Allegretto: ŠKO, Oliverson, Foron
22. 4. 2024
Žilina, Dom umenia Fatra
Štátny komorný orchester Žilina
Aubree Oliverson, Nicolò Umberto Foron
Allegretto, Rajter – Dvořák – Schubert
Pred rokom, keď sa zatvárali brány za ostatným ročníkom festivalu Allegretto, fasáda Domu umenia Fatra bola diskrétne zahalená – interiér aj exteriér historickej secesnej budovy, sídla ŠKO Žilina, sa vtedy približoval k finálnej etape rozsiahleho procesu obnovy. Jeho výsledok bol očakávaný, no definitívny vizuál, akým vítala budova návštevníkov aj aktérov 33. ročníka medzinárodného festivalu koncertného umenia, celkom iste prekonal všetky očakávania.
Napriek markantným zmenám na objekte, dej a štruktúra festivalu ostali nezmenené, kontúrou aj obsahom také, ako sa osvedčili a ako ich vývoj, skúsenosti a čas sformovali: dovedna sedem koncertov, tentokrát s účasťou troch orchestrov, dvoch komorných zoskupení, jedno „študentské“ podujatie, sumarizujúce výkony laureátov súťaží slovenských konzervatórií za rok 2023. Traja aktívne participujúci dirigenti, päť sólistov, sedem zúčastnených krajín a napokon aj tri ceny...
Otvárací koncert patril protokolárne aj zaslúžene domácemu ŠKO Žilina. Teleso, podobne ako jeho domovské sídlo, prechádza permanentným renovačným procesom, interpretačná základňa je omladzovaná, dotovaná elitnými domácimi aj zahraničnými hráčmi. Pred orchester v dobrej kondícii nastúpil prvý z aktérov, dirigent taliansko-nemeckého pôvodu Nicolò Umberto Foron. K dobrým dramaturgickým mravom patrí úvodné zaradenie ukážky z domácej tvorby, tentoraz zaznela pôvabná Suite miniature od Ľudovíta Rajtera. Je to kompozícia, ktorá lahodí svojou profesionálnou ustrojenosťou, hravosťou a najmä invenčnou tvárnosťou, je teda ideálnou intrádou k festivalovému maratónu mladých… Mladý líder sa chopil svojej úlohy s plným nasadením, porozumením, okamžite definoval svoju umeleckú letoru. Veľkou výhodou hudobníkov dnešnej mladej generácie je otvorený svet s prístupom k bohatým možnostiam edukácie. Z toho evidentne ťažil aj dirigent, no k jeho zrejmým genetickým konštantám patrí briskný temperament, rovnako ako danosť sústredenej práce na detailoch, póloch, ktorých priesečník jeho optiku delikátne ozvláštňuje.
Sólistkou bola americká huslistka Aubree Oliverson, absolútne potvrdzujúca svetoobčianstvo ako aktuálnu formu bytia dynamickej mladej aktívnej generácie umelcov. Mladá umelkyňa sa suverénne pohybuje v priestoroch amerických či európskych scén, je iniciátorkou mnohých „nekonfekčných“ umeleckých projektov, žne ceny a uznania. Tak to bolo možné dedukovať nielen po prečítaní si charakteristík v sprievodnom texte, v tom duchu totiž hneď po jej vstupe začala z pódia prúdiť energia s nekompromisným nábojom ako bázou jej invenčnej interpretácie. Voľba Dvořákovho Koncertu a mol op. 53 bola nielen vhodná, ale priam symbolická...
Úvod Koncertu je pomerne netypický, s ráznym, rozhodujúcim nástupom huslí. Tu sa ocitli v jednom východiskovom bode dvaja – dirigent aj sólistka. Ona však jasne naznačila svoju koncepciu, svoju pozíciu, svoj asertívny pohľad na partitúru ako celok. Imponovala mi „neohrozená“ kresba sólového partu, spektrum nápadov v detailoch výrazu. Prvá časť teda bola jasnou identifikáciou, charakteristikou estetiky à la Oliverson. Estetiky vnímavej hudobníčky, s výrazným sklonom ťažiť z originality (mo)mentálnych impulzov, neprekročiac však krehkú hranicu osobitostí skladateľovho štýlu. Skvelá úvodná „sebareflexia“ bezkonfliktne vplynula do krásne tvarovaného oddaného Adagia, ktoré pred kinetickým bravúrnym Finále vytvorilo zásadnú, autentickú pointu, po okraj naplnenú krehkou nehou, kontempláciou a bezhraničnou emóciou. Je jasné, že huslistka na pódiu neočakáva kompromisy. Má jasnú predstavu a zdôvodniteľnú koncepciu, ktorú dokáže umelecky presvedčivo obhájiť.
Záver programu znamenal prajný terén na prezentáciu koncepcie dirigenta. Voľný priestor ponúkala Schubertova Symfónia C dur zvaná Veľká. Epiteton zodpovedajúci rozsahu aj váhe obsahu, rovnako však znamenal aj nebývalé interpretačné nároky. Hudba ťažiaca z bohatstva orchestrálnych farieb plynie kompaktným tokom, poslucháča stavia pred záľahu krásnych zátiší, romantizujúcich scén, idylických obrázkov. Rozmerná cyklická kompozícia napriek nezvyčajnej (cca hodinovej) minutáži nepripustí nudu či hluché miesta. Foronovmu temperamentu aj imaginácii partitúry tohto typu zrejme konvenujú. Spolu s chvíľami už „unaveným“ orchestrom o tom síce presviedčal, väčšmi však partikulárne než komplexne. Rozsiahlosť, obsahová členitosť a mnohovrstvovosť výkladu by určite potrebovali dlhší čas na dotvorenie, dozretie a optimálne „usadenie“.