Česko-slovenský hudobný most v ŠFK

6. 11. 2025

Košice, Dom umenia

Štátna filharmónia Košice, Dalibor Karvay, Tomáš Brauner

Novák – Suchoň – Suk

Bohaté novembrové dianie v hudobných Košiciach odštartoval program, ktorý bol súčasťou Dní českej kultúry a zaznel už 4. 11. na protokolárnom koncerte v Prahe pod názvom Tatry a Praha. Dramaturgia, inšpirovaná myšlienkou česko-slovenskej vzájomnosti, sa sústredila na dve ikonické diela českých skladateľov 20. stor., venované slovenskej prírode a českému hlavnému mestu. Tie doplnil jeden zo známych koncertantných kusov najväčšieho majstra slovenskej moderny Eugena Suchoňa.

Večer otvorila symfonická báseň Vítězslava Nováka V Tatrách. Ide o postimpresionistickú hudobnú fresku s jednou veľmi výraznou a nádhernou témou, ktorá sa prelína celou skladbou v rôznorodých farbách a náladových nuansách. Novák, milovník našich veľhôr, bol aj nadšeným turistom a horolezcom a jeho skúsenosti sa odzrkadľujú v najrôznejších zvukomalebných efektoch symfonickej básne. Poslucháč si mohol predstaviť búrku, hmlu stúpajúcu k strmým bralám či tmavú noc. Taktovky sa ujal v Košiciach dobre známy Tomáš Brauner, ktorý prejavil autentický zmysel pre charakter, náladu a očarujúcu farebnosť Novákovej skladby a vďaka výbornej spolupráci s košickými filharmonikmi mohla zaznieť kompaktne, so širokodychou lyrickosťou a podmanivou expresivitou. Frázy krásne dýchali a hudobníkom nechýbal potrebný entuziazmus.

Po „ortodoxnej” tonalite Nováka sme si v nie celkom zaplnenom Dome umenia mohli vypočuť kompozíciu jeho žiaka Eugena Suchoňa Fantáziu a Burlesku pre husle a orchester op. 7. Akordické štruktúry odrazu ožili Suchoňovými originálnymi pomermi, predovšetkým v úvodnej Fantázii. Tá, paradoxne, vznikla o pätnásť rokov neskôr a pôsobila dojmom vyrovnanej zrelosti majstra, kým Burleska bola pôvodne výtvorom študenta z r. 1933. Práve Burleska akoby znela „modernejšie“, drsnejšie a zvukovo nekompromisne ostro, najmä v rýchlych pasážach. Roly sólistu sa ujal známy vynikajúci slovenský huslista Dalibor Karvay; vďaka lahodnému zvuku jeho stradivárok a nemenej lahodnému tónu zrelého interpreta tento koncertantný diptych zaznel so strhujúcou prirodzenosťou a presvedčivou umeleckou hĺbkou. Každá fráza niesla pečať autentického osobného prežívania, pričom agogická vynaliezavosť interpreta dodávala hudbe pružnosť a vnútorné napätie.

Jeho tón bol plný farieb – mäkký a spevný v lyrických úsekoch, no zároveň rezký a prenikavý v dramatických kontrastoch. Technická brilancia nikdy nezatienila emocionálny rozmer interpretácie; práve naopak, Karvay ju využil ako nástroj na prehĺbenie výrazu. Vďaka kombinácii spontánnosti a premyslenej štruktúry sa Suchoňova hudba rozžiarila v celej svojej kráse a pôsobivosti. Pochváliť treba aj maximálne kompetentný a disciplinovaný orchestrálny sprievod pod Braunerovým vedením, ktorý odokryl mnohé tajomné zákutia bohato vrstvenej partitúry.

Druhá symfonická báseň z pera ďalšieho priekopníka českej hudobnej moderny, Dvořákovho žiaka Josefa Suka, nie je práve frekventovanou súčasťou našich koncertných programov. Ide o skladbu s názvom Praga, jednočasťovú kompozíciu s latentnou viacčasťovosťou a simultánnou prítomnosťou obrysov sonátovej formy, celkom v intenciách Lisztovej kompozičnej inovácie. Zo stránky tonálnych systémov (dielo pochádza z r. 1904) sa ocitáme v líniách neskorého romantizmu, trochu pod vplyvom Richarda Straussa, avšak u Suka sme konfrontovaní aj s prítomnosťou archaickej modality a s intenzívnejším oslabením vzťahov funkčnej harmónie. V diele sú prítomné tri výrazné témy a predovšetkým tá prvá, ktorá nápadne pripomína intervalovú štruktúru husitskej piesne Ktož jsú boží bojovníci, je predmetom neustáleho evolučného rozvíjania a tematickej transformácie. S holdom českému hlavnému mestu sa košickí filharmonici vyrovnali nemenej presvedčivo a vďaka jasným, výrazným gestám dirigenta sa postarali o vybudovanie pôsobivého, monumentálneho hudobného obrazu. Tomáš Brauner vniesol do interpretácie Suka osobitý rukopis – spájal architektonickú prehľadnosť s hlbokým emocionálnym ponorom. Jeho vedenie orchestra sa vyznačovalo vzácnym citom pre gradáciu a kontrast, pričom dokázal vyzdvihnúť duchovný rozmer diela bez straty jeho dramatickej energie. Vďaka Braunerovej suverénnej kontrole a vnútornému porozumeniu partitúre zaznela Praga ako živý, pulzujúci organizmus s jasnou ideovou i zvukovou víziou.

Celý večer pôsobil ako premyslený a umelecky vyvážený most medzi českou a slovenskou hudobnou tradíciou – dôkaz, že aj po desaťročiach tieto diela dokážu osloviť svojou silou, krásou i živým odkazom spoločných kultúrnych koreňov.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 12/2025.)