Čo-čo-san ako obeť sexturizmu (?)

Aj keď Giacomo Puccini by sa ani v bežných rokoch nemohol sťažovať na nezáujem operných intendantúr, aktuálne kraľuje divadelným plagátom v ešte masívnejšej miere. Blížiacu sa storočnicu jeho smrti (29. 11.) neopomenulo ani Slovenské národné divadlo a uviedlo jednu zo skladateľových divácky najobľúbenejších opier, Madama Butterfly. V repertoári SND tak absentovala len čosi vyše dekády.

Asi najväčšiu zvedavosť v súvislosti s novou bratislavskou Madama Butterfly vzbudzoval inscenačný tím na čele s operným debutantom, činoherným režisérom Matúšom Bachyncom, ktorý dramaturgicky úzko spolupracuje s teatrologičkou Martinou Mašlárovou. No prestupovanie hraníc dramatických umení – činoherného, tanečného a operného divadla, ale tiež filmu –, dnes nie je ničím výnimočným, dokonca ani v slovenskom prostredí. V Košiciach väčšinu inscenácií ostatného obdobia režíroval Anton Korenči ml., v Banskej Bystrici dostal nedávno prvú príležitosť Pavol Viecha (Favoritka, 2022), aj Bachyncov pedagóg Roman Polák si pravidelne „odskakuje“ do opery. Nehovoriac o Sláve Daubnerovej, ktorá po ukončení performerskej dráhy rozbehla sľubnú kariéru opernej režisérky dokonca v medzinárodnom kontexte.

Tridsiatnik Matúš Bachynec patrí k najúspešnejším tvorcom svojej generácie. Neprešiel si tortúrou nezriaďovanej scény či grantovými peripetiami ako jeho rovesníci, domicilom sú mu od počiatku kamenné divadlá, vrátane prvej národnej scény. V Činohre SND vytvoril aj svoju skutočne pozoruhodnú (dvoj)inscenáciu Tajovského Hriechu a Preissovej Její pastorkyne (2020). Vtedy mi priam operne koncipované, na prvý pohľad trochu patetické, no v konečnom vyznení katarzné finále, v ktorom sa Laca po prvotnom váhaní pridáva k Jenůfe roztápajúcej rukávom ľadový kubus s mŕtvym dieťatkom, zasadilo do hlavy červíčka – ako by sa asi Bachynec zmocnil skutočnej opernej partitúry? Odpoveď dnes už poznáme: v detailoch neraz originálne, no v celku málo koncízne a so značnou podlžnosťou voči emocionálnej rovine pucciniovskej hudobnej drámy.

Z Madama Butterfly priveľmi cítiť zviazanosť tvorcov (s) vlastnou režijno-dramaturgickou koncepciou. Ústrednou ideou je (v súčasnom divadle intenzívne pertraktovaná) téma sexuálneho zneužívania zraniteľných osôb – maloletých, sociálne vylúčených, rasovo znevýhodnených. Inscenácii predchádzal rešerš dokumentov o sexturizme západných klientov vyrážajúcich za erotickými radovánkami do ázijských krajín aj o živoriacich potomkoch filipínskych prostitútok, ktorí nikdy nepoznali svojich dobre zabezpečených otcov.

Aplikovať túto sociálno-kritickú tému na Madama Butterfly nie je v princípe scestná myšlienka, no inscenátori sa pri jej scénickom zhmotnení dostali do nejednej logickej kolízie. Tá najvážnejšia vyplýva z ignorovania naturelu japonskej kultúry. Hotel s riaditeľom, či skôr pasákom Gorom, ktorý zapĺňajú západní turisti (stereotypne nevkusní páni v havajských košeliach a bermudách) bažiaci po šikmookých kráskach v tradičných kimonách, by sa v modernom Japonsku nenašiel: tunajšie gejše patria bohatým Japoncom a hrdá miestna kultúra je pre západných votrelcov hermeticky uzavretá. Kritičke sa nepatrí režírovať, no možno by stačilo ambicióznu koncepciu posunúť väčšmi na juhovýchod... Druhá zmienená idea, polosiroty žijúcich otcov, sa na javisko opakovane vracia v podobe kŕdľa detí, ktorých matkami sú „kolegyne“ Čo-Čo-San. Ich prvý vstup na začiatku intermezza je prekvapujúci a apelatívny, no tie ďalšie sú už opakovaním, ktoré oslabuje prvotný účinok.   

