Sugestívne spojenie Mozarta a Ullmanna

V deň 80. výročia konca druhej svetovej vojny, víťazstva nad fašizmom a nacizmom a v predvečer 75. výročia podpisu Schumanovej deklarácie, Dňa Európy a oslavy európskeho mieru a jednoty uviedla Parížska filharmónia koncert s osobitne naliehavou výpoveďou. 

Dialóg dvoch silných diel, zádušnej omše Rekviem Wolfganga Amadea Mozarta a komornej opery Der Kaiser von Atlantis oder Die Tod-Verweigerung (Cisár Atlantídy alebo odmietnutie smrti) Viktora Ullmanna, pripomenul aktuálnosť diktatúry, neslobody, utrpenia a nezmyselných obetí vojny, ale aj vieru v potrestanie nehodných hriešnikov a v odmenu spásy pre nevinných. 

Dirigentom, dramaturgom, režisérom aj autorom svetelného dizajnu projektu s názvom KaiserRequiem (Cisárske rekviem) je Omer Meir Wellber, izraelský dirigent s rusko-nemeckými koreňmi. Odvážna, možno až trúfalá myšlienka spojiť dve diela, ktoré vznikli s odstupom 150 rokov a za úplne odlišných podmienok, v sebe obsahuje parížsky intelektuálny vkus i odvahu. 

Diela prepája téma smrti, rovnako ako jej blízkosť definovala situáciu oboch autorov v čase ich komponovania. Mozart zomieral na infekčnú chorobu a opus napokon nedokončil, preto sa Wellber rozhodol použiť len tie časti, ktoré Mozart sám zložil alebo zanechal aspoň v skiciach. 

Česko-rakúsky skladateľ Viktor Ullmann písal dielo v koncentračnom tábore Terezín, kam nacisti zatvárali „degenerovaných umelcov“, ktorých sa mala spoločnosť zbaviť. Terezín bol „výkladnou skriňou“, akýmsi ideálnym táborom, kde sa mala pred medzinárodným spoločenstvom skryť nekonečná hrôza nacistickej genocídy. Natáčal sa tu propagandistický film, pozývali sa sem vyslanci znepokojených zahraničných vlád aj inšpektori Červeného kríža. Väzni mali oproti podmienkam v iných táboroch určité relatívne slobody, najmä náboženskú a umeleckú. Práca však bola vyčerpávajúca, dávky potravín nedostatočné, hygiena žalostná a epidémie nepretržité. 

Skladateľ  Viktor Ullmann s libretistom Petrom Kienom, dirigentom Rafaelom Schächterom, hlavným predstaviteľom Walterom Windholzom (Cisár) i hudobníci, ktorí na diele v Terezíne pracovali, nakoniec zahynuli spolu s väčšinou internovaných intelektuálov na jeseň 1944 v Osvienčime. Terezín bol posledným oslobodeným koncentračným táborom, stalo sa tak 8. 5. 1945, v deň nacistickej kapitulácie. Medzi málo preživšími bol aj basista Karel Berman, ktorý mal stvárniť Smrť. Irónia, akoby ju napísali sami autori tejto komornej opery.

Ako výstižne uvádza bulletin koncertu, podtitul opery, ktorý možno preložiť ako „Odmietnutie smrti“, rovnako ako jej dej, vypovedajú o zážitkoch tvorcov v koncentračných táboroch. Cisára Atlantídy možno teda chápať ako filozofickú operu, zasadenú do desivého a groteskného alegorického vesmíru. Hoci ani Ullmann a ani Kien nemohli tušiť rozsah absolútneho zla nacizmu, dielo hlboko rezonuje aj v predstavivosti dnešných divákov. Nie je vojna všetkých proti všetkým, o ktorej rozhodol cisár na začiatku opery, presne tým, na čo chceli nacisti zredukovať život deportovaných v táboroch? Sám cisár prezývaný „Overall“ (vládnuci nad všetkým) má s Führerom nie až také náhodné podobnosti, najmä jazyk, v ktorom je každá myšlienka formulovaná vo forme sloganu. 

