený do dymu z revolučných barikád. S kontroverziami tejto pohnutej éry konfrontoval Carsen zbabelého pána Broučka v jeho snoch, v ktorých ho Janáček vysiela na Mesiac a do husitského 15. storočia.
Retro charakter inscenácie sa odhaľuje hneď počas predohry. Celý portál vypĺňa kašírovaná obrazovka starého televízora, na nej beží čiernobiely film. Dokumentárne zábery robotníkov v pivovare i výčapníkov v krčme sa striedajú s reportážou o vesmírnych letoch, americkí kozmonauti zapichujú vlajku do povrchu nebeského telesa. Keď sa televízny prijímač zodvihne, ocitáme sa v autentickej českej pivárni. Drevené obloženie, police s trofejami aj dva veľké medené pivné tanky jej dodávajú teplú domácku atmosféru, oblečenie hostí a personálu situuje dej do šesťdesiatych rokov minulého storočia.
Pán Brouček sem zjavne chodí často a rád, pred driemajúcim štamgastom sa hromadia vypité krígle. Opojený alkoholickým mokom vlezie otvoreným okienkom do jedného z pivných tankov a ten sa s ním vzápätí vznesie ako raketa. Realistická krčma akoby zázrakom, bez ťažkopádnej prestavby zmizne (javiskové „čary“, ktoré zabezpečujú ťahy či vhodne zapojení štatisti a zboristi, patria do kmeňového slovníka Roberta Carsena) a Broučkova „raketa“ pristane na Mesiaci. Krásna Etherea ho posadí do lunochodu a sprevádzaná filmovými zábermi na legendárny Woodstock ho odvezie na Moonstock ’68. Na gýčovito ružovo-fialovom pódiu sa hudobníci fotia na obaly platní, deti kvetín si podávajú jointy a bľabocú čosi o umení a filozofii. Pozemšťan Brouček im ani zamak nerozumie – a ony nerozumejú jemu, jeho „mäsotariánstvo“ ich vrhne do hysterického delíria. Stret ide(ológi)í ako vyšitý.
Kým mesačný výlet pána Broučka šteklí bránicu, tak druhá časť inscenácie sa nesie v podstatne vážnejšom tóne. Úvodný filmový dokument nadhodí historické reálie: pražská realita 1968, výklady s jedlom, plagát Hoří, má panenko, obraz prezidenta Antonína Novotného, vystúpenie Alexandra Dubčeka v národnom zhromaždení. Ďalšia „opica“ vrhá Broučka do virvaru augustových udalostí. Javisko zaplnia odbojní Pražania i plagáty s revolučnými heslami, divadelný obraz sa prepletá s filmovými zábermi. Tanky, tragédia Jana Palacha, pohreb s obrovským sprievodom, rečniaci pastor, užialená matka... Veselosť „moonstockovej“ časti je preč, tu sa hrá o život. No Brouček ten svoj odmieta nasadiť, politika sa ho predsa netýka. Až po víťaznej bitke (u Carsena vtipne zhmotnenej do legendárneho triumfu hokejistov ČSSR nad tímom ZSSR na majstrovstvách sveta v Štokholme v r. 1969) sa Brouček prihlási k víťazom. Brankársky výstroj mu však nepomôže, zradca je odhalený a odsúdený na smrť. Prebudenie v domácej krčme je skutočným vyslobodením – až do chvíle, kým na javisko nevpláva tank v skutočnej veľkosti s namierenou hlavňou. Divadlo neraz preukázalo profétsky šiesty zmysel, treba len veriť, že sa majstrovský Carsen tentoraz mýli...
Ťažko si predstaviť lepšieho interpreta Broučka, než je škótsky tenorista Nicky Spence. Kostýmom hyperbolizovaná korpulentná fyziognómia v spojení s pohybovou svižnosťou a plastickou, vtipnou mimikou, no najmä zvučný farebný tenor – v hĺbkach plný, vo vysokej polohe kovovo rezonantný, vždy plne zrozumiteľný – z neho robia prvotriedneho predstaviteľa Janáčkovej postavy. A nielen tejto: pamätná medaila, ktorú umelec pred recenzovaným predstavením prebral z rúk riaditeľky Nadácie Leoša Janáčka Ludmily Louckej, skončila v správnych rukách. (Pre úplnosť informácie, druhým oceneným sa stal britský muzikológ, publicista a pedagóg Nigel Simeone.)
Spomedzi domácich protagonistov dokázala Spencemu sekundovať najmä Doubravka Novotná, predstaviteľka trojroly Málinka/Etherea/Kunka. Devízami príťažlivej absolventky brnianskej JAMU, ktorá sa čoraz výraznejšie presadzuje na domácich javiskách, sú znelý, obsažný lyrický soprán, už dnes tendujúci k mladodramatickému odboru, aj podmanivá herecká energia. Jej javiskový milostný partner Daniel Matoušek (Mazal/Blankytný/Petřík) presvedčil podstatne menej, jeho lyrický tenor má zjavné problémy s vysokou polohou a v celom rozsahu ho problematizuje sporná dychová technika. Autorom kompetentného, muzikantsky sýteho hudobného naštudovania, v ktorom plasticky vyzneli všetky dimenzie Janáčkovej partitúry, je šéfdirigent brnianskeho súboru Marko Ivanović; vo vynikajúcom svetle sa predstavil skvele hrajúci i spievajúci zbor Janáčkovej opery.
