Z Ostravy na BHS: Raiskin, Vondráček a Šostakovičova posledná...

8. 10. 2026

Bratislava, Reduta

BHS

Janáčkova filharmónia Ostrava, Daniel Raiskin, Lukáš Vondráček

Janáček – Rachmaninov – Šostakovič

V mozaike festivalovej ponuky nechýbal dirigent Daniel Raiskin, bývalý šéf nášho prvého orchestra, aktuálne pôsobiaci v rovnakej pozícii v Janáčkovej filharmónii Ostrava, s ktorou do Bratislavy importoval exkluzívny program. Úvod večera, v ktorom zneli v prevahe ruské opusy, ohlásil erbový autor telesa Leoš Janáček s výberom z Lašských tancov (Starodávny – Požehnaný – Pilky). Ostravský orchester, stále v dobrej kondícii, nastúpil s dávkou elánu, naplno rozbalil rezervoár energie a zvukových dispozícií, upozorniac na svoju silnú stránku, spočívajúcu najmä vo farbách a intenzitách dychových sekcií telesa. Temperamentné entrée však referovalo aj o menej presvedčivých interpretačných polohách, v popredí boli najmä rustikálne dominanty janáčkovskej poetiky.

Raiskinovmu profilu prirodzene mentálne svedčí hudba ruská, ktorej grunt a históriu dôverne a dôkladne ovláda. A toho sme priam vo fascinujúcich dávkach boli v ten večer svedkami. Sólistom 2. klavírneho koncertu c mol Sergeja Rachmaninova bol známy český pianistický fenomén Lukáš Vondráček. K atrakciám tohtoročného festivalového programu patrilo aj zaradenie dvoch „susedných“ koncertantných opusov Rachmaninova. V rozmedzí týždňa sme počuli dve skvelé, no typovo dosť rozdielne stvárnenia, najskôr Tretieho koncertu v poňatí excelentného Nikolaya Luganského. Privítala som to ako príťažlivý festivalový bonus.

Pianistika Lukáša Vondráčka je bravúrna, masívna, neomylná, s hlbokým, ale aj „zvecňujúcim“ prienikom, snahou tlmiť romantizujúcu hypertrofiu (ku ktorej zvádza najmä poézia Adagia). Klavirista sa s radosťou ponáral do efektných pasáží, dominoval a suverénne pointoval frázy. Nie vždy sa mu však podarilo čeliť robustným zvukovým masám sprievodu, ktoré sa aj skúsenému lídrovi zavše vymkli spod gesta. Napokon to bol však hodnotný, komplexný obraz, dôstojné a pôsobivé interpretačné stvárnenie obľúbeného opusu.

Vrchol festivalového večera vytvoril grandiózny symfonický opus 141, jedna z kompozícií, zakľučujúcich Šostakovičovo obsiahle dielo. Vážna výpoveď 15. symfónie A dur (pre mňa prekvapujúca voľba durovej tóniny), mraziacej a neúprosnej, odhaľuje tušené záchvevy v duši skladateľa. Jej vznik a výklad má niekoľko verzií, unisono sa zbiehajúc v konštatovaní, že posledná zo Šostakovičových symfónií ostane autochtónnym dokumentom, účtujúcim, zrkadliacim umenie a univerzum citlivého tvorcu, po celý život nesúceho ťarchu doby, „gňot“...

V profile štyroch častí posledného symfonického cyklu neočakávame giocoso, akým nás zvykol autor poláskať – tu je premenené na úškrn, strnulé gesto. Iróniu cítime aj z typických idiomatických postupov, citácií, anagramov. Z rytmu temných maršov zasa mrazí, farby orchestra sa menia, variujú, prelínajú, alarmujú, až pokým sa po peripetiách nepriblížime k záveru.

Tvar, ktorý pred auditóriom veľkoryso rozprestrel dirigent Raiskin s ostravskými symfonikmi, bol veľkolepý. Orchester s výbornými sólovými vstupmi (pikola, drevené dychy, hlboké sláčiky, „kinetická“ sekcia dychov...) hral ako vymenený, dôsledne vnímal koncepciu a senzitívne gesto dirigenta. Daniel Raiskin nás opäť presvedčil o svojich umeleckých kvalitách, no tentoraz pridal aj  informáciu o dôvernej znalosti filozofie a podstaty skladateľovho odkazu.