Ani Peter Konwitschny, režisér predchádzajúcej bratislavskej Madama Butterfly (2007), neobišiel stret kultúr či sebectvo západnej civilizácie zvyknutej egocentricky brať a nedávať. Najmä sa mu však podarilo vystihnúť nadčasové a nadregionálne aspekty sujetu (intímna tragédia rozpadnutých vzťahov, smutný osud opustených žien i detí vyrastajúcich v neúplných rodinách) a tlmočiť ich cez vybičovanú drámu postáv, počnúc zaľúbenou Čo-Čo-San, pokračujúc alkoholikom Sharplessom a končiac slabochom, nie však zloduchom Pinkertonom.

Práve táto strhujúca, emóciami nabitá (veristická) dráma v novej Madama Butterfly chýba. Scénografia Barbory Šajgalíkovej, inšpirovaná moderným japonským minimalizmom (drevené obloženie posuvných stien s jutovým nadhľadom, presklená kúpeľňa, pohovky v tvare oblých kameňov, bonsaje a zelené rastliny v črepníkoch), je výtvarne vkusná i divadelne funkčná, bez zložitých prestavieb presúva dianie z foyeru s recepciou do apartmánu Čo-Čo-San. Problém je, že zväčša podobne sterilné je i to, čo túto fotogenickú scénu napĺňa.

Tu však výčitka nesmeruje len k Matúšovi Bachyncovi, ale v rovnakej miere aj k autorovi hudobného naštudovania Martinovi Leginusovi. S dramatickými plochami si ako-tak poradil, napokon, dynamické i tempové rozvinutie stúpajúcich unisono melódií do plného zvuku ponúka sám skladateľ. No lyrické miesta boli najmä na prvej premiére farebne suché, metronomicky strohé, agogicky diétne. Isteže, nie každý dirigent cíti Pucciniho rovnako vášnivo a zmyselne, tu však bolo tej askézy priveľa. Azda jediným orchestrálnym miestom, ktoré v emocionálnej rovine naplno uspokojilo, bolo pavučinovo krehké intermezzo s éterickým brumendom zboru znejúcim za scénou.

Škoda, že po ňom nasleduje dvadsaťminútová (druhá) prestávka, počas ktorej sa navodená tenzia atmosféry stratí. Táto časť inscenácie totiž patrí k tým dômyselnejším aj v divadelnej zložke. Kvety, ktorými Suzuki s Čo-Čo-San vyzdobia dom pre vytúženým Pinkertonovým príchodom, nepochádzajú z ich záhrady: sú to ruže, čo Butterfly doniesol „tokajúci“ Jamadori so svojou ekipou. Ženy nimi obsypú hotelový foyer a potom trpezlivo čakajú na Pinkertonov príchod. Po zmienenej prestávke medzi intermezzom a predohrou k tretiemu dejstvu, ktorú si nevynútila žiadna scénická prestavba, Suzuki posiela Čo-Čo-San oddýchnuť si. Vzápätí vstupuje opitý Pinkerton v sprievode frustrovaného Sharplessa a noblesnej dámy vo výrazných žltých šatách – manželky Kate. Suzuki aj hotelovým chyžným je jasné, že happyend sa nekoná; počas Pinkertonovej sebaľútostivej árie Addio, fiorito asil (Zbohom, kvetinový azyl) hádžu umierajúce kvety do plastových odpadových vriec zavesených na upratovacích vozíkoch.

V perexe recenzie som naznačila pochybnosť, či je práve Madama Butterfly tým (Pucciniho) dielom, ktoré sa „pýtalo“ do repertoáru. Ako ukázali premiérové večery, dramaturgická voľba sa nedá obhájiť ani aktuálnym stavom sólistického ansámblu. V prvom rade, Opera SND nedisponuje interpretkou na titulnú postavu. Predpokladám, že pôvodne sa počítalo s Evou Hornyákovou (jej tvár dominuje vizuálu inscenácie), ktorá medzičasom odišla na rodičovskú dovolenku. Je však alarmujúce, že prvá národná scéna nemá v súbore speváčku, schopnú obsiahnuť základný mladodramatický repertoár. A ani prizvané hostky nie sú optimálnymi predstaviteľkami náročnej úlohy, v ktorej sa má prepojiť vizuálna krehkosť s plným, farebne šťavnatým, zároveň mäkkým a poéziou naplneným hlasom.

