Cez spomienky k tradícii a späť 

Je to stále len krátko, odkedy muzikológia stratila jednu zo svojich výrazných a vplyvných postáv Oskára Elscheka. Profesor Elschek zanechal robustné dielo ponúkajúce spôsoby, ako počúvame tradície, ako ich klasifikujeme aj ako sa o ne staráme. V jeho celoživotnej snahe dokumentovať slovenskú ľudovú hudobnú kultúru nachádzame ústredný paradox etnomuzikológie: tradícia nie je ani statická, ani očividná a samozrejmá, ale prežívaná, preciťovaná a dynamická. 

Výskum prof. Elscheka obsiahol širokú škálu tém od regionálnych špecifík hudobného života slovenského vidieka, cez bádanie v oblasti ľudových hudobných nástrojov, až po priekopnícke spracúvanie a analýzu dát. Ako etnomuzikológ a systematik trval na dôslednom prístupe k hudbe a jej prejavom ako ku kultúre, čoho výsledkom bola aj jeho rola pri zaradení slovenskej fujary na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. 

Súčasná etnomuzikológia sa zaoberá otázkami, ktoré rezonujú ďaleko za hranicami akademickej obce. Podobne, ako to bolo aj v prípade systematického prístupu prof. Elscheka, ktorý kládol mimoriadny dôraz na medziodborovosť. Čo vlastne znamená, že je niečo autentické? Ako rozlíšime živú tradíciu od dedičstva, folklóru alebo fantazijných príbehov, ktoré spoločnosti vždy využívali ako nástroj budovania vlastnej identity? Autenticita je konštruktom formovaným zúčastnenými aktérmi, teda poslucháčmi, interpretmi a sociálnym kontextom, v ktorom hudba cirkuluje. Nejde o vopred danú, nemennú kvalitu, ktorú je možné ľahko uchopiť a fixovať na ňu naše predstavy o svete. 

V opäť nastupujúcej „ére národov,“ keď ožívajú nacionalizmus a izolacionizmus s povrchným a naivným „návratom“ k tradíciám, má toto uvedomenie veľký význam. Po celom svete dnes hľadajú komunity aj spoločnosti útechu v niečom statickom, domnelo pevnom a nemennom. Môžeme očakávať, že táto tendencia bude silnieť a skôr či neskôr sa priamo dotkne aj nehmotnej kultúry, do ktorej patrí aj hudba. Môže dôjsť k snahe uchyľovať sa ku kultúrnym odkazom spätým s „jednoduchšou“ a „koherentnejšou“ minulosťou. 

Odkaz prof. Elscheka ako významného predstaviteľa svetovej etnomuzikológie nám však pripomína, že tradícia je procesom prenosu, adaptácie a dialógu. Nemôže byť konzervovaná bez toho, aby nestratila hodnoty, ktoré sa sama snaží zachovať. Prof. Elschek to chápal ako málokto: ľudovú hudbu nepovažoval za relikviu, ale za text, činnosť a systém. Jeho práca odolávala romantizácii a on sám trval na tom, že ľudové zvyky sa rozvíjajú iba prostredníctvom životných skúseností a vedomostí ľudí a interpretov. Tým urobil veľkú službu stredoeurópskej hudobnej kultúre, pretože pomohol prepojiť zvukové kontúry a špecifiká vidieckeho Slovenska s globálnym diskurzom. 

Okrem robustného odborného vkladu si bude muzikologická obec prof. Elscheka pamätať aj pre otázky, ktoré nás azda nevedomky naučil klásť: o kontinuite a zmene, o komunite a interpretácii a napokon o tom, čo znamená počúvať pravdivo vo svete, ktorý je odhodlaný účelovo pretvárať minulosť.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 01-02/2026.)