David Giménez Carreras a 
Philippe Quint s ŠKO

13. 2. 2025

Žilina, Dom umenia Fatra

ŠKO Žilina,

David Giménez Carreras, Philippe Quint

Verdi – Mendelssohn Bartholdy – Brahms 

Pred troma rokmi sa pred žilinským orchestrom objavil dirigent David Giménez Carreras. Jeho meno primárne vzbudilo zvedavosť; dohady ohľadne väzby na slávneho španielskeho tenoristu sa potvrdili. Podstatný však bol jeho umelecký výkon, ktorý zarezonoval. Od tých čias sa do Žiliny rád vracia, čo je potešiteľné a hovorí to o pretrvávajúcich obojstranných sympatiách. Na aktuálne žilinské koncerty (ktoré mali v totožnej konštelácii reprízy v poľskom Rzeszówe) si prizval sólistu, huslistu z USA Philippa Quinta.

Po efektnom entrée, briskne sformulovanej predohre k Verdiho opere Nabucco, sme mali príležitosť testovať hudobnú tvár známeho, hoci u nás zatiaľ nepoznaného virtuóza. Pre žilinskú prezentáciu si zvolil chronicky známy, atraktívny Husľový koncert e mol op. 64 Felixa Mendelssohna Bartholdyho. Pri vnímaní opusov tohto typu zavše prepadáme skepse s obavou, či sa ešte môžu na ich interpretačnom obraze vyskytnúť nejaké „objavy“. Potešilo neočakávané prebudenie z letargie, ktoré výnimočný huslista vniesol do priestorov Domu umenia Fatra. 

Quint vstúpil na pódium neokázalo, od prvých tónov úvodnej témy však dôrazne prehovoril. Svoje nezvyčajné danosti umelec postupne „rozbaľoval“, dávkoval a udivoval spektrom ingrediencií. Okrem štandardu, ku ktorému neodmysliteľne patrí technická brilantnosť, vycibrený cit pre kresbu s konfrontáciou fráz, pozornosť pútala najmä jeho tónotvorba. Nespočíva, pochopiteľne, len v akustických parametroch vzácneho nástroja (stradivárky „Ruby“ z r. 1708), ktorému vládne, ale v celom komplexe parametrov kvality tónu a jeho rozmanitosti. Mendelssohnov koncert sme aj vďaka zainteresovanému sprievodu a dialógom orchestra mohli vnímať ako výnimočný umelecký artefakt, ako živú hudbu artikulovanú so sýtou farebnosťou, hudbu vrúcnu, preciťovanú cez optiku skúseností aj osobnostného názoru.

A napokon priestor pre dirigenta a jeho kreáciu Brahmsovej 2. symfónie D dur op. 73. Okrem radu ďalších pozitív bola výhodou dirigenta fenomenálna hudobná pamäť, ktorú sme mali možnosť znova obdivovať v jej celistvosti. To, že Brahmsovu symfóniu dirigoval spamäti, vlastne nie je uňho výnimkou. (Spomínam si na dve Beethovenove symfónie, o predohrách nehovoriac…) Touto danosťou, ktorá evidentne podporuje jeho imagináciu aj tvorivé horizonty, reflektuje v interpretovanom diele zomknutosť a transparentnosť kontúr so žičlivým priestorom na precízne frázovanie a nuansovanie orchestrálnej farebnosti. Dirigentova koncepcia prepožičala Brahmsovej symfónii svieži pulz, aktualizovala a sprehľadnila rozvrh skladby, možno aj vďaka redukcii repetícií. Orchestru, ktorý je v ostatnom období v štádiu permanentnej personálnej revitalizácie, tvorivý dialóg so španielskym dirigentom svedčí a prospieva.