Dej parížskej inscenácie sa odohrával na úzkom proscéniu, dotváranom len stolom s dvomi stoličkami a vešiakom s kožuchom. Dirigent obratne narábal so svetlom, postavy sa vynárali spomedzi hudobníkov a zboristov. Dielo znelo attacca, bolo až podivuhodné, ako jednotlivé čísla oboch autorov na seba prirodzene nadväzovali. Ullmannova kompozícia je eklektická, s ťažiskom v tonálnej avantgarde, zahustenej expresionistickými prvkami, so zjavnými paródiami nemeckých hymien. Hudobný čierny humor sa na javisku pretavil do absurdného brechtovsko-weillovského divadla. 

Obratom v opere je rozhodnutie Smrti, že ide do štrajku, veď jej bolo odňaté výsadné právo. Výsledkom je, že nikto viac nemôže zomrieť. Ani na bojisku, ani na šibenici. Cisár, ktorému nie je cudzia demagógia, sa chváli tým, že je stelesnením nesmrteľnosti, no stráca všetku svoju moc. Kto by sa ho bál, keď už nemá moc rozhodnúť o živote a smrti svojich poddaných? Poddaní, ktorí sa už nevedia navzájom zabiť, objavujú vlastnú ľudskosť a lásku. Smrť sa potom zjaví tyranovi a ponúkne mu dohodu: ak sa Cisár obetuje, ona sa vráti k svojej práci. Cisár zomiera, na scénu prichádzajú členovia zboru oblečení v civile, znie Mozartova Lacrimosa „Milý Pane Ježišu Kriste, daj im večné odpočinutie. Amen.“ Smrť sa vrátila na svoje miesto, poriadok sveta sa obnovil, nevinní budú spasení.

Wellberovi sa podarilo dosiahnuť ohromujúcu jednotu diela. Samozrejme, takmer v každom momente sa dalo dešifrovať, či znie Mozart alebo Ullmann, no divák vtiahnutý do deja to prestal vnímať. Tajomstvo kompaktnosti tkvelo jednak v postupe a spôsobe radenia jednotlivých čísiel, keď časti Rekviem umocňovali expresivitu opery a hrali sa s opernými časťami attacca, a tiež v rozhodnutí, že sólové party omše i opery spievali tí istí interpreti.

Orchestre de Paris, rozšírený o saxofón a bendžo (tak operu podľa dostupnosti hudobníkov v koncentračnom tábore inštrumentoval Viktor Ullmann) i zbor Orchestre de Paris, podali strhujúci výkon, často v tempách na hranici speváckych možností. Sólistické výkony nezaostávali, počnúc sýtym barytónom Thomasa Johannesa Mayera (Cisár) cez iskrivý tenor Benjamina Hulleta (Harlekýn), zvonivý soprán Rebeccy Nelsenovej (Dievča), a končiac vyrovnaným tenorom JunHo Youa (Vojak). Naštudovaniu vokálne dominoval Evan Hugues, stvárňujúci Smrť hlbokým, sýtym a objemným basom, a Charles Morillon v hereckej role Reproduktora, rozprávača a dirigenta deja.

Návštevníci Parížskej filharmónie odmenili protagonistov búrlivým standing ovation. Najväčší potlesk zožal oprávnene autor a realizátor myšlienky Omer Meir Wellber. Spojením tieto výnimočné diela zosilneli, získali na expresivite a jedinečnej umeleckej výpovedi.    

Wolfgang Amadeus Mozart/Viktor Ullmann

Cisárske rekviem

Réžia, dramaturgia, hudobné naštudovanie, svetelný dizajn: Omer Meir Wellber

Zbormajster: Richard Wilberforce 

Cisár: Thomas Johannes Mayer

Smrť: Evan Hugues

Harlekýn: Benjamin Hullet

Dievča: Rebecca Nelsen

Vojak: JunHo You

Reproduktor: Charles Morillon

Bubeník: Christel Loetzsch

Orchestre de Paris

Zbor Orchestre de Paris

Paríž

Parížska filharmónia

Premiéra: 7. 5. 2025

Recenzovaná repríza: 8. 5. 2025 

Dielo bolo uvedené prvýkrát vo viedenskej Volksoper
25. 1. 2025, súčasťou naštudovania bol aj Viedenský štátny balet

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 05/2025.)