Ewa a Kamil Barciokovci  poľský tandem v Slovenskej filharmónii

Violončelistka Ewa Barciok je členkou violončelovej skupiny SF od roku 2023, o rok neskôr sa členom orchestra stal aj jej manžel Kamil, ktorý obsadil post prvého trubkára. Po predchádzajúcom pôsobení v Janáčkovej filharmónii Ostrava sa rýchlo udomácnili aj v našich podmienkach... 

Odkiaľ z Poľska pochádzate? Aká bola vaša profesionálna dráha pred Slovenskou filharmóniou? 

Ewa Barciok: Pochádzam z krásneho historického mesta Toruň na severe Poľska. Toto mesto je známe svojimi perníkmi a tým, že je rodiskom Mikuláša Kopernika. Tam som absolvovala 1. a 2. stupeň Hudobnej školy Karola Szymanowského v triede Karola Wroniszewského. Ako 19-ročná som začala študovať na Hudobnej akadémii I. J. Paderewského v Poznani v triede Tomasza Lisieckého. Ešte počas posledného ročníka magisterského štúdia som začala pôsobiť v orchestrálnej akadémii Narodowego Forum Muzyki vo Vroclave. V rámci tejto akadémie som mala možnosť zahrať si aj na koncerte s orchestrom Koninklijk Concertgebouworkest, čo bol pre mňa nezabudnuteľný zážitok. Následne som absolvovala konkurz do Janáčkovej filharmónie Ostrava, ktorý sa stal začiatkom môjho profesionálneho pôsobenia v Českej republike. V rokoch 2019–2023 som bola violončelistkou Janáčkovej filharmónie. Zároveň som tam nastúpila na denné doktorandské štúdium v triede Jiřího Hanouska, ktoré v súčasnosti dokončujem. 

Kamil Barciok: Pochádzam z Jastrzębia-Zdroja na Sliezsku. Základné a stredné hudobné vzdelanie som získal v meste Żory pod vedením Michała Pradelu. Bakalárske aj magisterské štúdium som absolvoval na Hudobnej akadémii Karola Szymanowského v Katoviciach v triede Stanisława Dziewiora. Po ukončení štúdia som získal miesto v orchestri Sinfonia Iuventus vo Varšave. Následne som sa presťahoval do Vroclavu, kde som päť rokov pôsobil ako člen orchestra Vroclavskej opery. V roku 2018 som nastúpil ako prvý trubkár do Janáčkovej filharmónie v Ostrave.

Ako mladého hudobníka ma najviac formovali projekty s orchestrom I, Culture Orchestra, kde som mal možnosť učiť sa od prvých trubkárov z London Symphony Orchestra a pedagógov Royal College of Music.

Kedy ste si uvedomili, že hudba pre vás nebude len záľubou, ale aj povolaním? 

EB: U mňa to nebol jeden konkrétny moment – skôr to bol postupný proces. Určite však dôležitú úlohu v tomto dozrievaní zohrali koncerty, na ktorých som mala možnosť vystupovať ako sólistka s Torunským symfonickým orchestrom. Dodnes, keď hrám ako členka skupiny violončiel v Slovenskej filharmónii a máme v programe koncerty s mladými žiakmi alebo študentmi, si spomeniem, aký veľký a nádherný zážitok to pre mňa vtedy bol. 

KB: Už v prvom ročníku štúdia som vedel, že mojím snom je hrať v orchestri. Neskôr som sa rozhodol skúsiť šťastie na konkurzoch do orchestrov a podarilo sa mi splniť si ho – získal som miesto v orchestri vo Varšave. 

Prečo práve violončelo a prečo práve trúbka? Čím vás tieto nástroje fascinujú?

EB: Musím priznať, že výber violončela bol tak trochu náhodný. Na prijímacích skúškach na hudobnú školu som totiž povedala, že by som chcela hrať na triangli. Komisia však moju prosbu asi nevzala úplne vážne. Povedali mi, že keď som taká vysoká, môžem hrať na violončele – a som veľmi rada, že to takto dopadlo. Je to nádherný nástroj – podľa mňa s najkrajším zvukom. Fascinuje ma, akú širokú škálu emócií dokáže vyjadriť. 