Rafinovane namiešaný elixír
Berlínska Štátna opera nefigurovala na festivale Janáček 2024 iba ako koprodukčný partner Výletov pána Broučka. Do Brna pricestovala i s vlastnou inscenáciou Veci Makropulos, zvyšujúc tak lesk festivalu nielen vďaka renomé „áčkového“ operného domu, ale aj „áčkovou“ divadelnou a hudobnou kvalitou.
Prv než sa rozoznela predohra, sálu zaplavilo ťažké, monotónne dýchanie, evokujúce pacienta napojeného na dýchací prístroj. Z oslepujúco bieleho, hmlou zahaleného priestoru sa pomaly vynorila ženská postava v bielej spodnici, na holej hlave iba sivé páperie. Obliekla si biely nohavicový kostým zavesený na vešiaku, na hlavu založila blonďavú parochňu s drdolom, aké sa nosili v dvadsiatych rokoch minulého storočia, prehodila cez seba orgovánovo fialový kabát s kožušinovým golierom a vstúpila do susedného priestoru – elegantnej drevenej advokátskej kancelárie so zásuvkami až po strop. Tá bola, na rozdiel od sterilnej „kapsuly času“ (termín Clausa Gutha v bulletine k berlínskej inscenácii), plná vzruchu a pohybu. Nie však prirodzeného, ľudského, ale štylizovaného a umelého: úradníci oboch pohlaví sa pohybovali v kafkovsky bizarnej choreografii, občas zmrzli v štronze, aby sa vzápätí rozbehli v grotesknej uponáhľanosti bez zmyslu a pointy.
Rovnaký kontrast sprevádzal každú zmenu dejstva: titulná hrdinka pomaly vošla do zmeraveného bezčasia, šaty i parochňu z predchádzajúceho výstupu „pochovala“ v jame uprostred miestnosti, prezliekla si šaty (kostým Madama Butterfly pre druhé, orgovánový plášť cez bielu spodničku pre tretie dejstvo), založila si novú parochňu a odobrala sa odohrať ďalší výstup svojho nekončiaceho sa života – čoraz vyčerpanejšia, studenšia, neschopnejšia akéhokoľvek citu či pocitu. „Omrzí být dobrý, omrzí být špatný. (...) A člověk pozná, že v něm umřela duše.“ V druhom dejstve pri Albertových vyznaniach zaspala na lavici pred šatňou nie preto, že by ho chcela ponížiť. Jednoducho, bola na smrť unavená. Keď po noci, ktorou si „odpracovala“ recept doktora Makropula, vyšiel z hotelovej izby Jaroslav Prus, nasrdený zo zlého obchodu, z jej bezcitnej ľahostajnosti bolo zrejmé, že sex už dnes vníma len ako nutné zlo. Elixír spred tristo rokov naozaj prestal fungovať, titulná hrdinka Janáčkovej opery nám z minúty na minútu starla pred očami.
Grotesknú bezduchosť sveta, ktorým Emilia Marty už dávno pohŕda, ale bojí sa ho opustiť, zastupovali popri úradníkoch z 1. dejstva tiež obdivovatelia s kyticami ruží a zboristky z opery (2. dejstvo) či hotelový personál (3. dejstvo). Občas sa k ich strojovým pohybom pridali aj – inak realisticky, hoci občas komicky hyperbolizovane – hrajúci Dr. Kolenatý, Albert Gregor, Jaroslav Prus a jeho syn Janek i licitátor Vítek a jeho dcéra Krista.
Niekedy však bolo toho pohybu a grotesky na scéne priveľa a po čase pôsobili redundantne aj opakujúce sa zjavenia Emiliinho mladšieho ja (dievčatko s barokovým účesom a krinolínou) či jej zostarnutej, zhrbenej a pri chôdzi o paličku sa opierajúcej kópie.
