Večer inšpiratívnych rarít s Paľom a Olosom
17. 4. 2026
Bratislava, Reduta
Slovenská filharmónia, Ondrej Olos, Milan Paľa
Cikker – Walton – Rachmaninov
Ak sa ako snažíme v úhľadnej hudbe k (zamýšľanému) baletu, v opuse 23 Jána Cikkera vystopovať estetiku budúceho dramatika, orchestrálna Selanka nepustí. Zavedie nás do inej, konfliktmi menej vyhrotenej sféry, než sme zvykli prijímať z organizmov javiskových kompletov. Napokon, v čase komponovania tejto idyly v autorovi ešte len hmlisto klíčila myšlienka na operné diela – tie napokon osudovo definovali jeho tvorivý komplex deviatimi ťažiskovými hudobno-dramatickými monumentmi. K nim je od Selanky ešte cesta ďaleká, aj keď zo zručne naskicovaného hudobného príbehu aspoň v náznakoch čítame predikciu skladateľovho životného tvorivého údelu.
Selanka patrí k sérii orchestrálnych kompozícií z prvej polovice 20. storočia, v ktorých autor rozvíjal najmä inštrumentálnu fantáziu, no potvrdzujú už jeho typický slovník s nespochybniteľným inšpiračným jadrom folklórnej štruktúry, rovnako danosť spájať podnety rôznorodej, až bujnejúcej ponuky európskeho hudobného univerza. V rámci filharmonického koncertu zaznela ako vítaná pripomienka cikkerovskej ranej pôvabnej a sviežej štylistiky. Orchester i dirigent Ondrej Olos si s textúrou i ustrojením kompozície zjavne porozumeli: po úvodných opatrnejších taktoch rozvinuli myšlienky a ich sukcesie do plných, výrečných fráz, s vkusom pri artikulovaní a dávkovaní národne sfarbených prímesí.
Naprieč históriou narátame hojnú dávku titulov husľovej sólovo-virtuóznej literatúry, ktorej vznik determinovali ekvilibristi tohto náročného inštrumentu. Osobnosť svetového kalibru Jasha Heifetz paradigmaticky oslovil viacerých autorov, medzi nimi nechýbal britský fenomén hudby 20. storočia William Walton. Husľový koncert je nielen eklatantnou vzorkou autorovho kompozičného štýlu, ale patrí k tomu „naj“ v katalógoch koncertantnej tvorby. Nie náhodou sa ocitol aj v interpretačnej pozornosti nášho Milana Paľu, ktorého špecificky selektovaný repertoár patrí, nielen objemom, k tým najpríťažlivejším programovým úkazom v našich teriróriách. Samozrejme, je vedený vedomím a danosťami umelca, mentálnymi a technickými.
Waltonova kolosálna partitúra, najmä však sólový part, nešetrí dávkami invencie, ale ani maximálnych nárokov. Sólista od prvých taktov, po záver expresívneho polhodinového deja nemá šancu opustiť svoju centrálnu pozíciu, v kontúrach troch častí rozohráva dialógy, kontemplatívne „vhľady“, myšlienkové duely, dramatické explózie… Zaujímavé je, že aj keď sa hudba tohto konzervatívneho Brita nevzdaľuje z okruhu tonálnych limitov, predsa len percepčne predstavuje členitý, harmóniami a farbami vrchovato nasýtený hudobný terén. Pre poslucháča „malý zázrak“, pre interpreta Paľovho strihu hodená rukavica. Šanca.
Ako zvyčajne, sólista na pódiu hneď ohlásil svoju dominanciu – určil azimut. Vládol suverénne obsahom, výrazovou mnohotvárnosťou, obrazmi, myšlienkovým pradivom, do jadra tlmočeného textu vstupoval bezozvyšku, vabank, so zvláštnou výsadou (či mocou?) – neostávať sám, ale s neúprosnou expresiou vtiahnuť do mágie expedície celé zainteresované milieu, od orchestra s lídrom až po poslucháča. Dožičiť im chuť opojenia, ilúziu objavovania...
Po gejzíroch a náporoch expresií zavládlo v závere večera zmierenie, duchovné presvetlenie. Symfonické tance nepatria k tým pravým „hitom“ Sergeja Rachmaninova, o to viac sme – (v kontexte programových kontrastov) vnímali ich zvláštnu až nadzmyslovú symboliku, aj bohatstvo: v myšlienkových súvetiach krásne klenutých kantilén, nostalgických zátišiach, meditáciách aj výnimočnej orchestrálnej koloristike. Celý trojčasťový cyklus predstavuje dojímavo úprimne účtovanie v slede osudových situácií, epizódnych vzorcov, dávajúcich životu opodstatnenosť. Tu na ploche tejto vznešenej autoreflexie, ktorá vznikla v závere skladateľovho života, mal orchester – a najmä dirigent – dostatočný priestor. Korektne ho využili, podali viac než solídny výkon, zažiarili v príkladných súhrach (ale aj excelentných sólach), presvedčili disciplínou aj sónickou kultúrou. Čoraz častejšie návraty dirigenta Olosa na (aj) slovenské pódia chápme ako prísľub. Ambiciózny, všestranne angažovaný hudobník s darom komunikácie má – a určite ešte bude mať veľa čo povedať.