KB: Prečo trúbka? Ako dieťaťu sa mi zdalo, že je to najjednoduchší nástroj – veď má len tri ventily (smiech). Fascinuje ma tým, že dokáže znieť anjelsky jemne, ale zároveň má silu – jeden tón trúbky sa vie presadiť aj nad stohlavým orchestrom. 

Ako ste sa dozvedeli o konkurze do Slovenskej filharmónie?

EB: O konkurze som sa dozvedela cez stránku musicalchairs.info, a keďže Bratislava je pomerne blízko od Ostravy, rozhodla som sa prísť a skúsiť šťastie. Po konkurze – keď som už vedela, že som získala dostatočný počet bodov –, sme sa s Kamilom rozhodli prísť na koncert Slovenskej filharmónie ako poslucháči. Boli sme očarení krásou sály, zvukom orchestra aj samotným mestom – rozhodnutie bolo potom oveľa jednoduchšie. 

KB: O konkurze do Slovenskej filharmónie som sa dozvedel od mojej manželky, práve ona ma presvedčila, aby som to skúsil – a som veľmi rád, že som dal na jej radu. 

Čo vás v Slovenskej filharmónii prekvapilo v dobrom zmysle slova – v spôsobe skúšania, v prístupe dirigentov, v komunikácii v orchestri?

EB: Veľmi príjemne ma prekvapil prístup kolegov, boli otvorení, milí a od začiatku ma srdečne prijali. Boli ochotní pomôcť so všetkým, čo je obzvlášť dôležité, keď človek prichádza zo zahraničia do nového prostredia. Od prvých dní som sa v orchestri cítila veľmi dobre a bezpečne. 

KB: Mňa príjemne prekvapila komunikácia a otvorenosť medzi hudobníkmi. Od začiatku som bol veľmi srdečne prijatý nielen kolegami z trúbkovej skupiny, ale aj ostatnými členmi orchestra.

A naopak, čo bolo najnáročnejšie na adaptáciu?

EB: Najnáročnejšie bolo obdobie, keď som najskôr nastúpila do orchestra sama a Kamil ešte zostával pracovať v Ostrave. Žili sme na diaľku takmer rok – ja som bývala v malej garsónke v Bratislave a často sme cestovali medzi mestami. Stávalo sa aj, že Kamil po skúške vo filharmónii v Ostrave prišiel popoludní za mnou do Bratislavy a v noci sa musel vrátiť späť, lebo ho ráno čakala ďalšia skúška. Bol to náročný, ale zároveň posilňujúci čas.

KB: Na adaptáciu pre mňa nebolo nič obzvlášť ťažké. Celkovo som sa s presunom a novým prostredím vyrovnal pomerne ľahko.

Má poľská škola hry na violončele a trúbke nejaké špecifiká, ktorými sa líši od slovenskej?

EB: Nepozorujem žiadne zásadné rozdiely medzi poľskou a slovenskou školou hry. Myslím si, že základné princípy výučby aj prístupu k nástroju sú veľmi podobné – všetko závisí skôr od konkrétneho pedagóga. 

KB: Na Slovensku deti, ktoré chcú hrať na trúbke, najskôr začínajú na zobcovej flaute. V Poľsku sa od začiatku učia hrať priamo na trúbke. 

Ako ste si zvykali na jazyk – máte z prvých mesiacov nejakú príhodu, keď ste sa na vlastnom mixe slovenčiny a poľštiny museli zasmiať?

EB: Vďaka tomu, že sme pred príchodom do Bratislavy žili v Česku, od začiatku sme sa vedeli dohovoriť po česky. Tomuto jazyku tu všetci aj vo filharmónii, aj na úradoch, rozumejú. Postupne sme sa začali učiť aj po slovensky a teraz, keď chodím na doktorandské štúdium do Ostravy, mám problém opačný – občas mi „uletí“ nejaké slovenské slovíčko. Našťastie, všetci to chápu. Menšie jazykové „nehody“ sa však stali a stále ešte stávajú. Jednu si pamätám celkom dobre: chcela som pochváliť kamarátke krásne nové zlaté náušnice a povedala som niečo v zmysle, že má peknú „bižutériu“. V poľštine je toto neutrálne slovo, ktoré sa vzťahuje na všetky druhy šperkov, drahé aj lacné. Až potom som zistila, že bižutéria v slovenčine označuje skôr umelé šperky – takže ten môj kompliment možno nevyznel úplne lichotivo. 