No hoci by javiskovému dianiu nezaškodil prevzdušňujúci strih, vo výsledku predstavuje berlínska Vec Makropulos pozoruhodný príspevok do janáčkovskej tradície. Najmä preto, ako rafinovane zmiešala zdanlivo nesúrodé ingrediencie: napínavú detektívku, strhujúcu existenciálnu drámu a satirickú konverzačnú komédiu. Popri nemeckom režisérovi Clausovi Guthovi nemal o nič menšiu zásluhu na účinku tohto elixíru český dirigent Robert Jindra. Berlínsky orchester rozohral pod jeho vedením geniálnu Janáčkovu partitúru v prenádherných farbách (také mystické sláčiky pri „Pater Hemon!“ som ešte nepočula), momenty kulminujúceho dejového napätia hudobne rozvinul do priam trilerových dimenzií a originálnym spôsobom rozozvučal aj „čapkovskú“ (rozumej komickú) strunu. Bola to lekcia z toho, aké významové nuansy sa dajú dosiahnuť nestereotypne pointovanou inštrumentálnou artikuláciou. Nijaké obmedzenia nepriniesla ani Jindrova záľuba v sýtom orchestrálnom zvuku, k dispozícii dostal totiž (z veľkej miery české) obsadenie, ktoré nemalo najmenší problém s nosnosťou hlasov.
Nemecká sopranistka Dorothea Röschmann autenticky splynula s režijnou koncepciou, v ktorej neprekážalo, že renomovaná umelkyňa je už v zrelom veku a aj z jej hlasu sa pomaličky vytráca niekdajšia sviežosť lyricko-mladodramatického materiálu. Vďaka výbornej technickej výbave i herectvu činoherno-výrazových kvalít vytvorila prototyp ženy, v ktorej chlapi nemilujú ju samotnú, ale svoju (maskulínnu) predstavu o nej. Negatívny mužský archetyp Jaroslava Prusa zhmotnil Adam Plachetka plasticky po hereckej i speváckej stránke; jeho barytón je čoraz tmavší a plnší, no aj pri veľkom objeme ostáva vzorovo koncentrovaný. Aleš Briscein naplnil postavu Alberta Gregora jasným, kovovým tenorom s pevnou vysokou polohou, vďaka čomu – aj v kombinácii k postave primerane porazeneckým prejavom – vytvoril optimálny kontrast k sebavedomému Prusovi. Jan Martiník ako Dr. Kolenatý dodal inscenácii osviežujúce komické dimenzie, podčiarkujúc v advokátovom charaktere ľudskú i profesionálnu priemernosť. Záverečná scéna, kde sa hysterickým opakovaním vety „Všecko víme!“ snažil vrátiť príbeh do koľají normálnosti, patrila do kategórie špičkového operného herectva.
Spomedzi menších postáv väčšmi než spevácky síce dobre disponovaný, ale charakterovo matný Vítek (Stephan Rügamer) i vokálne nevýrazný, režisérom až príliš komicky profilovaný Janek Prus (Linard Vielink) zarezonovali predstavitelia Hauka-Šendorfa a Kristy. an Ježek vymodeloval priam kabinetnú tragikomickú kreáciu muža, ktorého zlomila chorobná láska k nedosiahnuteľnej žene. Natalia Skrycka krásnym, plným, farebne vrúcnym mezzosopránom povýšila licitátorovu ambicióznu dcérku na jednu z vokálne dominantných postáv.
Pointu Janáčkovej opery – ďalší osud receptu na večnú mladosť i ľudí, ktorí s ním prišli do kontaktu –, vykladajú dnešní režiséri na mnoho spôsobov. Claus Guth neprispel žiadnou ďalšou reinterpretáciou: Krista tu listinu skutočne spáli a umierajúca Emilia Marty sa tacká k oknu otvorenému do žiarivého dňa, akoby ju mal vtiahnuť mystický tunel so svetlom na konci. „Konzervatívnosť“ inscenácie však vonkoncom neoslabila intenzívny dojem z nej: asi ešte nikdy sa mi Vec Makropulos nezdala byť taká napínavá a hudobno-divadelne kompaktná
Festival Janáček Brno 2024, 9. ročník
1. 11. – 24. 11. 2024
Leoš Janáček
Výlety pána Broučka
Réžia: Robert Carsen
Dirigent: Marko Ivanović
Scéna: Radu Boruzescu
Kostýmy: Annemarie Woods
Svetlo: Robert Carsen/Peter van Praet
Video: Dominik Žižka
Choreografia: Rebecca Howell
Zbormajstri: Martin Buchta, Pavel Koňárek
Matěj Brouček: Nicky Spence
Mazal/Blankytný/Petřík: Daniel Matoušek
Sakristián/Lunobor/Domšík: David Szendiuch
Málinka/Etherea/Kunka: Doubravka Novotná
Würfel/Čaroskvoucí/Konšel: Jan Šťáva
Číšníček/Zázračné dítě/Žák: Andrea Široká
Kedruta: Jana Horáková Levicová
Svatopluk Čech: Daniel Kfelíř
Básník/Oblačný/Vacek Bradatý: Tadeáš Hoza
Malíř/Duhoslav/Vojta Od Pávů/Profesor: Vít Nosek
Skladatel/Harfoboj/Miroslav, Zlatník: Ondřej Koplík
Táborita: Petr Karas
Táborita/Básník: Pavel Valenta
Brno
Národní divadlo
1. 11. 2024 (premiéra)
3. 11. 2024 (recenzovaná repríza)