Dva Steinwaye v rukách Shoko Kawasaki a Jakuba Čižmaroviča
19. 3. 2026
Žilina, Dom umenia Fatra
Shoko Kawasaki, Jakub Čižmarovič
Grieg – Otaka – Poulenc – Ligeti – Kapustin
Keď pred niekoľkými rokmi obohatil ŠKO Žilina svoj inštrumentár o ďalší skvostný Steinway, dramaturgiou zarezonovala dovtedy nevyslovená výzva. Mať na dosah dva kvalitné nástroje a nevyužiť ich potenciál (aj) v simultánnej zvukovej podobe, by bolo hriechom... Z myšlienky vyklíčila realita – čoskoro vyprofilovaná do podoby koncertnej série, s výrečným názvom Sólo pre dva Steinwaye. Už ôsmu sezónu sa prívrženci klavírnej kultúry vracajú do Domu umenia Fatra na ďalšie produkcie tohto rodu a kochajú sa exkluzívnym klavírnym umením „na kvadrát“. Marcový termín série patril životným a umeleckým partnerom pôsobiacim (aj) ako stabilné klavírne duo. Shoko Kawasaki a Jakub Čižmarovič ponúkli celovečerný program s konšteláciami od sólových cez štvorručné až po dvojklavírové opusy.
Najskôr znela mozartovská signatúra, Sonáta C dur KV 545, do dvojklavírovej adaptácie uvedená Edvardom H. Griegom. Proti tejto verzii – navyše interpretovanej s toľkou prirodzenou dávkou vtipu, brilancie a vynaliezavých „akcentov“ – nemožno namietať. Skôr konštatovať, že po griegovských vstupoch a aditívach (vrátane sviežich kadencií) z onoho pôvodne priezračného facile sa obohatil a posunul kompozičný význam diela viac k romanticky cíteným víziám a harmónii. Akokoľvek, bolo to efektné entrée sympatického páru, ktoré plynulo v znamení muzikálnej vervy a radosti z tvorby.
Ďalšie dve kompozície pre dva klavíry reprezenzovali protipohyb v expozícii poetík. Atraktívne capriccio Midare od japonského skladateľa Hisatadu Otaku bolo ukážkou delikátnej konfrontácie a zároveň koexistencie (zdanlivo) odlišných štrukturálnych východísk, ktorých bázu vytvára príznačný pentatonický rad, fundus je postupne rozširovaný a obohacovaný európskym „univerzom“ do organicky briskne formulovaných expresií, podmanivých zvukových novotvarov.
Dvojklavírovú sekciu programu zavŕšila Sonáta pre dva klavíry FP 156 od Francisa Poulenca, ktorá znela ako veľkolepý dôkaz autorovej dôvtipnosti v nápaditom čerpaní z bohatstva zvukového komplexu dvoch autonómnych nástrojov. Podobne ako v jeho Koncerte (i ďalších dvojklavírových počinoch), počujeme tu prívaly vážnych dialógov, odľahčených epizód, sledujeme cizelovanie rafinovaných kontrastov, rytmických eskapád, umne zapracovaných v textúre dvoch autonómnych inštrumentov.
Súzvuk dvoch klavírov ako ťažisko programu bol obohatený striedaním sólových výstupov. Očarili brilantné, s príkladným myšlienkovým pozadím a technickou drobnokresbou vyskladané tri z Etud (10, 11 a 13) od Györgya Ligetiho v podaní Shoko Kawasaki, ktorá sugestívne a noblesne priznala svoju dôvernú znalosť skladateľovho vokabulára. Lisztova Uhorská rapsódia č. 2 zaznela s brilantne živým tvorivým vkladom a zainteresovanosťou v tvarovaní fráz i parafráz, s takmer bezbrehou škálou výrazu tvoriaceho Jakuba Čižmaroviča.
V kontexte programu až magicky zapôsobila štvorručná sadzba sprostredkujúca sugestívne vízie Sinfonietty op. 49 Nikolaia Kapustina. S ľahkosťou vystavaná kompozícia posvätená intelektom bravúrne spája zdanlivo protichodné svety – prvky klasické s jazzovými. Rigídne kontúry štyroch častí s epizódami, tvoriacimi originálny kompozičný makro- aj mikrosvet, podsunuli empatickým tlmočiteľom priestor na jednodyché pointovanie jednoty v rozmanitosti (alebo opačne). Opakovať už veľakrát povedané, vrstviť superlatívy vzbudzuje vždy podozrenie: no večer s umením tohto klavírneho dua si zaslúži oveľa viac. Slová obdivu k ich tvorbe, k oddanosti múze, pokornej, trpezlivej, neokázalej...