Dokonalosť pod taktovkou Tugana Sokhieva

26. 9. 2025

Bratislava, Reduta

BHS  

Wiener Philharmoniker, Tugan Sokhiev, Lukas Sternath

Prokofiev – Stravinskij 

Bratislavské hudobné slávnosti vo svojom jubilejnom ročníku ponúkli aj vystúpenie jedného z najprestížnejších orchestrov sveta, Viedenských filharmonikov. Toto teleso je už desaťročia synonymom interpretačnej dokonalosti a jeho účinkovanie na BHS je vždy mimoriadnou udalosťou. Tentoraz zavítali do Bratislavy pod taktovkou Tugana Sokhieva, dirigenta, ktorého možno právom označiť za jednu z najväčších dirigentských osobností súčasnosti.

Sólistom večera bol rakúsky klavirista Lukas Sternath – mladý umelec, ktorý v posledných rokoch zažíva raketový vzostup a po úspechoch na viacerých prestížnych súťažiach sa o ňom hovorí ako o senzácii mladej generácie. 

V Prokofievovom Klavírnom koncerte č.  3 C dur sa prezentoval hrou, ktorá spájala virtuóznu brilantnosť s elegantnou nenútenosťou. Jeho tón bol delikátny, artikulácia krištáľovo čistá, dynamické i agogické odtiene precízne rozlíšené. Sternath sa vyhýbal prehnaným rubatam a namiesto efektných gest stavil na strhujúcu vnútornú logiku hudobného tvaru. Filharmonici mu boli partnerom, ktorý dokázal reagovať na každý detail jeho koncepcie – výsledkom bol Prokofiev, ktorý pôsobil sviežo, dramaticky a pritom prirodzene vyvážene.

Druhú polovicu večera vyplnil Stravinského balet Petruška (verzia z r. 1911). Ide o dielo, ktoré patrí do kánonu hudby 20.  storočia – svojou fragmentárnosťou, drsnými rytmickými vzorcami i ironickými „gýčovými“ melódiami je dodnes fascinujúcim obrazom ruského modernizmu. Sokhiev dirigoval s veľkorysými gestami, jeho ovládanie partitúry pôsobilo absolútne suverénne a detailná drobnokresba jednotlivých orchestrálnych štruktúr bola obdivuhodná. Orchester hral fenomenálne: zvuk Viedenských filharmonikov bol lahodný, nástrojové skupiny dokonale zladené a každý výrazový oblúk prešiel s prirodzenou samozrejmosťou.

Napriek tomu sa pri všetkej brilantnosti interpretácie dojem miestami niesol v znamení akéhosi „akademického profesionalizmu“. Chýbalo možno o čosi viac expresivity v niektorých sólových vstupoch dychových nástrojov, prípadne odvážnejšia ostrosť v rytmicky vypätých pasážach. Stravinského Petruška síce zaznel v najvyššej interpretačnej kvalite, no istá dávka nespútanej drámy, ktorá by publikum úplne strhla, predsa len ostala v tieni.

Bratislavské publikum však zažilo večer, ktorý spojil tri výrazné umelecké individuality: legendárny orchester, fenomenálneho dirigenta a vychádzajúcu hviezdu klavírneho umenia. BHS tak opäť potvrdili, že patria medzi podujatia, ktoré dokážu priniesť skutočne špičkové interpretačné výkony a zároveň ponúknuť priestor na reflexiu toho, čo znamená hudobná dokonalosť v jej rôznych podobách.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 10/2025.)