Z opery k piesni: lyrická tvár Márie Porubčinovej
24. 6. 2025
Bratislava, Malá sála Slovenskej filharmónie
Mária Porubčinová, Róbert Pechanec
Slavický – Verdi – Iršai – Satie
Po poslednej bratislavskej premiére Predanej nevesty (2009) som napísal o predstaviteľkách Marienky, že prvá je veľkým prísľubom a druhá už hotovou speváčkou. Tou druhou som myslel žiačku uznávanej pedagogičky Zlatice Livorovej Máriu Porubčinovú. Napriek čoraz kvalitnejším výkonom a pochvalám od odborníkov sa jej príliš nedarilo preniknúť do povedomia širokých kultúrnych vrstiev, čo len potvrdzuje, že medzi kvalitou a popularitou nemusí byť vždy súlad. Dnes je Porubčinová legitímnou dedičkou odkazu veľkých dramatických sopranistiek, ktorými v našich operných dejinách boli Česányiová, Blahušiaková a Rybárska. Po posledných výrazných úspechoch (Chrysothemis a Libuša v Redute a pražskom ND) sa teraz predstavila ako piesňová interpretka na záver cyklu SF Piesňové večery. Zvolila si pestrý, pre niekoho možno až trocha nesúrodý repertoár, ktorý – okrem Verdiho piesní – tvorili skladby od prelomu storočí po najaktuálnejšiu súčasnosť.
Verdiho piesne na Slovensku zazneli už v poslednej fáze Zvolenských hier zámockých (2013), kde ich interpretovali žiačky Dagmar Livorovej, a potom speváci v rámci programu Voci da camera v Opere SND (2018). Porubčinová si vybrala tri, každú z iného obdobia skladateľovej tvorby. Napriek jasnej inklinácii k dramatickému sopránu má všetky predpoklady pre lyrický prejav plný dynamických a výrazových odtieňov, čo jasne demonštrovala aj vo Verdiho piesňach. Najmenej jej z nich „sedelo“ rozšafné Stornello (1868), ktoré akoby vzdialene naznačovalo ironický štýl geniálneho operného Falstaffa.
V piesňovom cykle Klementa Slavického Ej, srdénko moje speváčka vystihla zasnenosť ľúbostného vyznania „folklórneho“ strihu piesní, pričom dojem z interpretácie umocňoval aj originálny klavírny sprievod v podaní Róberta Pechanca. Zvlášť presvedčivo sa stotožnila s interpretovanou zamilovanou dievčinou v druhej piesni (Šuhajku s modrýma očima) a v prvej polovici záverečnej piesne (Byla jsem ešče malá).
Cyklom We Outgrow Love pokračuje Jevgenij Iršai vo svojom hľadaní nových ciest hudby. Novátorská štruktúra piesní je prekrytá tradičnejšou melodikou, čím dokáže osloviť aj menej skúseného poslucháča. Aj tu, podobne ako v prípade piesní moravského skladateľa, dosahovala Porubčinová maximálny účinok pri kreácii lyrických plôch, ktoré zneli v prípade piana a polohlasu farebne a mäkko. Speváčka však dokáže hlasovo vykresliť aj nálady žartovné či dramatické, no mala by ešte popracovať na zvládnutí vysokej polohy, ktorá vo forte vyznieva priveľmi kontrastne – tón je široký a ostrý.
Priam upokojujúco vyzneli na záver dve „kabaretné“ piesne Erika Satieho (Tendrement a La Diva de l’Empire), s ktorými sa speváčka rafinovane pohrávala. Spokojné publikum si vyžiadalo aj dva operné prídavky. Aj tu Porubčinová zaujala lyrizujúcou koncepciou, nejdúcou po vonkajšom efekte. Po dnes na koncertoch čoraz častejšie znejúcej árii Adriany Lecouvreur dodala „otrepanej“ Dvořákovej árii o mesiačiku nádych nadpozemskej nehy. Škoda len záverečného preforsírovaného vysokého tónu. Celkovo však ukázala, že aj v opernej árii sa dá muzicírovať, a názorovo sa stotožnila so spôsobom interpretácie, aký predviedol na BHS Piotr Beczała.
V úvode tohto článku som označil Máriu Porubčinovú za najnovšiu predstaviteľku hlasového odboru dramatický soprán na Slovensku. Na recenzovanom koncerte sa predstavila predovšetkým ako sopranistka, ktorej je blízka lyrická interpretácia speváckych partov.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 06/2025.)