Hosťujúca maďarská sopranistka Csilla Boros je v kontexte činoherne koncipovanej inscenácie vysloveným „Falschbesetzungom“. Istý úbytok sviežosti hlasu či jeho nie vždy dostatočnú vrúcnosť dokáže skúsená umelkyňa umne zamaskovať vysokou vokálnou kultúrou a skalopevnou technikou. Ilúziu drobnej pätnásťročnej dievčiny, ktorá s panenskou hanblivosťou zvádza svojho amerického „manžela“, však nevyvolá ani pri najlepšej vôli. Navyše, nie je ani výrazovo tvárnou, mizanscény disciplinovane napĺňajúcou herečkou, čo sa najviac prejavilo v záverečnom výjave.

Butterfly u Matúša Bachynca neumiera čestným spôsobom hrdej Japonky, seppukou. Nie preto, že by nechcela, ale preto, že ju o túto možnosť v dobrom úmysle oberie verná Suzuki. Vo chvíli, keď Čo-Čo-San vytiahne zo svojho kufríka cenností dve biele hodvábne šatky a otcov samurajský nôž, aby si ním, kľačiac takmer na proscéniu, prebodla hrdlo, spod periny na manželskej posteli vystrčí hlávku jej schovávajúci sa synček. Kým sa s ním matka lúči, do miestnosti sa vkradne Suzuki, ktorá vytušila zámer milovanej panej, a rýchlo uchmatne z kufríka nôž, čo tam Čo-Čo-San pred dieťaťom ukryla. Matka naposledy pobozká syna, založí mu na uši slúchadlá, do ruky vloží tablet a chystá sa dokončiť seppuku. Nôž tam však už nie je: to je dôvod, prečo namiesto neho rýchlo schytí červené laná – tie, ktoré ju sprevádzali celou inscenáciou ako (trošku ťažkopádna) metafora milostného puta –, a na nich sa obesí v kúpeľni. U Csilly Borosovej vyšla táto silná scén navnivoč: nezahrala žiadne prekvapenie z chýbajúceho noža, laná zobrala bez akejkoľvek emócie a bez dramatického hereckého strihu vošla do kúpeľne.

Druhá hostka, slovenská sopranistka Linda Ballová, ktorej veľkou devízou je autentický dievčenský vizuál, zahrala strhujúco, presne a zrozumiteľne nielen túto pointujúcu scénu, ale plasticky rozkryla celý psychogram Čo-čo-san: od krehkého, cudného dievčaťa,  ez jeho – zrejme nie celkom príjemný –, prerod v ženu (sexuálne zblíženie s Pinkertonom sa odohrá erotickou technikou shibari, pri ktorej je zviazaná červenými lanami), vášnivé bránenie si vydobytej pozície „americkej manželky“ až po záverečnú tragédiu; čitateľnými boli i jej vzťahy k všetkým ostatným postavám. Typovo a herecky ide teda o ideálnu predstaviteľku, no po vokálnej stránke chýba jej objemnému, zvučnému hlasu viac zamatovej mäkkosti a okrúhlosti, najmä v úvode predstavenia znela príliš ostro. Ak však berieme do úvahy kreáciu ako celok, novou bratislavskou Čo-Čo-San je Linda Ballová.

