Turandot Games

Francúzska režisérka Marie­‑Eve Signeyrole má bohaté skúsenosti s filmom, činohrou aj operou. Drážďanskou Turandot priznane odkazuje na dystopickú kinematografiu – najzjavnejším zdrojom sú Hunger Games (Hry o život) podľa rovnomennej knihy Suzanne Collinsovej, rozpoznať sa dá aj juhokórejský seriál Squid Game (u nás známy pod českým názvom Hra na oliheň) či koprodukčná americko­‑britsko­‑japonská snímka Children of Men (Potomkovia ľudí). Filmové inšpirácie pretavila Signeyrole do originálnej, umelecky suverénnej divadelnej výpovede, ktorá si s poetikou Pucciniho diela až neuveriteľne rozumie.

Divákov prichádzajúcich do sály víta odhalené javisko, čierno odeté amazonky strážia odsúdenca s vrecom na hlave. Znelka s motívom Pucciniho opery oznamuje, že sa čoskoro začnú „Turandot Games“, titulky ozrejmujú prehistóriu deja. Píše sa rok 2050, Zem je zdevastovaná, ženy sa v dôsledku ekologickej kataklizmy stali neplodnými. S výnimkou jedinej – princeznej Turandot. Ona je nádejou na záchranu civilizácie, o ňu sa každoročne zvádza zápas, v ktorom nejde o nič menej než o prežitie ľudstva. Veľkolepá reality šou sa prenáša do celého sveta, aktuálny ročník je už osemnástym.

Do arény vybudovanej na javisku zasadnú obyvatelia troch okrskov, odevy dizajnérky Yashi radikálne reflektujú ich sociálny status. Podobne ako v Hunger Games, aj tu je prvý okrsok privilegovanou vrstvou, štvrtým okrskom sú diváci v hľadisku Semperoper. Hry konferuje excentrický Mandarín (pevným barytónom vybavený, mimicky uchvacujúco tvárny Lawson Anderson), jednotlivé vstupy koordinujú i komentujú ministri Ping, Pang a Pong v krikľavo žltom, ružovom a červenom kostýme (herecky výrazní, no hlasovo málo kontrastní Alessio Arduini, Simeon Esper a Aaron Pegram). Mozgom toho celého je cisár Altoum (Jürgen Müller), ktorý bielymi vlasmi i bradou a šarlátovým oblekom cituje prezidenta Snowa z Hunger Games.

Kardinálnu rolu zohráva dvojica kameramanov Stefan Mampouya a Eckart Reichl. Sú vždy v epicentre diania, divákom sprostredkúvajú kľúčové momenty hier, zachytávajú atmosféru v hľadisku aj zákulisí, v intímnych mikrodetailoch odhaľujú prežívanie ústredných postáv i davu. Umelé a štylizované sa mieša s autentickým, všetko beží online, vybičované emócie sú mäsom, po ktorom publikum prahne. Zriedkakedy býva live cinema v opere využitá tak účelne a organicky – nielen ako technický prostriedok, ale ako jedna z hlavných postáv inscenácie.

V živom prenose opulentnej šou niet núdze o dramatické, neraz i drastické momenty, napokon, násilie k dystopickému žánru patrí. Calaf dostáva šancu zodpovedať hádanky Turandot až vtedy, keď sa kvalifikuje do finále, jeho súpermi sú vyžrebovaní muži zo všetkých okrskov (vrátane nášho v hľadisku). Porážka v ktorejkoľvek disciplíne (preťahovanie sa lanom, streľba na terč) sa rovná okamžitej poprave, tváre a mená eliminovaných sa mihajú na obrazovkách, ich telá sa vŕšia na kope v bočnom segmente scény.