KB: Na začiatku to pre mňa vôbec nebolo jednoduché, no postupne som sa v slovenčine zlepšoval a začal som ju používať čoraz istejšie. 

Objavili ste na Slovensku skladateľa alebo dielo, ktoré ste predtým nepoznali a dnes je vaše obľúbené? 

EB: Možno nie je mojím vyslovene najobľúbenejším dielom, ale veľmi zaujímavé a nové pre mňa boli Metamorfózy Eugena Suchoňa, ktoré sme pripravovali s orchestrom. Predtým som toto dielo nepoznala, no zaujalo ma svojou atmosférou a bohatou orchestráciou. Veľmi krásnu skladbu sme tiež hrali nedávno na našom koncerte skupiny violončiel Slovenskej filharmónie – bola to Pieseň labutí od Vladimíra Godára. A, samozrejme, Musica slovaca od Ilju Zeljenku – tú je vždy radosť počuť! 

KB: Vďaka Slovenskej filharmónii som spoznal tvorbu Franza Schmidta, rakúskeho skladateľa narodeného v Bratislave. Filharmónia realizuje nahrávky jeho diel. Najbližšia mi je jeho Symfónia č. 4, ktorú sme nahrávali v lete uplynulého roka. 

Zapájate sa na Slovensku aj do komornej hudby či projektov mimo filharmónie? 

EB: Áno, veľmi rada vystupujem ako komorná hráčka a sólistka. Spolu s manželom sa venujeme aj interpretácii súčasnej hudby, často aj so živou elektronikou. Odkedy žijeme v Bratislave, spolupracujeme so súborom EnsembleSpectrum, ktorý sa špecializuje na súčasnú hudbu. S veľkou radosťou tiež hrávam v sláčikových kvartetách, napríklad Violette Quartet, do ktorého ma pozvala Janka Gubková-Černá, líderka skupiny druhých huslí v Slovenskej filharmónii. Komorná hudba mi dáva väčšiu slobodu pri interpretácii. 

KB: Kolegovia na Slovensku ma viackrát pozvali do projektu s dychovým kvintetom. Komorné koncerty sú pre mňa dôležitým doplnkom k práci vo filharmónii, pomáhajú mi rozvíjať hudobnú kreativitu. 

Kde a ako sa vlastne pretli vaše hudobné a životné cesty? 

EB: Začali sme sa stretávať, keď som nastúpila do Janáčkovej filharmónie v Ostrave. Kamil tam už pôsobil ako prvý trubkár a bol jedným z mála Poliakov v orchestri. Hudba nás prirodzene spojila – od spoločných skúšok a koncertov až po spoločný život mimo pódia. 

Nosíte si prácu domov? Máte doma dohodu typu „po skúške sa o tom už nebavíme“? Alebo naopak, momenty z práce doma rozoberáte? 

KB: Ani tak, ani tak. Nemáme vyslovene dohodu, že sa o práci doma nerozprávame, ale je pravda, že sa snažíme príliš ju nerozoberať. Skôr si vedome dávame priestor na oddych, aby si naše hlavy mohli od hudby a pracovného tempa trochu oddýchnuť. 

Čo vám prináša spoločný hudobnícky život? Máte nejaký spoločný hudobný sen, ktorý by ste si raz radi splnili? 

EB: Spoločný hudobnícky život nám prináša veľa radosti – navzájom sa inšpirujeme, rozumieme si a snažíme sa podporovať jeden druhého. Je to veľká výhoda, keď partner chápe nielen každodenný rytmus skúšok a koncertov, ale aj emócie spojené s hraním. 

KB: Snažíme sa udržať rovnováhu medzi prácou a domácim životom, aby sme si vedeli dopriať aj oddych. Čo sa týka hudobného sna, mojím detským snom bolo zahrať si na Novoročnom koncerte vo Viedni, ktorý sme každý rok sledovali s rodičmi. Teraz by som si veľmi prial zahrať na festivale BBC Proms v Royal Albert Hall. 

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 01-02/2026.)