Medzi predstaviteľmi Pinkertona, hosťujúcim kórejským tenoristom Kyunghom Kimom a domácim sólistom Tomášom Juhásom je o niečo menší rozdiel, no i tu je preferencia jasná – v prospech prvého menovaného. Hoci Kim nie je typom „spievajúceho herca“, tak od Vojvodu z Rigoletta či Rodolfa z Bohémy, teda postáv, v ktorých si ho pamätáme spred pár rokov, nielen stmavol a do obsažnosti dozrel jeho kovový hlas so suverénnymi výškami, ale kvalitatívne sa posunul aj v hereckej rovine. Jeho Pinkerton je ľahkovážny, cynický, emocionálne plochý a konzumne založený, nie však vyslovene zlý či skazený človek. Keď pri otázke, čo sú tie drevené bábky, ktoré má Čo-Čo-San v kufríku spomienok, nimi o seba zaklepe, aby sa vzápätí dozvedel, že sú v nich duchovia jej predkov, previnilo sa usmeje. Celý stret kultúr zakliaty v kratučkej mizanscéne – bravó! Tomáš Juhás však tento pointujúci detail opomenul, a tak sa natíska otázka, ktorý z Pinkertonov nedodržal poznámky z režijnej knihy. V speváckej rovine je Juhás spoľahlivý, no občas ruší príliš forsírovanými či dramaticky vyrážanými výškami, narúšajúc tak vláčny ťah pucciniovskej frázy.

Z dvoch Sharplessov dávam prednosť Pavlovi Remenárovi – a to napriek tomu, že materiál alternujúceho Filipa Tůmu má príťažlivejšiu, basbarytónovo tmavú farbu a znie kompaktne vo všetkých polohách; jeho jediným nedostatkom je málo kovová rezonancia. O pár odtieňov svetlejší barytón Pavla Remenára nepôsobí celkom sviežo a občas stráca koncentráciu, je však herecky natoľko presvedčivý a uveriteľný, že vokálne nedostatky ustupujú do úzadia. Jeho konzul Sharpless je činoherne prepracovaným charakterom – zodpovedným, predvídavým zrelým mužom, ktorému úbohá Butterfly čoraz väčšmi prirastá k otcovskému srdcu a za Pinkertona sa z celej duše hanbí.  

Postavu Suzuki stvárňujú Monika Fabianová a Terézia Kružliaková – prvá o čosi rezervovanejšia, hrdá žena; druhá materinsky mäkká, za svojho „motýlika“ vášnivo bojujúca matróna. Ako Goro je uveriteľnejší i vokálne o čosi výraznejší Martin Gyimesi; tenor alternujúceho Petra Račka je priveľmi komorný a matný, aj herecky mu chýba „pasácka charizma“. Nielen krásnym kostýmom, ale tiež farebne príjemným hlasom a zaangažovaným herectvom zaujali obe Kate Pinkertonové, Mária Štúrová a Dominika Mičíková. Kratučký výstup strýka Bonza na oboch premiérových večeroch spieval Peter Mikuláš, ohrdnutého nápadníka Jamadoriho stvárnili Yaroslav Fedorenko a Martin Morháč.

Vzbudiť záujem, prekvapiť, dojať!, tak znie známe Pucciniho motto. Prvý i druhý moment sa tvorcom novej inscenácie Madama Butterfly vcelku podarilo naplniť, tretí ide dostratena. No divadlo – to operné obzvlášť –, je z veľkej miery o chémii. Reprízam treba popriať lepšiu reaktívnosť jednotlivých prvkov i javiska a hľadiska než počas premiérových večerov.  

Giacomo Puccini

Madama Butterfly

Hudobné naštudovanie: Martin Leginus

Réžia: Matúš Bachynec

Scéna: Barbora Šajgalíková

Kostýmy: Ján Husár

Svetelný dizajn: Ján Ptačin

Pohybová spolupráca: Juraj Letenay

Zbormajster: Ladislav Kaprinay

Čo-Čo-San: Csilla Boross, Linda Ballová

B. F. Pinkerton: Kyungho Kim, Tomáš Juhás

Suzuki: Monika Fabianová, Terézia Kružliaková

Sharpless: Pavol Remenár, Filip Tůma

Goro: Martin Gyimesi, Peter Račko

Bonzo: Peter Mikuláš

Jamadori: Yaroslav Fedorenko, Martin Morháč

Kate Pinkerton: Mária Štúrová, Dominika Mičíková

Jakuside: Krisztián Kokolusz, Mário Tóth

Cisársky komisár: Ivan Lyvch, Martin Mikuš

Bratislava

Opera SND

21. a 22. 6. 2024 (premiéry)