V tomto surovom, vizuálne aj emocionálne vybičovanom svete (scéna Fabien Teigné) pôsobí Turandot ako zjavenie z paralelného vesmíru. Bielovlasá, sošná, čistá, obýva sterilnú miestnosť plnú zelene, ktorá evokuje terárium. Je nielen ústrednou protagonistkou, ale aj hlavnou obeťou hier. Jej strach z mužov pôsobí uveriteľne a reálne, rovnako jej zaujatie Liù, ktorej citu nerozumie, no veľmi by ho chcela pochopiť. Práve dievčinina sila a obetavé odhodlanie prebudia ženskosť i v samotnej Turandot. Keď jej Liù po samovražde vydýchne v náručí, do princezninej oázy vstupuje víťazný Calaf. No nie on ju zlomí mužným bozkom – iniciátorkou fyzického kontaktu je Turandot. Prezradením mena sa jej Calaf vydáva na milosť a nemilosť, pričom výsledok tohto vabanku je do poslednej chvíle otázny: v aréne ho čaká dlhá kopija spustená z povraziska, ktorá usmrtila jeho predchodcov. Režisérka však nepodľahla módnemu nihilizmu a dielu dopriala plnokrvný happy end. Princezná sa priznáva k svojej láske, hrob Liù v jej teráriu zakvitne a malé dievčatko v replike kostýmu Turandot, ktoré sa vynorilo medzi kvetmi, dáva nádej, že dejiny ľudstva sa v avizovaný deň roku 2099 neskončia.

Nielen Marie­‑Eve Signeyrole ponúkla radikálny a zároveň kongeniálny výklad Pucciniho diela – rovnako radikálna i kongeniálna je hudobná koncepcia Ivana Repušića na čele famózne hrajúcej Sächsische Staatskapelle Dresden. Dirigent pôsobivo rozkryl farebné nuansy opusu a vymodeloval ho v dynamicky bohatom, okrajových akustických polôh sa neľakajúcom oblúku, ktorý ústi do imperiálne majestátneho finále – plastické tlmočenie javiskovej atmosféry má priam dimenzie filmovej hudby. V partitúre zároveň odhalil viacero prekvapujúcich detailov; znepokojivé intonácie pri hádankách Turandot či nervózna pulzácia nástrojov počas noci, keď „nikto nespí“, sugestívne pripomínajú, že kompozícia vznikla hlboko v 20. storočí.

Drážďanská inscenácia profituje z bez výnimky skvelých, do detailov prepracovaných hereckých kreácií (oko filmovej kamery je nemilosrdné), úchvatne znejúceho zboru (zbormajster André Kellinghaus) i viacerých výnimočných speváckych výkonov. Materiál titulnej predstaviteľky Elisabeth Teigeovej je možno o odtieň lyrickejší, než je zvykom, no jej prierazný, laserovo čistý hlas ideálne korešponduje s koncepciou panenskej princeznej. Elbenita Kajtazi ako Liù tvorí pôsobivý hlasový i typový kontrast k éterickej Turandot: jej vrúcny soprán sa chveje v emóciami vibrujúcom piane a vzápätí hladí uši vláčnou medovou frázou. Yonghoon Lee disponuje tenorom, akých je v súčasnosti menej než šafranu, barytonálny timbre sa u neho prepája s pevnými, kovovými výškami. Predstaviteľovi vzácneho odboru sa odpustí aj „del monacovská“ maniera či prevažujúce forte – publikum odmenilo jeho Calafa ováciami postojačky.

Drážďanská opera má v repertoári inscenáciu s potenciálom spojiť divákov naprieč generáciami aj estetickými preferenciami. Už dávno som nezažila takú harmóniu obrazu a zvuku, idey a jej naplnenia. Bravó! 

Giacomo Puccini

Turandot

Hudobné naštudovanie: Ivan Repušić

Réžia: Marie­‑Eve Signeyrole

Scéna: Fabien Teigné

Kostýmy: Yashi

Svetlo: Sascha Zauner

Video: Artis Dzērve, Marie­‑Eve Signeyrole

Live cinema réžia: Philipp Schwuchow

Choreografia: Julie Compans

Zbormajster: André Kelling­haus

Detský zbor: Claudia Sebastian­‑Bertsch

Dramaturgia: Benedikt Stampfli

Turandot: Elisabeth Teige

Altoum: Jürgen Müller

Timur: Aleksei Kulagin

Calaf: Yonghoon Lee

Liù: Elbenita Kajtazi

Sächsische Staatskapelle

Sächsischer Staatsopernchor

Semperoper Drážďany

7. 10. 2023 (premiéra)

14. 10. 2023 (recenzovaná repríza)

Režisérka Marie‑Eve Signeyrole a dirigent Ivan Repušić ponúkli radikálny a zároveň kongeniálny výklad Pucciniho diela.